Krátky úvod do košického žargónu

Keď som si nedávno bola ráno zaplávať pár dĺžok v tyrkysovom 50-metrovom bazéne letného kúpaliska v košickej Mestskej plavárni, postrehla som, že to je očividne najlepšie miesto, kde sa dá ponoriť do tajomstiev jazyka miestnej mládeže. 

Dvaja chlapci pokukovali po skupine dievčat v bikinách, ktoré na kraji bazéna hompáľali nohami a ponárali lýtka do chladivej vody. „Ta vidíš tam tie dve čaje?“ povedal jeden chlapec a štuchol do svojho kamaráta. O pár minút už obaja sedeli pri nich na kraji bazéna a od rovesníčok ich delilo len zopár centimetrov.

Túto scénu každodenného zbližovania sa pochopí len človek, ktorému sú slová „čaja“ a „šrác“ dôverne známe. Nevychádzajú však zo slovenčiny; hovorovú reč Košičanov ovplyvnil skôr historicky podmienený vysoký podiel maďarsky hovoriacich obyvateľov mesta, ako aj rómčina, resp. politicky nekorektne „cigánčina“.  

Obsah rozhovoru na okraji bazéna mi viac-menej unikal, len z času na čas ku mne doliehal hlasný chichot. „Ty kokso!“ vyprsklo zrazu jedno dievča.  

Výraz „ty kokso“ tu počujem aj 25-krát denne – do nemčiny by sa dal preložiť zhruba ako „Oh Mann“ alebo „Alter“. To, ako fenomenálne sa rozšírilo používanie výrazu „kokso“ ďaleko za hranice Košíc, dokazuje mimochodom aj slovenský preklad názvu minuloročného nemeckého filmu Jana Oleho Gerstera „Oh Boy“ – Slováci ho just zmenili na „Ty kokso“.  

Koho zaujímajú presnejšie definície košických výrazov, v každom prípade by si mal pozrieť internetovú stránku Necyklopedia.wikia.com. Na tejto stránke som sa navyše konečne dozvedela, na koho sa „čaja“ v skutočnosti vzťahuje…

"Čaja je slovo, ktoré bolo vymyslené v Košiciach na pomenovanie človeka ženského rodu, ktorých základnými parametrami je mať do 27 rokov a do 72,5 kilogramov. Označenie čaja v každom prípade znamená určitý honor a náznak, že táto osoba má aj istý level rešpektu, ktorý sa všeobecne označuje ako šarm, či sexepíl."

Viem si predstaviť, aké parametre musí spĺňať pravý šrác...

MAZAL TOV?

„Tu to je,“ vraví Milan Kolcun a cieľavedome kráča po stavebnej sutine a divom poraste na okrovom kamennom múre niekdajšieho domu. Patrí ku komplexu dvoch domov židovskej náboženskej obce. Milan zastane pred starými, tmavohnedými dverami, cez ktoré je prechod zahradený kopou prekrížených dosák. Skutočne sa za týmito dverami nachádza mikve?

Takmer som tomu nemohla uveriť, keď som nedávno čítala, že v Košiciach vraj existuje mikve, rituálny židovský kúpeľ. Taký kúpeľ by som si určite už všimla, pomyslela som si a požiadala som o radu košického spisovateľa a sprievodcu mestom Milana Kolcuna. 

Milan zatlačí na pravé krídlo drevených dverí. Na moje prekvapenie sa bez problémov otvoria. Kráčame za sebou cez metrovú kopu dreva a vchádzame do úzkej, temnej chodby, do ktorej preniká svetlo jedine cez jedno štvorcové okienko. Do nosa mi udrie pach zatuchnutej vlhkej pivnice. V jednom rohu mi pohľad padne na rozbité sklo s hebrejským nápisom.  

„Tade sa ide,“ vraví Milan a hneď mizne v tme. Ponáhľam sa za ním, takmer sa potkýnam o dlhé tenké rúry, porozhadzované po zemi. Až o pár metrov sa chytám točitého zábradlia.

Schod za schodom zostupujeme opatrne dolu schodišťom. Každým krokom nás obklopuje čoraz väčšia tma. Predstavujem si, ako tadiaľ kedysi schádzali muži a ženy na rituálny kúpeľ. Podľa tradičných židovských pravidiel by sa muži mali ponoriť do mikve pred sabatom a Dňom zmierenia Jom Kippur. Ženy zas večer pred svadbou, po menštruácii alebo pôrode. Aj moja stará mama tu bola pred svadbou na očistný kúpeľ.

