Zobrazujú sa príspevky s označením Luník IX. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Luník IX. Zobraziť všetky príspevky

nedeľa 12. mája 2013

Galaktické vyhliadky

Niekto klope na dvere riaditeľne v košickej súkromnej škole na Galaktickej ulici v mestskej časti Nad jazerom. Riaditeľka školy si povzdychne. Klopú už tretí raz a to behom posledných piatich minút. “Dnes je tu naozaj deň otvorených dverí”, poznamenáva Anna Koptová a volá “Ďalej!”

Keď zbadá osobu vo dverách, tvár sa jej rozjasní. “Ach, Peter, ty si to!” Do miestnosti vstupuje mladý muž v čiernom svetri a v starostlivo vyžehlenej košeli. Na stôl položí s hrdosťou tmavo viazanú knihu. Je to čerstvo vytlačená diplomová práca z katolíckej teológie. Rýchlo sa pozriem na titulnú stranu – “Evanjelium podľa svätého Matúša” – stojí v zlatých písmenách na obale. Anna Koptová berie opatrne do rúk magisterskú prácu, hľadí striedavo na svojho bývalého žiaka a na pozlátený nadpis.

Na prvý pohľad sa stávam svedkom banálnej situácie. Ale pre nich dvoch je to historický okamih. Peter Gazi, budúci farár a Anna Koptová, riaditeľka školy, sú slovenskí Rómovia. 26-ročný Peter je pravdepodobne prvý, komu sa podarilo preložiť “Evanjelium podľa svätého Matúša” do rómčtiny, svojho rodného jazyka.

Patrí medzi málo Rómov, ktorí sa na Slovensku odhodlali študovať na vysokej škole. Koľko ich v skutočnosti je, to vám nikto nevie presne povedať. Slovenské úrady podobné štatistiky nevedú. “Študentov s rómskym pôvodom, ktorí za posledných 60 rokov študovali na vysokej škole, viete spočítať na prstoch niekoľkých rúk” poznamenáva Anna Koptová.

Rómovia tvoria takmer 10% obyvateľov Slovenska. Napriek tomu ale až 85% detí rómskeho pôvodu končí v špeciálnych školách alebo triedach pre deti s “ľahkým postihnutím.” V septembri v roku 2012 sa prvý krát jeden krajský súd na severovýchode krajiny uzniesol, že zriaďovanie špeciálnych školských tried pre rómske deti na základných školách je diskriminujúce. Školy sa ale na situáciu pozerajú tak, že úroveň učenia sa medzi rómskymi deťmi a deťmi väčšinového obyvateľstva je výrazne rozdielna a preto je nemožné viesť spoločné vyučovanie. Okrem toho prichádzajú rómske deti do školy bez školských potrieb a ich telesná hygiena sa nachádza hlboko pod spoločensky znesiteľnou normou.

Anna Koptová hovorí, že vie úplne pochopiť rodičov, keď nechcú, aby ich maznáčik sedel vedľa “zavšivaveného a špinavého decka”. – “Nuž ale čo môžeme od týchto detí očakávať? Veď žijú vo štvrtiach bež tečúcej vody, bez elektriny!”


Do jej malej súkromnej školy, ktorá existuje vďaka nadácii „Good Romany Fairy Kesaj Village Foundation“ (po slovensky Nadacia Dobrá romská víla Kesaj), sa prichádzajú učiť deti, ktoré sú doma skoro výlučne v rómskom gete Luník IX. Po košickom Konzervátoriu Exnárová, ktoré bolo založené v roku 1991, vzniká v roku 2003 gymnázium pani Koptovej a to ako druhá škola na Východnom Slovensku, kde sa vyučuje aj v rómčtine. V pilotnom projekte spred desiatich rokov boli pre gymnázium skoncipované učebnice a plány výučby pre rómsky jazyk a literatúru. Za posledných päť školských rokov ukončilo školu 60 Rómov s maturitou. V porovní s jedným sloveským gymnáziom je počet rómskych maturantov vysoký. Bývalá riaditeľka Gymnázia na Šrobárovej ulici, pani Jana Tesserová, si spomína, že počas jej 16-ročného pôsobenia na škole, mala asi len 5 až 7 rómskych maturantov.

