Opúšťam Košice a vydávam sa autom na juhovýchod, smerujem k malej obci Medzev alebo Metzenseifen. Medzev je nemecky hovoriace mestečko v Slovenskom krase, kde od sveta trocha ukryto a utiahnuto, žijú Mantáci. Medzev je vzdialený od Košíc len 30 kilometrov a Mantáci tam žijú už viac než 800 rokov. Ja sa ale musím priznať, že som o nich ešte nikdy nepočula.
Informácie o zlom stave slovenských ciest dostávam už pred začiatkom mojej cesty. Po nezvyčajne tuhej zime sa z narýchlo zaplátaných výmoľov, na mnohých miestach už opäť vytratil asfalt. Na jasovskej ceste sa výmole len tak hemžia! Vyhýbam sa im, akoby som jazdila po slalomovej dráhe. Musím si spomenúť na bratranca, ktorý sa ma nedávno opýtal, či viem, ako sa spozná opitý slovenský vodič – „Tí triezvi, jazdia na ceste slalom, tí opití, jazdia priamo!“ Tento vtip bol pre mňa aj úvodom do suchého slovenského humoru.
Kľukatá cesta ma vedie cez krajinu s dlhými dedinami a nezáživnými pasienkami, ktoré po čase vystriedajú tmavé lesy. Mňa sa pomaly zmocňuje pocit, že som zablúdila. Potom sa objavuje tabuľa s nápisom Jasov. Na mape to vyzerá, že do Medzeva je to len skok.
Cesta sa ale zrazu mení na „chodník“. Oproti autu si bezstarostne vykračujú tri dievčatá. Držia sa za ruky. Skupina mladíkov tlačí fúrik s drevom na kúrenie. Pozdĺž hlavnej ulice Jasova stoja domy miestnych Rómov.
Z príbytkov stúpa dym. Niektoré steny domov sú z vlnitého plechu. Všade sa kopia odpadky a smeti. Na kopci, neďaleko rómskej osady, sa hrdo týčia veže jasovského premonštrántského kláštora. Za ním sa rozprestiera Slovenské rudohorie. Pod hustými lesmi sa jasne trblietajú horniny Slovenskeho krasu. V akej bezprostrednej blízskosti spolunažíva prírodná krása a realita Rómov!
Prechádzam popri
rómskej „škole“ – vyhorenej betónovej oblude. Smerujem ďalej do Medzeva,
kde ma víta tabuľa so slovensko-nemeckým nápisom Medzev-Metzenseifen.
Už aj nápis hovorí o dlhých dejinách nemeckých usadlíkov. Ich dejiny siahajú až do stredoveku. Po objavení bohatých rudných ložísk v údolí rieky Bodva, uhorský panovník Béla IV. vysiela svojich poslov na západ, aby do regiónu naverbovali nemeckých baníkov a remeselníkov.
Medzev sa rýchlo stáva dôležitým hospodárskym centrom. I na cisárskom dvore je známy svojim kováčskym umením. V roku 1842 prevádzkuje v obci 109 hámrov 198 vyhní – v tom čase má medzevský region najvyčšiu koncentráciu kováčskeho remesla na svete! Ale zo starého lesku a slávy sa zachovalo len veľmi málo. Jeden hámor by vraj ešte mal byt' v prevádszke. Prechádzam vedl'a neho, pripadá mi ako vymretý. Medzičasom pracuje väčšina obyvateľov v drevárskom priemysle. Nezamestnanosť je ale vysoká. Svedčí o tom veľa opitých mužov, ktorí sa potácajú na chodníkoch.
Keď vystupujem z auta, po slovensky ma oslovuje jeden z miestnych. Vidieť, ze už má čo-to vypité. Pýta si cigaretu. Nemeckou odpoveďou – „Ich verstehe nicht“ – sa snažím vyhovoriť. Nepomáha mi to. Na moje prekvapenie, muž bez zaváhania mení jazyk a pokračuje v rozhovore v nemčine. Na Slovensku sa mi to stáva poprvé!