Keďže voda v nádrži musí byť „živá“, väčšina rituálnych kúpeľov sa nachádza v podzemí. Od stredoveku sa z tohto dôvodu v židovských štvrtiach miest kopali hlboké šachty v pivniciach obytných domov. Táto mikve vznikla v polovici 19. storočia.

Konečne sa dostávame celkom dolu. Je tu tma ako v rohu. Nedovidím si ani na koniec ruky, ktorou stláčam spúšť fotoaparátu. Blesk na krátky okamih rozžiari temnú studenú miestnosť. Zrak mi padne na displej a nemôžem uveriť vlastným očiam.

 

„V 90. rokoch, keď sa kúpeľ po zamatovej revolúcii opäť začal používať, niekoľko neskúsených ľudí zjavne napustilo nádrž teplou vodou,“ vysvetľuje môj sprievodca. „Nato začali odpadávať kachličky. Odvtedy sa kúpeľ viac nepoužíva.“ – A čoraz viac upadá...  

Vraciame sa hore na denné svetlo. Milan sa rozlúči, ja sa zhlboka nadýchnem a ostávam trochu stratená stáť v dvore. Slnko nízko nad obzorom svieti na šikmú strechu okrovej modlitebne. Na nádvorí židovskej obce niet ani živej duše. Mám dojem, akoby som bola ďaleko od mestského zhonu, hoci od rušnej Zvonárskej ulice ma delí iba jeden vysoký múr. Nádvorie skryté v srdci starého mesta na mňa pôsobí ako zabudnutá enkláva, na ktorom sú stopy zašlých čias viditeľné na každom kroku.

Židovské spoločenstvo je ťažko poznačené holokaustom. Z vyše 15000 deportovaných Židov sa z toho mála, ktoré prežilo, po roku 1945 vrátilo veľmi málo. Mnohí z nich sa vysťahovali v rokoch 1948 a 1949 do Izraela. Dodnes sa počet Košičanov židovského vierovyznania znížil asi na 300.

V malej modlitebni sa v piatok a sobotu večer konajú židovské bohoslužby. Nie vždy sa to však podarí. Na to, aby sa bohoslužba mohla uskutočniť, sa totiž musí zísť 10 dospelých mužov. Pre to málo Košičanov, ktorí ju pravidelne navštevujú, modlitebňa úplne postačuje. Posledný rabín Jossi Steiner opustil židovskú obec pred dvoma rokmi. Teraz túto úlohu prechodne prevzal Liron Yosef, 27-ročný študent medicíny z Izraela.

Synagóga, ktorá stojí v tom istom areáli, dnes slúži len ako výstavný priestor. Je to najstaršia zachovaná synagóga v Košiciach. Bola postavená v roku 1883 v maurskom štýle. Po Druhej svetovej vojne ju používala Vedecká knižnica ako sklad. Na rekonštrukciu vnútrajška chýbajú doposiaľ peniaze.  

Predstavujem si, aký čulý ruch musel vládnuť na nádvorí ešte pred 80 rokmi. Dnes už nevyužívané synagógy, roztrúsené v centre mesta, pripomínajú živú a rôznorodú židovskú obec. V roku 1841 bolo Židom po prvýkrát udelené dlhodobé právo usadiť sa v centre mesta. Už o dva roky tu žilo 32 židovských rodín.  

Po roku 1868 bola v Košiciach ortodoxná, neologická a chasidská náboženská obec. V roku 1927 tu otvorili zaraz dve synagógy. Prvá synagóga postavená v roku 1867 dnes už neexistuje. Neologická synagóga na Moyzesovej bola po Druhej svetovej vojne prestavaná na Dom Umenia a tá na Puškinovej bola reštaurovaná a používa sa len počas veľkých židovských sviatkov.

Kultúrne židovské dedičstvo sa v súčasnosti takmer vytratilo. Zdôrazňujú to aj organizátori viacdňového festivalu židovskej kultúry MAZAL TOV!. Tohtoročný festival, ktorý sa konal v Košiciach už druhý rok po sebe, priviedol do Európskeho hlavného mesta kultúry celý rad slávnych hudobníkov, ako napríklad dirigenta a skladateľa Petra Breinera, či izraelského speváka a jazzového basistu Avishaia Cohena.

