Zobrazujú sa príspevky s označením Slovenský kras. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Slovenský kras. Zobraziť všetky príspevky

utorok 7. mája 2013

Dolina, kde niekedy tiekla kofola


Môjmu starému otcovi sa rozžiarujú oči, keď mu rozprávam o našom výlete do Slovenského krasu. V Zádielskej tiesňave strávil svoj celý život. Nie je tam vrchol, na ktorom by nebol, nie je tam stena, na ktorú by nevyliezol. Na starých čierno-bielych fotkách ho vidieť na okrajoch skál, ktoré vyčnievajú do okolitej krajiny. Okolo pása má ležérne omotané horolezecké lano. 

Keď práve nebol so svojou horolezeckou partiou niekde na výprave, „vyháňal“ deti a manželku už pri svitaní z postele aby boli načas, ešte pred poludňajším slnkom, na náhornej plošine na pikniku. 
Stojím presne tam, vo výške 800 metrov a nechávam aby sa vietor pohrával s mojimi vlasmi. Môj pohľad klže ponad hlboku roklinu. Na druhej strane, pod bielymi vápencovými formáciami, divo bujnie zeleň. Ostré skaly, tmavé jaskyne a husto porastené kopce tvoria dobrodružno-romantickú krajinu Narodného parku. Voľnejší su už len vtáci, čo krúžia nad našimi hlavami. Tá krajina by mohla byť aj v Kanade alebo na Novom Zélande.



Národný park pritom leží len pol hodiny autom od Košíc. Prechádzame popri železiarňach US Steel , popri dedinách Čečejovce a Mokrance, vezieme sa 40 kilometrov na juhozápad po hlanom ťahu až kým sa z plochej krajiny nezačnú dvíhať zalesnené kopce Slovenského rudohoria.V dialke, na vysokej kuželovitej vyvýšenine tróni zrúcanina Turniaského hradu.

Neďaleko za ním, na jednom odpočívadle, zaparkujeme auto. Na mobile nás víta len 5 kilometrov vzdialené Maďarsko. Po strmom okružnom chodníku vystupujeme až k zrúcanine hradu, ktorý bol postavený v polovičke 14. storočia. V roku 1652 hrad obsadili Osmani, o 200 rokov neskôr ho zničil požiar. Hore na vrchole sa pozeráme cez bývalé okenné otvory v múroch hradu na dedinu Turnianské Podhradie. Počas túry cez horský hrebeň, sa stretavame s jednou jaštericou, vyhrieva sa na slnku. Chová sa veľmi trpezlivo počas fototermínu. Po ďalšom strmom výstupe po skalnatom chodníku prichádzame na náhornú plošinu – Zádielskú planinu.

Chodník nás na planine vedie 2 kilometre cez lúky, popri vyhliadkových miestach, z ktorých sa pozeráme do 300 metrov hlbokej rokliny. Prechádzame cez rozprávkovo tmavé lesy. Skoro nikoho nestretávame. Objavujeme ale ďalší vzácny druh plazu – čierno-žltého mloka škvrnitého – skrýva sa za kmeňom a pod lístim jedného ležiacého stromu.

Po troch hodinách putovania sa nám minula posledná kvapka vody. Teraz túžime už len po jednej kofole – z čias komunizmu pochadzajúcej napodobneniny Coka Coly. Tmavohnedý perlivý nápoj vznikol na zaciatku 1960-ich rokov v československom farmaceutickom podniku Galena. V tom čase podnik hľadal možnost pre zúžitkovanie prebytku kofeinu, ktorý vznikal pri pražení kávy. Je zaujímavé, že čerstvo čapovaný napoj sa pije dodnes. A čo viac – popularita, nápoja v posledných rokoch neustále rastie (už aj v Nemecku) a to i vďaka emigrantom, ktorí tužia po dávke nostalgie. Keď ale prichádzame na odbočku ku Zadielskej chate, zisťujeme, že majú len Colu, Fantu a Sprite. A nostalgia je preč!
Posledná etapa túry nás vedie cez chladnú dolinu, pozdĺž vodopádov. Prúd vody tečie hučiac cez úzsku dolinu. Miestami je roklina široká len dva metre.

