pondelok, 8. júla 2013

Rusínske tóny



K mojim ušiam doliehal spev mladých dievčat. Ich hlasy sa niesli malým priestorom umeleckej galérie Pyecka Studio v jednom zadnom dvore v Košiciach. Dve dievčatá spievali ľúbostnú pieseň postaršiemu pánovi; nato všetci návštevníci zmĺkli a započúvali sa do melódie. – Magický okamih.



Slová piesne boli zjavne v jednom zo slovanských jazykov, ale z ktorej krajiny pochádzali? V mojich ušiach to znelo ako zmes slovenčiny a ruštiny. 

Krátko nato som dievčatá oslovila. Natália a Ľudmila, dve košické študentky, mi po slovensky prezradili, že sú Rusínky.  

Vysvetlili mi, že Rusíni sú etnikom východných Slovanov, žijú prevažne v Zakarpatskej Ukrajine a v pohraničných oblastiach Poľska a Slovenska. Z 1,5 milióna Rusínov v Európe žije na Slovensku asi 34 000, prevažne na severovýchode krajiny.  

Na záver nášho rozhovoru ma Natália a Ľudmila pozvali na víkend k sebe domov, do Medzilaboriec. Zlákali ma na rusínsky „Festival kultúry a športu“, ktorý sa každoročne koná v ich rodnom meste. Spievajú a tancujú tam početné rusínske folklórne skupiny z viacerých východoslovenských obcí v tradičných krojoch.

ME-DZI-LA-BOR-CE. Úprimne povedané, najprv som si musela pozrieť na mape, kde presne mesto leží. O šesť týždňov sedím v aute a vyrážam smerom na Poľsko, do najsevernejšej oblasti východného Slovenska. V tomto regióne som v živote nebola. Prechádzam popri sovietskych tankoch a gigantickom pamätníku Dargov na počesť 20 000 padlých vojakov Červenej armády.  

Čím dlhšie idem, tým je cesta kľukatejšia a pribúdajú kopce. Krajine dodávajú ráz Nízke Beskydy, časť Východných Karpát na slovensko-poľskej hranici. Ak odhliadnem od krikľavých fasád novostavieb v dedinách, ktorými prechádzam, mám pocit, že sa tu zastavil čas. Cestu lemujú malé kamenné domy s krivými múrmi a hniezda bocianov na stĺpoch elektrického vedenia.  

Takmer v každej obci stoja oproti sebe dva kostoly – pravoslávny a grécko-katolícky; to sú dve hlavné vierovyznania slovenských Rusínov. Na dopravných tabuliach sa zrazu objavujú nápisy v azbuke.  


Prichádzam do cieľa, do mesta Medzilaborce so 6800 obyvateľmi. Úradným jazykom je tu síce slovenčina, ale veľa rodín rozpráva doma po rusínsky alebo po ukrajinsky. Pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2011 sa k rusínskej menšine prihlásilo v Medzilaborciach 35 percent obyvateľov. Okrem Ukrajincov a Poliakov žije v meste aj veľa Rómov.  


Míňam žiarivo biely pravoslávny kostol na vŕšku a idem na malé panelákové sídlisko. 21-ročná Natália ma už čaká pred svojím bytom a hneď ma objíme. Košická študentka trávi letné prázdniny doma. Jej matka Ľubica je však väčšinou sama. Má rovnaký osud ako mnoho iných žien v Medzilaborciach.   

„Veľa mužov odišlo von,“ hovorí Ľubica. Myslí tým do západnej Európy. Jej manžel, colník na dôchodku, odišiel pred ôsmimi rokmi do Londýna, kde pracuje ako šofér a v strážnej službe. Natáliini rodičia sa vidia raz za dva mesiace.

Počas nášho rozhovoru matke krátko zazvoní mobil. „To je môj muž. Raz denne si prezvoníme, že žijeme.“ Denne telefonovať je pre ňu drahé. Natáliina matka musí vyžiť z nízkeho platu, platiť nájom a podporovať svoju jedinú dcéru počas štúdia v Košiciach, vzdialených 120 kilometrov.  