V internetovej prezentácii v angličtine organizátori festivalu MAZAL TOV! píšu: „Hoci židovská menšina výrazne obohatila život a atmosféru mesta Košice, majoritná spoločnosť o jej náboženstve a kultúre zväčša toho veľa nevie.“

Jana Šargová, umelecká riaditeľka festivalu MAZAL TOV!, zdôrazňuje, že viacdňový festival je len začiatok. Od jesene znovu oživia židovskú kultúru v meste pravidelné podujatia, napríklad filmové večery, výstavy a workshopy. Cieľom je priblížiť obyvateľom židovské dejiny ich mesta. – Ostáva dúfať, že si tak uvedomia aj potrebu reštaurovať zničené náhrobky a rituálne stavby, aby sa zachovala pamiatka na takmer zaniknutú, kultúrnohistorickú epochu tohto mesta...

Zdá sa, že v Prešove, vzdialenom 30 minút cesty autobusom, sa to aspoň čiastočne podarilo. Obnovená ortodoxná synagóga prešla v roku 1993 pod správu Slovenského národného múzea, čo ju zachránilo pre zbúraním. A práve tento týždeň v Prešove pribudlo deväť pamätných tabuliek, ktoré pripomínajú obete holokaustu. Su to kamene, o ktoré sa potkneme, takzvané "Stolpersteine". – Mazal Tov!

Pocit pralesa uprostred panelákovej kulisy

Keď v Košiciach prší, vzniká zvláštna atmosféra. Lejak vytlačí všetko ostatné. Zmetie z ulice zvyšné zvuky a ľudí. Je to pocit pralesa uprostred panelákovej kulisy mesta.

Zrazu, v tom hukote je všetko ostatné tiché a neviditeľné. Z prechodu cez ulicu sa stáva hrdinský čin. Valia sa prívaly vody z neba, temné mraky visia nízko nad mestom, akoby sa v Košiciach schyľovalo k nešťastiu. Potom v údolí zaduní hrom ako padajúce betónové múry po odstrele.

A ten vzduch po daždi, keď opäť zavládne ticho! Vonia inak ako v Nemecku – ostro, ťažko, pikantne.

Foto: Dr. Heinz Schleusener (srdečná vďaka)  

„X Wohnungen“ na Námestí oceliarov

Ponad plece šoféra v tričku bez rukávov a s dlhými vlasmi vzadu sa dívam na gigantickú oceliareň U. S. Steel, ktorá je najväčším zamestnávateľom na východnom Slovensku.  

S Anjou Schaefer, nemeckou fotografkou a umelkyňou na rezidenčnom pobyte v Košiciach, sedíme v horúcom obedňajšom slnku v rozheganom autobuse číslo 52 do Šace a po ceste druhej triedy cestujeme asi 10 minút juhozápadne od centra mesta. 

Zakrátko vystupujeme na námestí v Šaci. Zdá sa, že túto priemyselnú mestskú časť Košíc s takmer 5700 obyvateľmi tvoria jedine dve autobusové zastávky, jedna stávková kancelária a bytovky. Pôvodná obec sa rozrástla počas výstavby Východoslovenských železiarní od roku 1959 (dnes U. S. Steel), ktoré výrazne ovplyvňujú život v Šaci.

 

Môj pohľad padne na „Hotel Metal“, nie veľmi lákavú funkcionalistickú budovu, v ktorej podľa miestnych nocuje len zopár dlhodobých zamestnancov železiarní“. 34-ročná Soňa, ktorá v spoločenskom centre v Šaci pracuje nezištne, nás zavedie na Námestie oceliarov. Tu stoja vedľa seba tri bytovky, ktorých fasády sú v porovnaní s inými budovami zjavne ošarpanejšie; na niektorých miestach vidno holé tehly. Vyzerá to, že každá domácnosť tu má vlastnú satelitnú anténu. Niekoľko žien vešia bielizeň na šnúry vo dvore a zvedavo nás sleduje.

Stúpame hore temným schodišťom trojposchodovej bytovky. „V tomto bloku žijú len Rómovia; ľudia zo Šace to volajú geto,“ prezrádza nám Soňa a pomáha hore schodmi dievčatku s ružovým kočíkom pre bábiky. Niekoľkí nájomníci sedia v tmavej chodbe na plastových stoličkách a rozprávajú sa. Len čo nás zazrú, milo sa pozdravia a po rómsky sa Sone pýtajú, odkiaľ sme. „Aha, Nemci, Nemci,“ prikyvuje uznanlivo postaršia pani.

