nedeľa, 12. mája 2013

Galaktické vyhliadky

Niekto klope na dvere riaditeľne v košickej súkromnej škole na Galaktickej ulici v mestskej časti Nad jazerom. Riaditeľka školy si povzdychne. Klopú už tretí raz a to behom posledných piatich minút. “Dnes je tu naozaj deň otvorených dverí”, poznamenáva Anna Koptová a volá “Ďalej!”

Keď zbadá osobu vo dverách, tvár sa jej rozjasní. “Ach, Peter, ty si to!” Do miestnosti vstupuje mladý muž v čiernom svetri a v starostlivo vyžehlenej košeli. Na stôl položí s hrdosťou tmavo viazanú knihu. Je to čerstvo vytlačená diplomová práca z katolíckej teológie. Rýchlo sa pozriem na titulnú stranu – “Evanjelium podľa svätého Matúša” – stojí v zlatých písmenách na obale. Anna Koptová berie opatrne do rúk magisterskú prácu, hľadí striedavo na svojho bývalého žiaka a na pozlátený nadpis.

Na prvý pohľad sa stávam svedkom banálnej situácie. Ale pre nich dvoch je to historický okamih. Peter Gazi, budúci farár a Anna Koptová, riaditeľka školy, sú slovenskí Rómovia. 26-ročný Peter je pravdepodobne prvý, komu sa podarilo preložiť “Evanjelium podľa svätého Matúša” do rómčtiny, svojho rodného jazyka.

Patrí medzi málo Rómov, ktorí sa na Slovensku odhodlali študovať na vysokej škole. Koľko ich v skutočnosti je, to vám nikto nevie presne povedať. Slovenské úrady podobné štatistiky nevedú. “Študentov s rómskym pôvodom, ktorí za posledných 60 rokov študovali na vysokej škole, viete spočítať na prstoch niekoľkých rúk” poznamenáva Anna Koptová.

Rómovia tvoria takmer 10% obyvateľov Slovenska. Napriek tomu ale až 85% detí rómskeho pôvodu končí v špeciálnych školách alebo triedach pre deti s “ľahkým postihnutím.” V septembri v roku 2012 sa prvý krát jeden krajský súd na severovýchode krajiny uzniesol, že zriaďovanie špeciálnych školských tried pre rómske deti na základných školách je diskriminujúce. Školy sa ale na situáciu pozerajú tak, že úroveň učenia sa medzi rómskymi deťmi a deťmi väčšinového obyvateľstva je výrazne rozdielna a preto je nemožné viesť spoločné vyučovanie. Okrem toho prichádzajú rómske deti do školy bez školských potrieb a ich telesná hygiena sa nachádza hlboko pod spoločensky znesiteľnou normou.

Anna Koptová hovorí, že vie úplne pochopiť rodičov, keď nechcú, aby ich maznáčik sedel vedľa “zavšivaveného a špinavého decka”. – “Nuž ale čo môžeme od týchto detí očakávať? Veď žijú vo štvrtiach bež tečúcej vody, bez elektriny!”


Do jej malej súkromnej školy, ktorá existuje vďaka nadácii „Good Romany Fairy Kesaj Village Foundation“ (po slovensky Nadacia Dobrá romská víla Kesaj), sa prichádzajú učiť deti, ktoré sú doma skoro výlučne v rómskom gete Luník IX. Po košickom Konzervátoriu Exnárová, ktoré bolo založené v roku 1991, vzniká v roku 2003 gymnázium pani Koptovej a to ako druhá škola na Východnom Slovensku, kde sa vyučuje aj v rómčtine. V pilotnom projekte spred desiatich rokov boli pre gymnázium skoncipované učebnice a plány výučby pre rómsky jazyk a literatúru. Za posledných päť školských rokov ukončilo školu 60 Rómov s maturitou. V porovní s jedným sloveským gymnáziom je počet rómskych maturantov vysoký. Bývalá riaditeľka Gymnázia na Šrobárovej ulici, pani Jana Tesserová, si spomína, že počas jej 16-ročného pôsobenia na škole, mala asi len 5 až 7 rómskych maturantov.

Peter Gazi patrí k žiakom z prvého absolventského ročníka mladého súkromného gymnázia. Škola bola v roku 2006 rozšírená aj o oba stupne základnej školy. “Už len pre tohto mladého muža má a malo otvorenie tejto školy význam” hovorí mi riaditeľka školy.

Súkromná základná škola a súkromné gymnázium na Galaktickej ulici
Malej súkromnej škole, ktorej adresa je trocha ironicky na Galaktickej ulici, akútne chýbajú finančné prostriedky. Na záchodoch kvapkajú vodovodné kohútiky, kľučky visia z dverí, nábytok je redukovaný na minimum. Štátny príspevok sa kalkuluje na počet žiakov a ten je v tomto školskom roku veľmi nízky a to aj vrátane 65 gymnazistov. 

