pondelok, 15. júla 2013

„X Wohnungen“ na Námestí oceliarov




Ponad plece šoféra v tričku bez rukávov a s dlhými vlasmi vzadu sa dívam na gigantickú oceliareň U. S. Steel, ktorá je najväčším zamestnávateľom na východnom Slovensku.  

S Anjou Schaefer, nemeckou fotografkou a umelkyňou na rezidenčnom pobyte v Košiciach, sedíme v horúcom obedňajšom slnku v rozheganom autobuse číslo 52 do Šace a po ceste druhej triedy cestujeme asi 10 minút juhozápadne od centra mesta. 

Zakrátko vystupujeme na námestí v Šaci. Zdá sa, že túto priemyselnú mestskú časť Košíc s takmer 5700 obyvateľmi tvoria jedine dve autobusové zastávky, jedna stávková kancelária a bytovky. Pôvodná obec sa rozrástla počas výstavby Východoslovenských železiarní od roku 1959 (dnes U. S. Steel), ktoré výrazne ovplyvňujú život v Šaci.

 

Môj pohľad padne na „Hotel Metal“, nie veľmi lákavú funkcionalistickú budovu, v ktorej podľa miestnych nocuje len zopár dlhodobých zamestnancov železiarní“. 34-ročná Soňa, ktorá v spoločenskom centre v Šaci pracuje nezištne, nás zavedie na Námestie oceliarov. Tu stoja vedľa seba tri bytovky, ktorých fasády sú v porovnaní s inými budovami zjavne ošarpanejšie; na niektorých miestach vidno holé tehly. Vyzerá to, že každá domácnosť tu má vlastnú satelitnú anténu. Niekoľko žien vešia bielizeň na šnúry vo dvore a zvedavo nás sleduje.


Stúpame hore temným schodišťom trojposchodovej bytovky. „V tomto bloku žijú len Rómovia; ľudia zo Šace to volajú geto,“ prezrádza nám Soňa a pomáha hore schodmi dievčatku s ružovým kočíkom pre bábiky. Niekoľkí nájomníci sedia v tmavej chodbe na plastových stoličkách a rozprávajú sa. Len čo nás zazrú, milo sa pozdravia a po rómsky sa Sone pýtajú, odkiaľ sme. „Aha, Nemci, Nemci,“ prikyvuje uznanlivo postaršia pani.

Ideme ku Gabimu, ktorého tu každý pozná. Otec dvoch detí pracuje v U. S. Steel a organizuje športové podujatia pre mládež v občianskej organizácii „Šačiansky život“. „Ľudia tu buď pracujú v železiarňach alebo sú nezamestnaní,“ vraví so založenými potetovanými rukami Gabi, ktorý sa vlastne volá René. Sedíme pri žiarivo čistom stole v jeho kuchynke. Do očí nám udrie krikľavo zelená stena za bielou kuchynskou linkou. Vo vedľajšej izbe, jedinej v tomto malom byte, si jeho syn teraz popoludní zdriemol.  


Gabi nám ukazuje medaily a poháre, ktoré vyhral v MFK Košice a FK Šaca. Jeho futbalovým trénerom bol jeho otec, ktorý taktiež pracoval v U. S. Steel, kým pred ôsmimi rokmi neodišiel „do Anglicka za lepším životom,“ vysvetľuje nám 25-ročný mladý muž. Gabi sa medzičasom musí starať o vlastnú rodinu a už nemá čas na futbalovú kariéru, zato viackrát týždenne chodí s chlapcami trénovať do jednej pivnice. Predsa len je celkom po otcovi a angažuje sa v rodnej obci. „Čoskoro plánujeme voľbu ďalšej Miss Roma. Veď príďte!“  

Krátko nato ideme na návštevu k Beáte, ktorá býva so štyrmi synmi a manželom Mariánom v dvojizbovom byte. Aj Marián pracuje v železiarňach, Beáta vypomáha v jednom čínskom obchode.  

Hneď nám varí kávu a prosí nás, aby sme si sadli. V miestnosti nie je veľa možností na sedenie – okrem postele, na ktorej sú naskladané všetky matrace; počítačového kútika, nad ktorým visia Mariánove futbalové pokály, a malého konferenčného stolíka. „Ja si urobím pohodlie tu, na svojom stolčeku,“ vraví natešená Beáta a sadá si na malý hudobný automat v rohu, pričom vynikne jeden sčernetý zub. Nato mi vysvetľuje, že nemá 60 € na to, aby išla k zubárovi a preto radšej čaká, kým jej zub vypadne; protézy sú totiž lacnejšie. „Len to čakanie je bolestné!“

Anja Schaefer medzitým fotografuje detaily v byte. Hneď na prvý pohľad padnú do oka mnohé sošky Panny Márie a pestré steny. Beáta sa ospravedlňuje, že momentálne nevisí v miestnosti žiadna dekorácia, ale stenu ešte čaká druhé premaľovanie. Len čo skončíme s fotografovaním v kuchynke, Marián, Beátin manžel, tam ihneď vypína svetlo.  

Cítime, že rodina žije skromne. Za týmito štyrmi stenami takmer nič nesvedčí o „rozšafnom spôsobe života Cigánov“, na ktorý sa ľudia často sťažujú. Žasnem, aký poriadok má šesťčlenná rodina na necelých 20 štvorcových metroch obytnej plochy.

Kým Anja naďalej čulo fotografuje, inak dobre naladená Beáta sa rozhorčuje, že vždy na konci roka jej chodia vysoké nedoplatky za vodu, hoci dodávky vody v ich bloku sú beztak obmedzené a voda tečie len každé tri hodiny. „Nechápem, ako môžeme mať takú spotrebu, keď sa už všetci kúpeme v tej istej vode! Evidentne nikomu tu v Šaci nenapadlo vymeniť staré potrubia zo 60. rokov…“  

Nakoniec fotografka Anja sľubuje, že nabudúce im prinesie rodinnú fotografiu. Beáta chce vedieť: „Kedy presne?“ Výzdoba čerstvo vymaľovaných stien je už očividne naplánovaná.


Oba rómske byty sme navštívili v rámci medzinárodného projektu „X Wohnungen“, ktorý v roku 2002 koncipoval berlínsky dramaturg Matthias Lilienthal. Niekoľkodňový rad podujatí sa bude konať v Košiciach od 26. do 29. septembra. Po večeroch budú paralelne v 14 bytoch vystupovať umelci a herci s 10-minútovými predstaveniami, koncertmi a divadelnými hrami pred dvoma divákmi v každom byte. Návštevníci tak môžu nahliadnuť do mestských častí, ktoré inak nepoznajú a do života ich obyvateľov.

Cesta v obrazoch






 
 

Teilen

1 komentárov:

Ondrej povedal(a)...

Jesus loves you!

Zverejnenie komentára