Po pol hodine prichádzame do osady Zádiel. Tvorí ju len niekoľko malých domov. Starší zádielčania sedia na lavičkách v predzáhradkách v lúčoch zapadajúceho slnka. V kurincoch kotkodákajú sliepky, deti sa hrajú na ulici. Z času na čas po ceste zo sypaného štrku, prejde auto. Nezameniteľná kulisa slovenskej idyly v jeden letný večer.


Máme šťastie – 4,5 kilometrový peší presun po ceste, ktorý nás má zaviesť späť k odpočivadlu a k nášmu odstavenému autu, nemusíme prešlapať. Priateľský vodič vodič nás totiž zvezie späť k východisku našej tury. Ale to radšej starému otcovi ani neporozprávam...


Naša nafotená túra

  



 


  

Teilen

piatok 12. apríla 2013

Medzev – návšteva u Mantákov


Opúšťam Košice a vydávam sa autom na juhovýchod, smerujem k malej obci Medzev alebo Metzenseifen. Medzev je nemecky hovoriace mestečko v Slovenskom krase, kde od sveta trocha ukryto a utiahnuto, žijú Mantáci. Medzev je vzdialený od Košíc len 30 kilometrov a Mantáci tam žijú už viac než 800 rokov. Ja sa ale musím priznať, že som o nich ešte nikdy nepočula. 
Informácie o zlom stave slovenských ciest dostávam už pred začiatkom mojej cesty. Po nezvyčajne tuhej zime sa z narýchlo zaplátaných výmoľov, na mnohých miestach už opäť vytratil asfalt. Na jasovskej ceste sa výmole len tak hemžia! Vyhýbam sa im, akoby som jazdila po slalomovej dráhe. Musím si spomenúť na bratranca, ktorý sa ma nedávno opýtal, či viem, ako sa spozná opitý slovenský vodič – „Tí triezvi, jazdia na ceste slalom, tí opití, jazdia priamo!“ Tento vtip bol pre mňa aj úvodom do suchého slovenského humoru.
Kľukatá cesta ma vedie cez krajinu s dlhými dedinami a nezáživnými pasienkami, ktoré po čase vystriedajú tmavé lesy. Mňa sa pomaly zmocňuje pocit, že som zablúdila. Potom sa objavuje tabuľa s nápisom Jasov. Na mape to vyzerá, že do Medzeva je to len skok. 


Cesta sa ale zrazu mení na „chodník“. Oproti autu si bezstarostne vykračujú tri dievčatá. Držia sa za ruky. Skupina mladíkov tlačí fúrik s drevom na kúrenie. Pozdĺž hlavnej ulice Jasova stoja domy miestnych Rómov. 


Z príbytkov stúpa dym. Niektoré steny domov sú z vlnitého plechu. Všade sa kopia odpadky a smeti. Na kopci, neďaleko rómskej osady, sa hrdo týčia veže jasovského premonštrántského kláštora. Za ním sa rozprestiera Slovenské rudohorie. Pod hustými lesmi sa jasne trblietajú horniny Slovenskeho krasu. V akej bezprostrednej blízskosti spolunažíva prírodná krása a realita Rómov! 

Prechádzam popri rómskej „škole“ – vyhorenej betónovej oblude. Smerujem ďalej do Medzeva, kde ma víta tabuľa so slovensko-nemeckým nápisom Medzev-Metzenseifen.
Už aj nápis hovorí o dlhých dejinách nemeckých usadlíkov. Ich dejiny siahajú až do stredoveku. Po objavení bohatých rudných ložísk v údolí rieky Bodva, uhorský panovník Béla IV. vysiela svojich poslov na západ, aby do regiónu naverbovali nemeckých baníkov a remeselníkov. 