Mgr. Pavol Ičo ma berie so sebou na hodinu angličtiny. Mladý muž, ktorý vyštudoval jazykovedu a literárne vedy a pracoval ako odborný prekladateľ do angličtiny, si práve doplňuje svoju kvalifikáciu a vzdelanie o ďalši diplom - tentoraz v pedagogike. Sedemnásť žiakov z piateho ročníka sa mi predstavuje - „My name is Maria. I am Slovak and I am from Kosice“ – hovorí malé dievčatko s tmavými kučeravými vlasmi a s piercingom v nose. 

Kristína, jej susedka v lavici, ale aj iné dievčatá, nosia veľké, kruhové náušnice. Zdá sa, že sú práve v móde. Po predstavení sa žiakov, im rozprávam po anglicky o Hamburgu, o prístave, o lodiach a o Labe. Dokonca aj mne je na tomto mieste všetko to, o čom práve hovorím, veľmi vzdialené. Fascinované detské tváričky počúvajú moje slová, očami sledujú každý môj pohyb – tu som ja cudzinec. Pre Pavla Iča je zložité deti udržať v kľude. Cindy sa bez prestávky hrá so svojim mobilom. Richard, ktorý je viditeľne starší od ostatných, sa nenechá zapojiť do žiadnej z aktivít. 


Keď na konci vyučovacej hodiny opúšťame triedu, čudujem sa, že učiteľ vyzbiera ošklbané a dochytané školské knihy. “Deťom nemôže nechať školské potreby. Keby ich zobrali domov, po týždni by boli buď úplne roztrhané alebo by sa stratili. V podstate by knihy mali kupovať rodičia, čo ale nerobia a tak knihy deťom poskytuje škola. Ak by sme im dávali len kopírované strany z učebníc, hneď by ich potrhali, zničili. Nuž, taká je ich mentalita. Tu veľa nezmôžeme.“ Vysvetľuje učiteľ a bezmocne dvíha plecia… Po rozlúčke s Pavlom Ičom pred zborovňou, Mária a jej kamarátky volajú po mne slová rozlúčky a kývajú mi, kým ma vidia na chodbe. Cestou domov si kladiem otázku, či sa kučeravá Mária dopracuje až k maturite.

Som opäť doma ale poznámka Anny Koptovej o štatistikách rómskych maturantov mi nedá pokoj. Nasledujúce ráno, keď sa mi na košickej mestskej správe podarí preklenúť niekoľko prepojení do čakacích telefonických slučiek, jedna pracovníčka z odboru školstva ma informuje, že štatistika, ktorá by žiakov triedila podľa etnickej príslušnosti, je na základe antidiskriminačného zákona, zakázaná. A vôbec, na čo to vlastne chcem vedieť? Cvak! Telefonát je ukončený. 

Včerajšie slová Petra Gaziho o situácii so vzdelávaním Rómov mi znejú ale naďalej v ušiach – “Je to tikajúca časovaná bomba, mám ale taký pocit, že niektorí čakajú len na to, aby explodovala” - dúfam, že sa štát čoskoro rozlúči so svojou metódou “odsúvania detí do špeciálnych škôl”. Krajina už vlastne teraz nevie, kam so všetkými tými “mentálne retardovanými” občanmi.

Na internetovej stránke jednej súkromnej strednej odbornej škole nachádzam nasledujúce príslovie - Ak dáš človeku rybu, nasýtiš ho pre tento deň. Ale ak ho naučíš ryby loviť, nasýtiš ho pre celý život. (Lao-Tse, 480-390 p.n.l.) - I napriek ťažkostiam a existujúcim prekážkam, s ktorými je škola denne konfrontovaná, je práve táto škola na Galaktickej ulici v Košiciach svetlou nádejou pre vzdelávanie Rómov na východnom Slovensku.

Systém školstva na Slovensku 
Na Slovensku je povinná desaťročná školská dochádzka. Deti v prevažnej väčšine prípadov navštevujú deväťročnú základnú školu. Po jej úspešnom ukončení môžu žiaci pokračovať na štvor- alebo päťročnej strednej škole (gymnázium alebo stredná odborná škola), ktorá končí maturitou a potom začať so štúdiom na vysokej škole. Zároveň, ako aj v Nemecku, pre žiakov, čo nemienia pokračovať vysokoškolským štúdiom, existujú rôzne možnosti na výučbu profesie, remesla.  

Teilen

0 komentárov:

Zverejnenie komentára