utorok, 28. mája 2013

Vagón na koľaji číslo tri


Mesiac máj priniesol nielen mnohé zábavné podujatia, ale aj jeden skľučujúci pohľad do minulosti. Jednalo sa o spomienku na udalosť, ktorá sa odohrala na košickej železničnej stanici pred 69-mi rokmi.  

Vtedy sa totiž začala deportácia viac než 15 tisíc Židov - 16. mája 1944 opustil stanicu prvý vlakový transport smerom do Osvienčimu. Bol to prvý z piatich uskutocnených transportov. Košice sa stali do 3. júna 1944 „judenfrei“ (zbavené Židov).

Stojím na košickej stanici pri koľaji čislo tri práve pred takým vagónom. Prebieha otvorenie zvláštnej výstavy, ktorú organizuje nadácia „Pochod živých“. Ilona Novák je maďarská vedúca projektu a kurátorka putovnej výstavy, s ktorou cestuje po svojej vlasti od roku 2007 – z jednej stanice do druhej. Teraz zavítala na Slovensko. S vagónom a výstavou spomína na deportáciu 430 tisíc maďarských Židov do koncentračného tábora Osvienčim-Birkenau.

V rokoch 1938 až 1945 patrilo mesto Košice k Maďarsku, ktoré bolo 18. marca 1944 obsadené nacistami. V tej dobe žilo v meste viac než 12 tisíc Židov. Tvorili približne pätinu mestského obyvateľstva. Na základe zemepisnej polohy mesta sa Košice stali „hlavným prekladiskom“ takmer všetkých transportov. Z celkových 145-ich deportačných vlakových súprav s maďarskými Židmi, prešlo košickou stanicou 137. Po 69-ich rokoch stojí jeden takýto železničný vagón opäť na stanici.

„Transport trval tri až štyri dni. V jednom vagóne bolo 80 až 100 ľudí, jedno vedro naplnené vodou a jedno vedro na exkrementy“ rozpráva pán Csaba Kende. Jeho vety pôsobia mechanicky a pretrhávane, sú plné faktov.

Hlas starého pána sa však trasie. Číta rýchlo, pohľad má upätý na vytlačený text. Jeho ruky zvierajú list papiera. Počas svojho prejavu sa ani raz nepozrie do davu ľudí. Po prejave akoby hľadal ochranu a stavia sa za viceprimátora Jána Jakubova, generálnu konzulku Maďarska Évu Czimbalmosné Molnár, za predsedu spomínanej nadácie Gábora Gordona ako aj za ďalších prítomných.

Zdá sa mi, že cítim, ako mu buší srdce. Môžem len predpokladať, ako ťažko mu muselo byť počas tohto prejavu. Aj rodina pána Kendeho bola do Osvienčimu v takom vagóne deportovaná. Vtedy 11 ročnému chlapcovi pomohli susedia a priatelia, vďaka ich pomoci sa do konca vojny dokázal v meste ukrývať. V roku 1945 sa do Košíc, vrátilo okolo 450 ľudí, ktorí holokaust prežili.

Stojím v prvom rade, hľadám oporu vo svojom poznámkovom bloku a fotoaparáte. Diktafón v ľavej ruke nahráva prejavy rečníkov, počúvam len na pol ucha.  


Pohľad na jednoduchý drevený vagón, ktorý je odstavený na koľaniciach železničnej stanice, pôsobí nereálne a z nenazdania oživuje rozprávanie mojej babičky. Pred sebou vidím ženy a deti, ktoré sú brutálne natláčané do vagóna pre dobytok. Bojazlivo objímaju všetko to, čo im zostalo, čo im bolo dovolené vziať so sebou do „pracovného tábora“. Pre moju starú mamu Valériu Forbatovú, ktorá vtedy mala 19 rokov, to boli posledné spoločné hodiny, ktoré strávila so svojimi rodičmi a so svojim bratom.

Babička mi rozprávala, že všetko sa odohralo veľmi rýchlo. Nikto nevedel prečo a kam mali byť odvezení. Na Košice svojej mladosti, vždy spomínala ako na multikultúrne mesto, kde dokonca ani krátko pred vypuknutím vojny nebolo cítiť protižidovské nálady. V jej rodičovskom dome, každý piatok, v predvečer sabatu, hrali so svojimi priateľmi rôznych národností a náboženstiev dlho do noci karty. Jej otec – Samuel Karp – bol ako optik v meste známy a vážený aj medzi nežidovskými obyvateľmi. Svoju optiku mohol viesť bez obmedzení až do jari 1944, čo bolo niečo neobvyklé, vzhľadom na to, že protižidovské zákony boli v platnosti už od roku 1938. Výrobcovia okuliarov však boli v tom čase vzácni.

V marci 1944 sa ale aj pre jej rodinu zmenila situácia. Tesne po obsadení mesta nacistami, museli v Košiciach všetci Židia nosiť dávidovu hviezdu. Bez toho aby naozaj chápala, čo sa vlastne dialo, sa mojej starej mame ešte v rýchlosti podarilo bezpečne ukryť niekoľko milovaných spomienkových predmetov u nežidovských známych. Krátko potom bola spolu so svojou rodinou a ďalšími 12 tisíc ľuďmi nahnaná a zatvorená do dvoch tehelní na Moldavskej ceste. O miestnosť, ktorá bola veľká dva štvorcové metre, sa delili dve rodiny. V miestnosti bolo jedno vedro na vykonanie potrieb. Tečúca voda tam žiadna nebola.
 

Na železničnom nastupišti znejú z ampliónu hlásenia a prerušujú na krátky okamžik moje myšlienky. Sme opäť v súčasnosti, sme opäť tu a teraz. Vydýchnem si. Dav tlieska. Prejavy sa skončili. Ľudia sa vydávajú na výstavu do vagónu. Trochu dezorientovaná ostávam ešte niekoľko minút na nástupišti železničnej stanice. V Košiciach pri koľaji číslo tri. 

Dodatok:


Knižný tip
Michael Okroy: Košice boli europským mestom. Sprievodca a čítanka židovskej kultúry a židovských dejín v Košiciach a Prešove." (Arco Verlag, slovensko-nemecky)

Občianská iniciatíva "Občania občanom" sa snaží postaviť pamätník obetiam holokaustu do roku 2014 – na 70. výročie deportácie maďarských Židov. Takýto pomník v Košiciach dodnes chýba. Jediná verejnosti prístupná spomienka, ktorá pripomína obete holokaustu, je na ortodoxnej synagóge na Puškinovej ulici.



Teilen

0 komentárov:

Zverejnenie komentára