Peter Gazi patrí k žiakom z prvého absolventského ročníka mladého súkromného gymnázia. Škola bola v roku 2006 rozšírená aj o oba stupne základnej školy. “Už len pre tohto mladého muža má a malo otvorenie tejto školy význam” hovorí mi riaditeľka školy.

Súkromná základná škola a súkromné gymnázium na Galaktickej ulici
Malej súkromnej škole, ktorej adresa je trocha ironicky na Galaktickej ulici, akútne chýbajú finančné prostriedky. Na záchodoch kvapkajú vodovodné kohútiky, kľučky visia z dverí, nábytok je redukovaný na minimum. Štátny príspevok sa kalkuluje na počet žiakov a ten je v tomto školskom roku veľmi nízky a to aj vrátane 65 gymnazistov. 

Mgr. Pavol Ičo ma berie so sebou na hodinu angličtiny. Mladý muž, ktorý vyštudoval jazykovedu a literárne vedy a pracoval ako odborný prekladateľ do angličtiny, si práve doplňuje svoju kvalifikáciu a vzdelanie o ďalši diplom - tentoraz v pedagogike. Sedemnásť žiakov z piateho ročníka sa mi predstavuje - „My name is Maria. I am Slovak and I am from Kosice“ – hovorí malé dievčatko s tmavými kučeravými vlasmi a s piercingom v nose. 

Kristína, jej susedka v lavici, ale aj iné dievčatá, nosia veľké, kruhové náušnice. Zdá sa, že sú práve v móde. Po predstavení sa žiakov, im rozprávam po anglicky o Hamburgu, o prístave, o lodiach a o Labe. Dokonca aj mne je na tomto mieste všetko to, o čom práve hovorím, veľmi vzdialené. Fascinované detské tváričky počúvajú moje slová, očami sledujú každý môj pohyb – tu som ja cudzinec. Pre Pavla Iča je zložité deti udržať v kľude. Cindy sa bez prestávky hrá so svojim mobilom. Richard, ktorý je viditeľne starší od ostatných, sa nenechá zapojiť do žiadnej z aktivít. 


Keď na konci vyučovacej hodiny opúšťame triedu, čudujem sa, že učiteľ vyzbiera ošklbané a dochytané školské knihy. “Deťom nemôže nechať školské potreby. Keby ich zobrali domov, po týždni by boli buď úplne roztrhané alebo by sa stratili. V podstate by knihy mali kupovať rodičia, čo ale nerobia a tak knihy deťom poskytuje škola. Ak by sme im dávali len kopírované strany z učebníc, hneď by ich potrhali, zničili. Nuž, taká je ich mentalita. Tu veľa nezmôžeme.“ Vysvetľuje učiteľ a bezmocne dvíha plecia… Po rozlúčke s Pavlom Ičom pred zborovňou, Mária a jej kamarátky volajú po mne slová rozlúčky a kývajú mi, kým ma vidia na chodbe. Cestou domov si kladiem otázku, či sa kučeravá Mária dopracuje až k maturite.

Som opäť doma ale poznámka Anny Koptovej o štatistikách rómskych maturantov mi nedá pokoj. Nasledujúce ráno, keď sa mi na košickej mestskej správe podarí preklenúť niekoľko prepojení do čakacích telefonických slučiek, jedna pracovníčka z odboru školstva ma informuje, že štatistika, ktorá by žiakov triedila podľa etnickej príslušnosti, je na základe antidiskriminačného zákona, zakázaná. A vôbec, na čo to vlastne chcem vedieť? Cvak! Telefonát je ukončený. 

Včerajšie slová Petra Gaziho o situácii so vzdelávaním Rómov mi znejú ale naďalej v ušiach – “Je to tikajúca časovaná bomba, mám ale taký pocit, že niektorí čakajú len na to, aby explodovala” - dúfam, že sa štát čoskoro rozlúči so svojou metódou “odsúvania detí do špeciálnych škôl”. Krajina už vlastne teraz nevie, kam so všetkými tými “mentálne retardovanými” občanmi.