Ideme ku Gabimu, ktorého tu každý pozná. Otec dvoch detí pracuje v U. S. Steel a organizuje športové podujatia pre mládež v občianskej organizácii „Šačiansky život“. „Ľudia tu buď pracujú v železiarňach alebo sú nezamestnaní,“ vraví so založenými potetovanými rukami Gabi, ktorý sa vlastne volá René. Sedíme pri žiarivo čistom stole v jeho kuchynke. Do očí nám udrie krikľavo zelená stena za bielou kuchynskou linkou. Vo vedľajšej izbe, jedinej v tomto malom byte, si jeho syn teraz popoludní zdriemol.  

Gabi nám ukazuje medaily a poháre, ktoré vyhral v MFK Košice a FK Šaca. Jeho futbalovým trénerom bol jeho otec, ktorý taktiež pracoval v U. S. Steel, kým pred ôsmimi rokmi neodišiel „do Anglicka za lepším životom,“ vysvetľuje nám 25-ročný mladý muž. Gabi sa medzičasom musí starať o vlastnú rodinu a už nemá čas na futbalovú kariéru, zato viackrát týždenne chodí s chlapcami trénovať do jednej pivnice. Predsa len je celkom po otcovi a angažuje sa v rodnej obci. „Čoskoro plánujeme voľbu ďalšej Miss Roma. Veď príďte!“  

Krátko nato ideme na návštevu k Beáte, ktorá býva so štyrmi synmi a manželom Mariánom v dvojizbovom byte. Aj Marián pracuje v železiarňach, Beáta vypomáha v jednom čínskom obchode.  

Hneď nám varí kávu a prosí nás, aby sme si sadli. V miestnosti nie je veľa možností na sedenie – okrem postele, na ktorej sú naskladané všetky matrace; počítačového kútika, nad ktorým visia Mariánove futbalové pokály, a malého konferenčného stolíka. „Ja si urobím pohodlie tu, na svojom stolčeku,“ vraví natešená Beáta a sadá si na malý hudobný automat v rohu, pričom vynikne jeden sčernetý zub. Nato mi vysvetľuje, že nemá 60 € na to, aby išla k zubárovi a preto radšej čaká, kým jej zub vypadne; protézy sú totiž lacnejšie. „Len to čakanie je bolestné!“

Anja Schaefer medzitým fotografuje detaily v byte. Hneď na prvý pohľad padnú do oka mnohé sošky Panny Márie a pestré steny. Beáta sa ospravedlňuje, že momentálne nevisí v miestnosti žiadna dekorácia, ale stenu ešte čaká druhé premaľovanie. Len čo skončíme s fotografovaním v kuchynke, Marián, Beátin manžel, tam ihneď vypína svetlo.  

Cítime, že rodina žije skromne. Za týmito štyrmi stenami takmer nič nesvedčí o „rozšafnom spôsobe života Cigánov“, na ktorý sa ľudia často sťažujú. Žasnem, aký poriadok má šesťčlenná rodina na necelých 20 štvorcových metroch obytnej plochy.

Kým Anja naďalej čulo fotografuje, inak dobre naladená Beáta sa rozhorčuje, že vždy na konci roka jej chodia vysoké nedoplatky za vodu, hoci dodávky vody v ich bloku sú beztak obmedzené a voda tečie len každé tri hodiny. „Nechápem, ako môžeme mať takú spotrebu, keď sa už všetci kúpeme v tej istej vode! Evidentne nikomu tu v Šaci nenapadlo vymeniť staré potrubia zo 60. rokov…“  

Nakoniec fotografka Anja sľubuje, že nabudúce im prinesie rodinnú fotografiu. Beáta chce vedieť: „Kedy presne?“ Výzdoba čerstvo vymaľovaných stien je už očividne naplánovaná.

Oba rómske byty sme navštívili v rámci medzinárodného projektu „X Wohnungen“, ktorý v roku 2002 koncipoval berlínsky dramaturg Matthias Lilienthal. Niekoľkodňový rad podujatí sa bude konať v Košiciach od 26. do 29. septembra. Po večeroch budú paralelne v 14 bytoch vystupovať umelci a herci s 10-minútovými predstaveniami, koncertmi a divadelnými hrami pred dvoma divákmi v každom byte. Návštevníci tak môžu nahliadnuť do mestských častí, ktoré inak nepoznajú a do života ich obyvateľov.

Cesta v obrazoch