piatok, 19. apríla 2013

„Prečo potrebuje Julia Mensch 20 kíl jabĺk?“


Táto trochu čudesná veta ma láka z košickej Hlavnej ulice cez jednu bránu do Vitézovho dvora, kde sa otvára výstava argentínskej umelkyne Julia Mensch.

Vystupujem po vŕzgajúcich, drevených točitých schodoch. Spojovacia chodba ma vedie ďalej k malým dverám. Je to vchod do Pyecka Studio. Ťažisko novej galérie definuje Street Art a práca s mladými, začínajúcimi umelcami.  

Môj prvý pohľad padá na dve vrecia zo sieťoviny. Sú naplnené červenými jablkami. Je to prvý exponát výstavy. Meno osady „Salashi“ dáva výstave jej názov a je zároveň aj jej témou - rozpráva rodinný príbeh umelkyne. Priestory Pyecka Studia nie sú veľké, je to len niekoľko málo metrov štvorcových. Vysoké, neogotické stropy starej stavby však malý priestor „zväčšujú”.

Početní návštevníci vo výstavnej miestnosti Juliu Mensch – malú, jemnú osobu s tmavými vlasmi – trocha zastrašujú. Stojí utiahnuto v rohu galérie. Hosťom vernisáže začína rozprávať príbeh svojej cesty do obce Salashi. Vie ho vyrozprávať žiaľ len tým, čo rozumejú anglicky.

Cesta argentínskej umelkyne po stopách jej židovského starého otca začína pred ôsmymi rokmi v jej bydlisku – na predmestí Buenos Aires. Vedie ju krížom cez Európu a to až do dediny Salashi – do bývalého domova a rodiska jej argentínskej rodiny. 

Juliino rozprávanie sprevádza upokojujúci klikot dvoch starých diaprojektorov, ktoré v pravidelných odstupoch maľujú na steny vždy nové obrázky. Klik, klak – a už sa aj objavuje ďalšia fotka – na nej domček v lese, starenky v šatkách s kvetinovými vzormi. Majú prepletené prsty a sedia na priedomí. Cudzie miesto, iný čas – alebo sa tam čas len zastavil?


Salashi – ukrajinská dedina, 800 obyvateľov. Je obklopená lesmi a lúkami a leží len niekoľko málo kilometrov od Poľska čiže od európskeho, schengenského priestoru. Počas prechádzky hustým lesom sa človek po niekoľkých kilometroch i nechtiac ocitne pred stráženým plotom ukrajinskej vojenskej základne.

33-ročná umelkyňa hľadá v dedine rodný dom svojho starého otca. Juliin prastarý otec opúšťa v roku 1927-28 dedinu, ktorá v tom čase leží na poľskom území a trápi ju hlad. Svojej rodine sľubuje, že sa postará o lepší život a to v Južnej Amerike. V roku 1935 sa za ním na námornom parníku vydávajú aj jeho štyria synovia, ktorí ešte nie sú plnoletí. Medzi nimi je aj Juliin, vtedy osemročný, starý otec Rafael. Matka súrodencov je v tom čase vo väzení za nelegálne obchodovanie s umelým sladidlom. Po uplynutí trestu sa aj ona vydáva za rodinou a na plavbu cez Atlantický oceán. V Buenos Aires začína pre Juliinho starého otca Rafaela nový život. O 45 rokov neskôr uzrieva svetlo sveta jeho vnučka Julia.

Je prvá, ktorá sa z rodiny Mensch, vracia do bývalého, ukrajinského domova. V Salashi nachádza viac než len jednoduchú drevenicu - rodný dom starého otca - ktorá tam dodnes stojí v takmer nezmenenej podobe. Dnes je v nej miestna knižnica. Juliu v dedine vítajú príbuzní ako aj známi jej starého otca. Pozývajú ju do svojich domov, domovov a hostia ju domácimi klobásami a pálenkou.

Klik, klak. Diaprojektor maľuje na stenu nový obraz. Jablone. Lúku plnú jabĺk. Mach a hustú, vysokú trávu. Malebnú prírodu. Dôvernú idylu. Juliu obklopenú dedinčanmi.


Ľudia v Salashi žijú skromne. Nevlastnia veľa. O to málo, čo majú, sa delia. A tak sa stáva, že sa cudzinka z krajiny svojich predkov vydáva na spiatočnú cestu a vezie so sebou nielen pocit šťastia ale aj plné mechy jabĺk. Tieto pocity, dojmy a skúsenosti, ako aj niekoľko jabĺk, nám Julia zanecháva aj tu - v Košiciach.

Dodatok

Fotografie Julie Mensch môžete vidieť v Pyecka Studio ešte do konca apríla. Kniha o ceste je tiež k dispozícii – v španielčine s anglickým, slovenským a ukrajinským prekladom. 

Julia Mensch je jedna z „Artists in Residence“ a v rámci programu K-A-I-R strávila minulý rok tri mesiace v Košiciach.

Ja ešte zostávam na výstave a zahĺbene sa pozerám na okrúhle zásobníky diaprojektorov. V pozadí vnímam zmes hlasov v rôznych jazykoch. Tiché mrmlanie z jedného okamžiku na druhý ale utícha. Niekoľko dievčat spieva ľudovú pieseň v jazyku pre mňa cudzom. Slová sa ale na slovenčinu podobajú. Všetci sú započúvaní do melódie, ktorá by sa akoby vznášala pod vysokými klenbami miestnosti. Je to magický okamžik.


Onedlho sa od 20-ročnej Natálie dozvedám, že tak ako ona, aj jej priateľky - speváčky, patria k rusínskej národnostnej menšine. Skoro 3000 Rusínov v Košickom okrese tvorí, po Maďaroch, Rómoch a Čechoch, štvrtú najpočetnejšiu národnostnú menšinu. 21-ročná Ľudmila mi hovorí, že sa dopočula, že Nemci na svadbách vraj presedia celý večer pri jednom poháriku. Pýta sa ma, či je to naozaj pravda. Pozýva ma na dvojdňový kultúrno-športový festival. Koná sa koncom júna v jej rodisku – v Medzilaborciach. Tam sa vraj potom naučím, ako sa poriadne oslavuje a pije! Na zdaróvie!

Fotky : Michaela Bottková 
Teilen

0 komentárov:

Zverejnenie komentára