Interview v sprievodcovi košickou kultúrou „Zajtrajšie noviny“

Keď sa šéfredaktorka „Zajtrajších novín“ Lucia Zacharová prvý krát dopočula o existencii „mestskej kronikárky“, v mysli sa jej okamžite vynoril obrázok čarovnej starej dámy s holubom na pleci, ktorá naspamäť pozná každé zákutie mesta a rada rozpráva všakovaké prihody. Pri našom prvom stretnutí bola o to viac potešená, ked  som nie celkom zodpovedala jej pôvodnej predstave...

Článok „Kto je naša mestská kronikárka“ si môžete vďaka priateľskému povoleniu "Zajtrajších novín" prečítať tu (strana 4, v čísle 12) alebo aj v on-line vydaní novín. Na strane 4 tiež nájdete moju novú rubriku, ktorú v štrnásťdňových intervaloch budem môcť napĺnať slovami.  

Úryvok z článku:

Aké máš spomienky na detstvo v Košiciach?

Moje spomienky vychádzajú z fotiek a videa, ktoré točil môj dedo na Bukovci, kde mali chatu. Potom si pamätám chatu druhých starých rodičov v Hnilčíku v Slovenskom raji, kde stále chodievame. Slovensko som si idealizovala prírodou. Priamo Košice si z detstva pamätám prostredníctvom zmrzliny z Aidy, banánov v čokoláde, medvedíka s medom, sabinovského jogurtu či makovej štrúdle. Na veľkých oslavách sa u nás veľa spievalo. Čiže spomienky mám rodinné, prírodné, gurmánske a veselé.

Med z fľaše bolo dostať už pred tridciatimy rokmi

Total(itár)na nostalgia

Vytrácala sa z tvojej reči po emigrovaní slovenčina a nahradila ju nemčina?

Určite. Ako trojročná som hovorila po slovensky len málo. Nechodila som do slovenskej školy a nenaučila som sa správne gramaticky písať. V Nemecku bolo naším prvým cieľom integrovať sa a naučiť dobre po nemecky. Dokonca som mala v detstve obdobie, keď som sa slovenčine bránila. Moja babka sa musela učiť pár slov po nemecky, aby sme si rozumeli. Až v dospelosti som si uvedomila, že je to moja identita, že je to dôležité. S mamou sa rozprávam mixom slovenčiny a nemčiny.

Dokážeš vnímať premenu Košíc ako mesta?

Mesto sa zmenilo po architektonickej stránke. Každý rok narastie niečo nové. Najmä nákupné centrá. Postupne sa dá pozorovať, že aj malé obchodíky sa menia, hoci pár socialistických stôp ostáva. Napríklad na Mäsiarskej ulici je drogéria s obsluhou. Podobne aj papiernictvo na Mlynskej.  Popri obchodných reťazcoch, ktoré sú rovnaké na celom svete, nájdete v Košiciach aj stopy minulosti. Tento stret a kontrast sa mi páči.

Papiernictvo na Mlynskej ulici

Drogeria na Mäsiarskej ulici

Čo ťa na meste ešte fascinuje?

Úprimne som nadšená z kultúrnych podujatí, pretože sú veľkomestské. Napríklad z festivalu Use The C!ty som bola očarená. Zaujímavý program, inštalácie, atmosféra. Ponuka kultúry v Košiciach je taká veľká, hoci mesto je v porovnaní s Hamburgom malé. Keď sa prechádzam rôznymi dvormi, cítim tu akoby mediteránsku atmosféru. Fascinuje ma, že hoci by mesto mohlo byť provinčné, nepríde mi tak. Zaslúži si titul Európskeho hlavného mesta kultúry. Vidím, že mnohé festivaly sa konali aj v minulosti. Páči sa mi, že som v priebehu 24 hodín mohla byť na židovskom koncerte klezmer hudby a zároveň na rómskom divadle Romathan. V jeden deň som mohla zažiť dve výrazné kultúry. Aj pri prechádzkach mestom počujem mnohé jazyky, maďarčinu, nemčinu, angličtinu, ruštinu. Cítim sa tu ako vo veľkomeste.

Cítiš sa v Košiciach už ako doma?

Už áno. Veľmi mi v tom pomohol bicykel. Keď na ňom jazdím po uliciach Košíc, mám pocit, že je to aj moje mesto. Zároveň môžem ísť v nedeľu k babke na obed. Viac si užívam svoju slovenskú rodinu.

Čo je cieľom tvojho štipendijného pobytu na východe Slovenska?