V Medzilaborciach má dlhú tradíciu sklársky a strojársky priemysel. V priebehu privatizácie a krízy v strojárskom priemysle prišlo veľa robotníkov o prácu. Odvtedy je v meste vysoká nezamestnanosť. V dôsledku vĺn prepúšťania odišla viac než polovica mužov do zahraničia. „Viem o niekoľkých domácnostiach, kde musia maloleté deti žiť úplne samy, pretože obaja rodičia opustili Slovensko kvôli práci na Západe,“ prezrádza mi Ľubica, ktorá pracuje ako učiteľka na základnej škole. „Úradom to nikto neoznámi; veď všetci sme v rovnakej situácii. Susedia a príbuzní si tu navzájom pomáhajú.“


Mám pocit, že Natália a jej matka sa so situáciou zmierili. Natália sa dokonca teší, že teraz môže každý rok ísť do Londýna na dovolenku. Rodina je pragmatická. „Sme zvyknutí na skromný život. Taká je rusínska mentalita,“ hovorí s úsmevom matka. Stôl plný jedál, ktoré mi núkajú na privítanie, rozhodne nepôsobí skromne. Po láskyplne obložených chlebíčkoch, domácich pirohoch a čokoládovej torte sa konečne ide na festival kultúry. Moje hostiteľky sa pobavene smejú z môjho guľatého bruška.  

Čaká nás obrovský areál s charakterom ľudovej veselice: stánky s pivom, kolotoče, perníkové srdcia. Na pódiu amfiteátra v Medzilaborciach vystupujú rôzne skupiny a predvádzajú tradičné ľudové tance. Medzi hlavné atrakcie patrí tanečná skupina folklórneho súboru Šarišan:



Aj keď od Nežnej revolúcie prešlo 23 rokov a Slovensko sa čoraz viac otvára zahraničiu, folklór má v modernej spoločnosti ešte stále prekvapivo silné postavenie. Mestský festival kultúry bez tanečných a speváckych skupín v tradičných krojoch je takmer nemysliteľný. Na špecializovaných hudobných a hereckých školách, napríklad na Konzervatóriu na Exnárovej v Košiciach, patrí do bežného repertoáru každého žiaka okrem jazz dance, baletu a hip hopu aj tradičný folklórny tanec.  

Na konci dlhého večera v Medzilaborciach, ktorý zavŕšil ohňostroj a búrlivý potlesk, dokonca aj ja ovládam veselé ujúkanie tanečníc. Natália vyžaruje spokojnosť. 

Na ďalšie ráno mi rozlúčka s mojimi hostiteľkami nepadne ľahko. Pohrúžená do myšlienok a oduševnená srdečnosťou, ktorej sa mi dostávalo za posledných 24 hodín, sa vydávam na spiatočnú cestu. Po niekoľkých minútach prichádzam do obce Volica. Dedinčania práve vychádzajú z kostola na ulicu. Náhodou medzi nimi zbadám pani z folklórneho súboru „SOSNA zo Zbojného“, ktorý vystupoval predošlý večer a potom sme sa stretli v zákulisí, kde mi so svojou skupinou spontánne zaspievala niekoľko piesní.  


Len čo ma spozná vo svojej rodnej dedine, natešene mi máva a onedlho mi už ukazuje malý dedinský kostol zvnútra. Žasnem nad ručne ilustrovanou modlitebnou knižkou z roku 1874 so starým písmom. Dodnes sa tu omše konajú v cirkevnej slovančine, liturgickom jazyku tunajšej pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi.
 
Na rozlúčku sa objímeme ako starí priatelia. „Dúfam, že sa čoskoro vrátite,“ vraví postaršia pani. Určite sa vrátim.


Cesta v obrazoch:  







„Hej, ty, odfoť aj nás!“ - V Medzilaborciach sedia Rómovia vpredu, ostatní vzadu

Absolútny hit v stánkoch s občerstvením nielen v Maďarsku – langoš
Tradičné slovenské pečivo trdelník sa navíja na valčeky
Úsmev pred vystúpením folklórneho súboru Šarišan

Rozlúčenie



Teilen

0 komentárov:

Zverejnenie komentára