Medzev sa rýchlo stáva dôležitým hospodárskym centrom. I na cisárskom dvore je známy svojim kováčskym umením. V roku 1842 prevádzkuje v obci 109 hámrov 198 vyhní – v tom čase má medzevský region najvyčšiu koncentráciu kováčskeho remesla na svete! Ale zo starého lesku a slávy sa zachovalo len veľmi málo. Jeden hámor by vraj ešte mal byt' v prevádszke. Prechádzam vedl'a neho, pripadá mi ako vymretý. Medzičasom pracuje väčšina obyvateľov v drevárskom priemysle. Nezamestnanosť je ale vysoká. Svedčí o tom veľa opitých mužov, ktorí sa potácajú na chodníkoch. 
Keď vystupujem z auta, po slovensky ma oslovuje jeden z miestnych. Vidieť, ze už má čo-to vypité. Pýta si cigaretu. Nemeckou odpoveďou – „Ich verstehe nicht“ – sa snažím vyhovoriť. Nepomáha mi to. Na moje prekvapenie, muž bez zaváhania mení jazyk a pokračuje v rozhovore v nemčine. Na Slovensku sa mi to stáva poprvé!
Medzev je dnes považovaný za „hlavné mesto“ Nemcov na Slovensku. Z 4300 obyvateľov obce sa pri sčítaní ľudu v roku 2011, k nemeckej menšine hlásilo 400. V roku 1999 to bol ešte skoro dvojnásobok. 
Helmut Bistika je umelec „na voľnej nohe“ a pracuje aj ako umelecký pedagóg. Stretávam ho v Medzeve v jeho kaviarni na namestí pri kostole. Galerie Café je oáza, ktorá zaváňa kávou, škoricou a čokoladou. Ulice mesta sa zahalujú do vône dreva. Ďalší kontrast v meste sú výklady, z ktorých mi niektoré pripadaju, že sú už roky prázdne – k tomu ako protipól – žiarivé farby obrazov vystavených v Galerie Café. 


Helmut Bistika spoločne so svojou manželkou pred dvoma rokmi zrenovovali miestnosti dnešnej kaviarne. Obaja si tým splnili svoj sen. Obyvatelia mesta si ovšem len pomaly zvykajú na s láskou zariadenú kaviareň, na jej pult s lesknúcimi sa, lososovo-ružovými, obkladačkami. Miestny hosť sem zavíta len zriedkakedy.
Helmut Bistika je jeden z mála narodených po 1960, ktorý ešte plynulo rozpráva mantácky. Dnes už nie je samozrejmé hovoriť v mantáckom nárečí. Dialekt sa v rodinách už len zriedkakedy odovzdáva ďalšej generácii. Mantáčtinu ohrozuje vymretie.
V mojích ušiach znie tento dialekt ako zastaralé bavorské nárečie. Zdanie pritom ale klame! Mantáčtina bola totiž po stáročia ovplyvnená aj nárečiami usadlíkov z iných častí Nemecka, ktorí sem prišli z Thüringen alebo z Rýnsko-Mohanského regiónu. 
Ako je možné, že práve v Medzeve sa zachoval jazyk vo svojej stáročnej podobe? Domnievam sa, že za to vďačí odľahlosti udolia rieky Bodva. V porovnaní s inými karpatsko-nemeckými usadlosťami na Slovensku, do Medzeva prichádzalo výrazne menej inojazyčných usadlíkov.

Jednu stenu v medzevskej kaviarni zdobia slová básne v mantáčtine. Snažím sa vylúštiť význam slov. Je to úryvok z balady „Medzevský kostol/Die Metzenseifner Kirch“ od básnika Petra Gallusa. Miesto „Hund/pes“ sa použiva „Hond“, “Grund/zem, pozemok“ je „Grond“ a z “Was ist das/Co je to“ je „Bos es dos“. Zrazu sa musím pousmiať, lebo v mysli mi znejú skomolené slová jednej nemeckej detskej pesničky "Drei Chinesen mit dem Kontrabass" (v slovenčine napríklad "Pec nám spadla").
Helmut sa medzitým venuje skupine žien v strednom veku. Rozpráva sa s nimi v tajomnej mantáčtine a rozhovor podfarbuje nespútanou gestikuláciou. Potom sa z kaviarne vytráca. Po jeho návrate vidieť, akú má radosť z neočakávaných hostí. Pokiaľ pre dámy pripravuje „Sachertorte“, pýtam sa ich, kde by som sa mohla dozvedieť viac o mantáckej kultúre i dejinách. Radia mi, aby som sa obrátila na členov Karpatsko-nemeckého spolku, ktorí sa raz do týždňa schádzajú na spoločné spievanie. 

– Nuž a tým je ďalšia cesta do Medzeva už naplánovaná. Vrátim sa ale radšej autobusom, nerada by som totiž ešte raz „presilila” servo v aute mojej babičky…


Dojmy z Medzeva







Teilen