Napísať môj subjektívny pohľad na mesto Košice. Skúmam ho z kultúrneho a historického pohľadu. Ukázať dojmy, obraz plný detailov a zabudnutých príbehov mesta. Cieľom je aj nakrútiť film. Dokument o obyvateľoch, ktorí vyrozprávajú, ako prežili politické zmeny za celú svoju históriu od prvej Československej republiky. Aké vplyvy mali na nich rôzne politické zmeny. Päť rokov som študovala nemecko-francúzske politické vedy a žurnalistický program v Lille a Münsteri. Redakčne som pracovala na dokumentárnych filmoch. Rada sa stretávam s ľuďmi, rozprávam sa s nimi o ich príbehoch.

Je domáce obyvateľstvo prístupné? Rado s tebou zdieľa svoje spomienky, názory?

Áno, ľudia sú ochotní, nájdu si na mňa čas, neponáhľajú sa a neberú sa príliš vážne, ak to priamo porovnám s Hamburgom. Košičania sú sebaironickí, pohodoví. Väčšinou nie je problém dohodnúť si stretnutie do pár dní. Musím sa priznať, že aj moja rodina mi otvára dvere, pretože sa tu každý s každým pozná. A to je veľké šťastie.

Ďakujem za rozhovor.

Lucia Zacharová

Foto: Lucia Zacharová

 

Klezmer v Košiciach

S Pavlom Šalamonom, kontrabasistom KaschauerKlezmer Bandu sedíme na slnkom zaplavenej terase kaviarne Schalkház v pešej zóne Hlavnej ulice. Popri nás prechádzajú spevácke zbory v ľudových krojoch. Každých 10 metrov sa pristavia a niečo zaspievajú. Ženy si pritom skrížia ruky a rozhojdajú svoje boky v pestrých sukniach. Z času na čas počuť veselé zaujúkanie.

Prerušujeme na chvíľu náš rozhovor a pozorujeme predstavenie na ulici. Je to jeden z tých nezabudnuteľných momentov tu v Košiciach, keď sa úplne neočakávane otvára pred vami nový svet. Počas každoročného Zemplínskeho majálesu stretávate v pešej zóne mesta veľa ľudových spevokolov z Klubu zemplínčanov v Košiciach.

Dnešné teplé predpoludnie patrí k tým, keď je najlepším a najjednoduchším riešením posadiť sa do kaviarne na Hlavnej ulici, vychutnávať vyslovene dobrú šálku espressa a pozorovať okoloidúcich ľudí. Niečo si hneď všimnete: ľudia majú v Košiciach čas. Vzácny to jav, s ktorým sa v Paríži, Berlíne, New Yorku alebo Barcelone už len málokedy stretávate. Tu som ešte nikoho nevideľa, kto by sa bol býval hekticky náhlil po uliciach mesta.

S mojim diskusným partnerom v duchu košickej tradície necháme, aby lúče slnka svietili na naše tváre. Pavol Šalamon pritom rozpráva príbeh založenia hudobnej skupiny, ktorá pozostáva v prevažnej väčšine z amatérskych hudobníkov, akým je aj on sám. Pred dvoma rokmi mu zavolal jeho terajší spoluhráč - klarinetista Vlado Sidimák - a navrhol mu, aby založili skupinu, ktorá bude hrať klezmer. Počas dlhých večerov študovali staré platne s nahrávkami klezmerovej hudby. Inšpirovaní nahrávkami začala kapela hrať úpravy Ferenca Jávoriho z Budapest Klezmer Bandu. Pre necvičené uši aké sú moje, znie táto hudba ako zmes ruských a arabských melódií, beatu z Balkánu ale aj východoslovenského folklóru.

Klezmer vznikol medzi 17. a 19. storočím v obciach s vysokým podielom židovského obyvateľstva niekde vo Východnej Európe. Presne sa to dnes už povedať nedá. Klezmerská hudba hrala centrálnu úlohu v každodennom živote v židovských štvrtiach miest v Poľsku, Bielorusku, Rumunsku, Ukrajine ako aj na území dnešného Východného Slovenska. Jedno príslovie hovorí, že „svadba bez klezmeru je horšia ako pohreb bez sĺz.“ Výraz „klezmer“ pochádza z hebrejčiny a skladá sa z dvoch slov – „kley“ (nádoba) a „zmer“ (melódia). Vo voľnom preklade slovo znamená - „nádoba na hudbu“ alebo „hudobný nástroj“.

Kaschauer Klezmer Band nehrá výhradne len na židovských podujatiach, práve naopak. Ja osobne som sa so skupinou stretla už v Dome umenia a vo Východoslovenskej galérii. 

„Muzikanti bandu pochádzajú z rôznych kútov Slovenska a rôzneho jazykového prostredia“, pokračuje Pavol Šalamon. Svojou hudbou chcú jednoducho osloviť ľudí, pretože „na hudbe je krásne to, že prekonáva národné a jazykové hranice!“ 

V rámci festivalu Mazal Tov! (18.-22.07.13) vystúpi 20. júla v priestoroch košickej Historickej radnice Kaschauer Klezmer Band ako predkapela slávneho Budapest Klezmer Bandu.