Na internetovej stránke jednej súkromnej strednej odbornej škole nachádzam nasledujúce príslovie - Ak dáš človeku rybu, nasýtiš ho pre tento deň. Ale ak ho naučíš ryby loviť, nasýtiš ho pre celý život. (Lao-Tse, 480-390 p.n.l.) - I napriek ťažkostiam a existujúcim prekážkam, s ktorými je škola denne konfrontovaná, je práve táto škola na Galaktickej ulici v Košiciach svetlou nádejou pre vzdelávanie Rómov na východnom Slovensku.

Systém školstva na Slovensku 
Na Slovensku je povinná desaťročná školská dochádzka. Deti v prevažnej väčšine prípadov navštevujú deväťročnú základnú školu. Po jej úspešnom ukončení môžu žiaci pokračovať na štvor- alebo päťročnej strednej škole (gymnázium alebo stredná odborná škola), ktorá končí maturitou a potom začať so štúdiom na vysokej škole. Zároveň, ako aj v Nemecku, pre žiakov, čo nemienia pokračovať vysokoškolským štúdiom, existujú rôzne možnosti na výučbu profesie, remesla.  

Teilen

utorok 30. apríla 2013

Džanes romanes? – Rozprávaš po rómsky?


„Ko kerďas peskere kherutne buťa?" – pýta sa Anna Koptová s vyzývavým pohľadom. Kto si urobil domáce úlohy? – bola otázka v rómštine. Učiteľka sa nakláňa ku svojim žiakom. Rukami sa podopiera o okraj stola. Vyťahuje obočie a s očakávaním v pohľade sa ponad rám svojich okuliarov pozerá na triedu . A zrazu jej cez tvár preblyskne úsmev!

Žiaci vedia, že otázka je mienená len čiastočne vážne. Koniec koncov, sedia tu v škole dobrovoľne. Cez otvorené okno svieti slnko. Podarilo sa mu prebojovať cez sivú perinu oblakov, ktoré do mesta na niekoľko dni priniesli búrky a dážď. Mesto zažilo aj tohoročnú prvú búrku z tepla! Dnes ale slnko svojimi lúčmi zaplavuje miestnosť v polosuteréne jedného inštitútu Slovenskej akadémie vied.


V triede sedím v poslednom rade a som svedkom vzácnych scénok. V toto popoludnie sedí v laviciach pät žiakov – ich materinská reč je slovenčina a všetci z nich sú zamestnaní. Učia sa rómštinu, jazyk Rómov. Nielen pre žiakov, aj pre Annu Koptovú je tento kurz malým zázrakom. Je financovaný z prostriedkov európskych regionálnych fondov (EFRR) v rámci nadregionálneho podporného programu Regsom-Regszom. Kurz je pre účastníkov bezplatný. 

„Ondrej, čo ste dnes jedli?“ – pýta sa pani učiteľka po rómsky. Otázku kladie chudému, plavému mužovi v prvej lavici. Ondrej dvíha pohľad, je počuť tiché povzdychnutie. „Zeleninu … hmmm … ryžu ... a ... olivový olej“ – znie neistá odpoveď. Ondrej zatiaľ viac povedať nevie. Od februára prichádza na vyučovanie dva krát v týždni, vždy presne o 16.30h.

Pani učiteľka spolu s Ondrejom postupne pridávajú ku skromnému obedu ďalšie a ďalšie slová až nakoniec z toho vzniká výdatné jedlo – „Más znamená mäso, jandro sa volajú vajíčka. Ciral je slovo pre syr, môže znamenať ale aj tvaroh“ – vysvetluje pani Koptová. Často sa stáva, že jedno slovo má dva rôzne významy. Žiaci si usilovne robia poznámky.


