Zobrazujú sa príspevky s označením panelákové sídliská. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením panelákové sídliská. Zobraziť všetky príspevky

štvrtok 18. júla 2013

Pocit pralesa uprostred panelákovej kulisy



Keď v Košiciach prší, vzniká zvláštna atmosféra. Lejak vytlačí všetko ostatné. Zmetie z ulice zvyšné zvuky a ľudí. Je to pocit pralesa uprostred panelákovej kulisy mesta.



Zrazu, v tom hukote je všetko ostatné tiché a neviditeľné. Z prechodu cez ulicu sa stáva hrdinský čin. Valia sa prívaly vody z neba, temné mraky visia nízko nad mestom, akoby sa v Košiciach schyľovalo k nešťastiu. Potom v údolí zaduní hrom ako padajúce betónové múry po odstrele.



A ten vzduch po daždi, keď opäť zavládne ticho! Vonia inak ako v Nemecku – ostro, ťažko, pikantne.


Foto: Dr. Heinz Schleusener (srdečná vďaka)  
Teilen

piatok 21. júna 2013

Polčas




Je polčas. Dva a pol mesiaca mám za sebou, ostáva mi ešte ďalších dva a pol. Medzičasom som tu už doma. Najradšej by som zastavila čas - tak dobre sa cítim v mojej staro-novej domovine. Pri najlepšej vôli nemôžem zdieľať názor Thomasa Manna, že jediná možnosť proti zrýchleniu času je cestovanie. Od môjho príchodu do Hlavného mesta kultúry 2013 sa cítim ako dravec, ktorý je poháňaný dojmami, ktoré mi v noci, po dni plnom rôznych udalostí a zaujímavých stretnutí, víria hlavou.

Medzičasom som si už na všeličo zvykla – na zvuky huslí a trúbok, ktoré sa ráno z hudobnej školy predierajú k môjmu podkrovnému bytu, ktorý leží v budove Máraiho štúdio Divadla Thália na opačnej strane ulice, na vysoké obrubníky chodníkov, na ulice s „deravým a nabublaným“ asfaltom, po ktorých sa drkocem na mojom hrkotajúcom bicykli. Počas teplých dní si s obľubou vychutnávam nárazový letný vietor, ktorý sa preháňa cez dolinu Západných Karpát, cez Košickú kotlinu.


Teším sa z pohľadu na tetu v kroji, ktorej vetrom ošľahaná tvár je zarámovaná v šatke. Každý deň predáva v stánku na trhu na Dominikánskom námestí kvetiny. Pomaly si zvykám na pohľad na dlhé, tenké a polonahé ženské nohy. Hrdo sa premávajú na závrate vyvolávajúcich vysokých opätkoch po uliciach starého mesta, ktoré sú dláždené „mačacími hlavami“. Poobede na Hlavnej ulici vnímam tryskajúcu vodu farebne osvetlenej fontány pri Dóme Sv. Alžbety. Večer si fontána rytmicky poskakuje na melódiu pesničky „Yesterday“. Povedľa fontány sa celý deň prechádzajú chodci a v pohode si pochutnávajú na zmrzline.

Už sa neznervózňujem nad unudene hľadiacimi, žuvačku prežúvajúcimi predavačkami, ktoré si svoju osemhodinovú smenu pretelefonujúc odstoja za pultom obchodu. Radšej sa poteším nezvyklými a pre mňa neznámymi vôňami supermarketov a nechám ich, aby mi pošteklili nos. Privykla som si na špeciálnu chuť slovenského údeného syra, smotanový sedliacky jogurt a na mäkký, nesolený chlieb.

Bezproblémovo zvládam dokonca aj 60 percentnú slivovicu z domácich sliviek môjho starého otca, ktorú dostanem vždy pred nedeľným obedom. Starý otec mi pritom so zdvihnutým ukazovákom rozpráva, že jeho pálenka je najlepšia prevencia na najrozličnejšie zdravotné ťažkosti. Len zriedkakedy viem odolať sladkým pokušeniam mojej babičky, ktorá mi ich, jemne zabalené v krabičke, podá vždy, keď sa vydávam na cestu domov.

V „Dobrej čajovni“ na Mäsiarskej ulici ma vždy víta vôňa vodných fajok, keď si kráčam hore po schodoch na kurz jógy. Jedinečná je aj parná lokomotíva Katka, ktorá si pískajúc dychčí cez Čermeľské údolie na okraji mesta. Dym zhoreného uhlia sa prederie až k lesnej ceste, kde si niekedy chodím zabehať.