Medzev je dnes považovaný za „hlavné mesto“ Nemcov na Slovensku. Z 4300 obyvateľov obce sa pri sčítaní ľudu v roku 2011, k nemeckej menšine hlásilo 400. V roku 1999 to bol ešte skoro dvojnásobok.
Helmut Bistika je umelec „na voľnej nohe“ a pracuje aj ako umelecký pedagóg. Stretávam ho v Medzeve v jeho kaviarni na namestí pri kostole. Galerie Café je oáza, ktorá zaváňa kávou, škoricou a čokoladou. Ulice mesta sa zahalujú do vône dreva. Ďalší kontrast v meste sú výklady, z ktorých mi niektoré pripadaju, že sú už roky prázdne – k tomu ako protipól – žiarivé farby obrazov vystavených v Galerie Café.
Helmut Bistika spoločne so svojou manželkou pred dvoma rokmi zrenovovali miestnosti dnešnej kaviarne. Obaja si tým splnili svoj sen. Obyvatelia mesta si ovšem len pomaly zvykajú na s láskou zariadenú kaviareň, na jej pult s lesknúcimi sa, lososovo-ružovými, obkladačkami. Miestny hosť sem zavíta len zriedkakedy.
Helmut Bistika je jeden z mála narodených po 1960, ktorý ešte plynulo rozpráva mantácky. Dnes už nie je samozrejmé hovoriť v mantáckom nárečí. Dialekt sa v rodinách už len zriedkakedy odovzdáva ďalšej generácii. Mantáčtinu ohrozuje vymretie.
V mojích ušiach znie tento dialekt ako zastaralé bavorské nárečie. Zdanie pritom ale klame! Mantáčtina bola totiž po stáročia ovplyvnená aj nárečiami usadlíkov z iných častí Nemecka, ktorí sem prišli z Thüringen alebo z Rýnsko-Mohanského regiónu.
Ako je možné, že práve v Medzeve sa zachoval jazyk vo svojej stáročnej podobe? Domnievam sa, že za to vďačí odľahlosti udolia rieky Bodva. V porovnaní s inými karpatsko-nemeckými usadlosťami na Slovensku, do Medzeva prichádzalo výrazne menej inojazyčných usadlíkov.
Jednu stenu v medzevskej kaviarni zdobia slová básne v mantáčtine. Snažím sa vylúštiť význam slov. Je to úryvok z balady „Medzevský kostol/Die Metzenseifner Kirch“ od básnika Petra Gallusa. Miesto „Hund/pes“ sa použiva „Hond“, “Grund/zem, pozemok“ je „Grond“ a z “Was ist das/Co je to“ je „Bos es dos“. Zrazu sa musím pousmiať, lebo v mysli mi znejú skomolené slová jednej nemeckej detskej pesničky "Drei Chinesen mit dem Kontrabass" (v slovenčine napríklad "Pec nám spadla").
Helmut sa medzitým venuje skupine žien v strednom veku. Rozpráva sa s nimi v tajomnej mantáčtine a rozhovor podfarbuje nespútanou gestikuláciou. Potom sa z kaviarne vytráca. Po jeho návrate vidieť, akú má radosť z neočakávaných hostí. Pokiaľ pre dámy pripravuje „Sachertorte“, pýtam sa ich, kde by som sa mohla dozvedieť viac o mantáckej kultúre i dejinách. Radia mi, aby som sa obrátila na členov Karpatsko-nemeckého spolku, ktorí sa raz do týždňa schádzajú na spoločné spievanie.
–
Nuž a tým je ďalšia cesta do Medzeva už naplánovaná. Vrátim sa ale radšej autobusom, nerada by som totiž ešte raz „presilila” servo v aute mojej babičky…
Dojmy z Medzeva
Príspevky