Peter dostáva slovo ako ďalší. Má vyrozprávať svoje zážitky z tohto týždňa. Mladý muž je farár v malej obci pri Košiciach, v ktorej je podiel rómskych obyvateľov vysoký. Svojej práci vďačí za dobré základy v rómštine. Vo svojom rozprávani ale stroskotáva, keď sa pokúša o opis jedného hendikepovaného človeka a jeho invalidného vozíka. „Hmmm, slovo verdan pre invalidný vozík sa v tomto prípade nehodí“ – prerušuje Petrovo rozprávanie pani učiteľka. „Viete, jazyk Rómov vznikol v čase, keď Rómovia ešte kočovali so svojimi konskými povozmi po krajine. Invalidné vozíky vtedy ešte nepoznali“  – hovorí pani Koptová. „Použite miesto toho slovo mašina alebo si pomôžte použitím slovenského slova. Rómovia u nás to predsa tiež robia!“

Pani riatideľka v každodennom živote vyučuje v malej súkromnej škole v mestskej časti Jazero, ktoré sa nachádza na samom kraji mesta. Jej školáci pochádzajú zo sociálne slabých rodín a žijú skoro výlučne v obávanom gete Luník IX. Keď musí na kurz, potrebuje sa prepraviť električkou cez celé mesto. To jej však vôbec nevadí. Pre ňu je veľký úspech,, že vôbec môže rómštinu vyučovať. V ére komunizmu sa považovalo zveľaďovanie jazykov menšín, kam patrila rómština ale i nemčina, za činnosť proti štátnemu záujmu. 

Väčšinu z desiatich pravidelných účastnikov kurzu sem ale neprivádza zvedavosť alebo nostalgia. Je to jednoducho nutnosť. Ako Ne-Rómovia, sú vo svojej každodennej pedagogickej, sociálnej či policajnej práci, konfrontovaní s problémom jazykovej bariéry. Rómske deti v Petrovej náboženskej obci poznajú a hovoria len niekoľko slovenských útržkov. „Kedže pracujem denne s miestnym obyvateľstvom, práca s tlmočníkom mi veľmi nepomôže“ – vysvetľuje pán farár. Aj ďalší dvaja účastníci boli na jazykový kurz upozornení zamestnávateľom.

Akurát Ondreja sem privádza iný motív. Rómštinu počuje denne v električke bez toho, aby jej rozumel – „Žijú tu popri sebe dve oddelené komunity, ktoré medzi sebou takmer nekomunikujú.“ S novoosvojeným jazykom chce Ondrej začat „stavať mosty“. Mosty medzi dvoma komunitami. Len pred nedávnom, keď na ulici hrali hudobníci, zvolal na nich v rómštine    „Výborne, len tak ďalej!“  Huslistom doslova padla sánka. A vysoký, chudý Ondrej podrástol o ďalší kúsok.

Niekoľko hodín po kurze dostávam od Ondreja dlhý e-mail. Píše v ňom – „Ak sa človek prihovorí niekomu rodným jazykom, otvára si cestu do jeho srdca.“ Odpovedám mu v jeho rodnom jazyku a to obľúbeným príslovím mojej mamy – „Koľko jazykov vieš, toľko krát si človekom.“


Rómsky jazyk

Rómštinou na svete hovorí približne šesť miliónov ľudí, z toho asi 4,5 milióna ňou rozpráva v Európe. S jazykmi ako Urdu alebo Hindi, patrí Rómština do indoeurópskej jazykovej rodiny. Pomenovanie národa RÓMA ma indický pôvod. RÓM znamená muž alebo manžel a je pravdepodobne odvodené od slova DOM, ktoré pomenúvava nižšiu kastu túlavých robotníkov – hudobníkov, kúzelníkov, košikárov atď.
Rómsky jazyk sa viac než 800 rokov ďalej vyvíjal a to nezávisle od indických jazykov. Dodnes sa v ňom zachovalo približne 700 pôvodných indických výrazov. V Európe sa vyvinulo niekoľko regionálne odlišných rómskych dialektov.

Zdroj a dodatkové informacie (nemecký): Marlene Mussner, OEW           


Teilen