V Košiciach si po daždi privoniam k vzduchu. Vonia úplne inak ako v Hamburgu. Zvláštna atmosféra prichádza s tichom po letnom lejaku, ktorý bleskami dokáže ohlušiť ako padajúce betónové múry po odstrele. Je to pocit pralesa v strede panelákovej kulisy mesta! Na to všetko som si už teraz zvykla a nechcela by som o to prísť. Ostáva mi ešte dva a pol mesiaca. Našťastie.
Teilen

nedeľa 19. mája 2013

Hviezdne vojny v Košiciach




Ak chce človek v Košiciach natrafiť na stopy komunizmu, nemusí ich dlho hľadať. Sú totiž všadeprítomné. Najmarkantnejším svedkom tejto doby sú sídliská, ktoré sú roztiahnuté po kopcoch pozdĺž mestskej kotliny. Veľa názvov ulíc, dokonca celé mestské štvrte Košíc, pripomínajú obdobie studenej vojny – dobu „hviezdnych vojen“.

Moja prechádzka po mestskej časti Nad jazerom mi pripomína putovanie vesmírom – cez Námestie kozmonautov sa dostávam na Raketovú ulicu, ktorá ma vedie cez Sputnikovú ulicu na Gagarinovo námestie. O mojich potulkách po Galaktickej ulici som písala pred nedávnom.

Gigantické panelákové sídliská Luník I-IX, ktoré vyrástli zo zeme od roku 1962 do 1972 a to západne od košického starého mesta, sú pomenované podľa sovietskych mesačných sond. Tieto mali dokázať prevahu a nadvládu Sovietskeho zväzu nad kapitalistickým Západom. Dôvodom pre obrovský program výstavby bytov v Košiciach, ktorého rozsah bol v dejinách Slovenska jedinečný, bolo založenie Východoslovenských železiarní, VSŽ. Štátny podnik bol založený v roku 1959 a stal sa najväčším metalurgickým výrobcom v Československu. Zamestnával do 30 tisíc pracovníkov. V roku 2000 kúpil Východoslovenské železiarne pittsburghský oceliarsky koncern U.S. Steel. Zachránil tak podnik ohrozený platobnou neschopnosťou, za ktorú „vďačili” železiarne korupčným aféram a rodinkárstvu Mečiarovej vlády. Dnes je U.S. Steel najväčším zamestnávateľom na východnom Slovensku.

Založenie VSŽ-ky spôsobilo od roku 1960 silný nárast obyvateľstva mesta. V priebehu desiatich rokov sa počet obyvateľov Košíc vyšplhá zo 79.400 na 142.200 ľudí. Popri výstavbe sídlisk (20 tisíc nových bytových jednotiek) sa realizovali aj ďalšie mestské stavebné projekty. Funkcionálny habitat “nového človeka” mali predstaviť nákupné strediská, športové a kultúrne zariadenia.  


22 tisíc metrov štvorcových je veľká betónová stavba „Bieleho domu“ - bývalého sídla Krajského výboru Komunistickej strany Československa. Tróni v strede novej mestskej časti Západ. Podľa názoru komunistov - “najrýchlejšie rastúce mesto Československa” - potrebovalo tejto skutočnosti zodpovedajúcu reprezentatívnu budovu. Nezabudnime, že vládlo všeobecné presvedčenie, že počet obyvateľov mesta do milénia dosiahne hranicu 300 tisíc! (Tento odhad bol nadsadený o 50 tisíc obyvateľov.)

Základný kameň megalomanskej budovy bol položený v roku 1979 a o šesť rokov neskôr sa gigantická stavba mestu samoľúbo predvádzala vo svojej plnej kráse. Vínovo červené plyšové sedacie súpravy v interiéri budovy výrazne pripomínajú niekdajšiu “prepychovú” dobu. Od revolúcie 1989 sídli v budove Magistrát mesta Košice. 

V košickom starom meste je hľadanie stôp komunizmu už výrazne zložitejšie. Peter Cábocky, košický umelec “na voľnej nohe” ma berie na prechádzku po historických uličkách mestského centra. Pozostatky z komunistického obdobia vedú v centre zvláštny život, odohráva sa neviditeľne, uniká pred pohľadom okoloidúcich chodcov.

Pokračovanie nasleduje v článku "Nositeľ Radu práce".



Teilen