Zobrazujú sa príspevky s označením Tabačka. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Tabačka. Zobraziť všetky príspevky

sobota 31. augusta 2013

Medzi miskou pre psov a plechovkami s farbou – o súčasnej košickej umeleckej scéne


Ten deň, kedy som Mirku (teda Miriamu) Kardošovú stretla po prvýkrát, si presne pamätám. Bolo to v apríli, krátko po mojom príchode do Košíc, na stretnutí kultúrnych manažérov Nadácie Róberta Boscha. O súčasnej umeleckej scéne Košíc som dovtedy nič nevedela, a tak som sa pripojila k turné po „contemporary art scene“ (t. j. súčasná umelecká scéna), ktoré sa organizovalo pre nemeckých kultúrnych manažérov. Mirka vtedy sprevádzala po meste desaťčlennú skupinu.

O tejto mladej Slovenke som vedela, že sama maľuje, pretože som si jej obrazy všimla pri prezeraní katalógu Umeleckej rezidencie Košíc K.A.I.R. Silno na mňa zapôsobili tie bledé, neprístupné tváre, tmavé farby, ta difúzna a schematická scenéria do ktorej umiestňuje svoje postavy do groteskných, čiastočné mnohovýznamových pozícii.


Turné po košickej „contemporary art scene“ sme úspešne absolvovali: po krátkej návšteve štúdia Pyecka, teda galérie prevádzkovanej študentmi umenia a zároveň centra festivalu Street Art Communication*, sme navštívili dizajnérsky obchod „Design Shop“, v ktorom slovenskí dizajnéri predávajú ich vlastné výrobky. Na záver sme sa ocitli v tmavej hale bývalej tabakovej továrne, kde sa nachádza galéria zameraná na umenie nových médií s názvom D.I.G. Gallery

Keď som si v duchu, uprostred tejto temnej sály, premietala diela mladých umelcov a galeristov, uvedomila som si, že tu, v mojej zdanlivo dôverne známej domovine, vzniká niečo celkom nové. Košická „Contemporary art scene“ odrastá z detských topánok, opúšťa svoju kuklu a pomaličky, takmer nebadane, avšak nezadržateľne kráča vpred.

Prispieva štatút európskeho hlavného mesta kultúry k rozvoju umeleckej scény a väčšiemu záujmu o diela mladých umelcov? Mirka síce prikyvuje na túto otázku súhlasne hlavou, avšak jej život aktívnej umelkyne sa v roku 2013 až tak veľmi nezmenil. Pomáhala na niekoľkých kultúrnych podujatiach, ale doteraz nedostala v tomto roku príležitosť vystavovať svoje diela v Košiciach. „Štatút európskeho hlavného mesta kultúry dáva umelcom viac možností prezentovať sa, no pre absolventov vysokej umeleckej školy je naďalej takmer nemožné zamestnať sa v kreatívnej oblasti a vyžiť z toho,“ hovorí mladá 25-ročná žena.


Mirku som navštívila v jej byte na sídlisku „Nad jazerom“. Sedela na vankúši, s nohami skrčenými pod sebou, a pracovala na svojom obraze pre jednu výtvarnú súťaž. Jej priateľ má pochopenie pre to, že z obývačky je väčšinu času ateliér. Mirkine obrazy sa však nenachádzajú len v obývačke. Nájdete ich v každej miestnosti bytu. Vo svojich maľbách zobrazuje skupiny žien a mužov. Antagonický vzťah medzi týmito dvomi pohlaviami, ich namáhavá komunikácia a dvojzmyselnosť ich konania sú často sa opakujúce prvky v jej prácach.

Aby „prežila“, brigáduje táto mladá absolventka umeleckej školy v psom salóne v centre mesta. Keď som sa v jedno popoludnie prišla na ňu pozrieť, bol salón akurát prázdny. Mirka využila čas na skúšku šiat, ktoré navrhla pre jednu mladú baletku. Obklopená žuvacími kosťami, sáčkami plnými psieho krmiva a zvieracími boxmi sa Mirka krútila okolo malej tanečnice a merala jej útlu postavu. Zvonenie pri dverách oznamuje príchod nového návštevníka. Mirka sa náhli k pultu a predáva zákazníčke tabuľku s nápisom: „Pozor pes!“


Tento jeden prípad je príkladom života mladej košickej „contemporary art scene“. Vzniká tu a teraz, v bývalej tabakovej fabrike, v zadnej časti dvora, či dokonca v psom salóne. Medzi miskami pre psov, v každodennom boji o prežitie a s náruživou kreativitou. Premeny vznikajú často práve na základe týchto rozporov.


Dodatok
Šaty, ktoré Mirka navrhla pre baletku, sa budú predvádzať túto sobotu na festivale dizajnu a módy Bazzart, ktorý sa koná v dňoch 2.-8. septembra na rôznych miestach starého mesta (Pyecka Studio, synagóga na Zvonárskej ulici atď.). Bližšie informácie k programu nájdete tu.

*Street Art Communication (SAC) Festival
Minulý týždeň sa v Košiciach uskutočnil piaty ročník festivalu Street Art Communication, ktorého sa zúčastňujú sprejeri z celého sveta. Umelci tak postupne menia sivé fasády mesta a zvyšujú mieru akceptácie umenia na verejnom priestranstve.


Teilen

sobota 17. augusta 2013

Kúsok domoviny v kufri


„Cítiš sa v Košiciach doma?“, pýtajú sa ma tu často. Prikyvujem a zároveň si kladiem otázku: Je to naozaj tak? Podľa čoho sa to dá spoznať? Cítim sa tu útulnejšie ako kdekoľvek inde, lebo Košice sú náhodou mojím rodným mestom?  

Domov. Aký význam prináleží tomuto slovu, keď moji rovesníci neustále balia kufre a vydávajú sa za ďalším projektom? Večne na cestách. Čo si berú so sebou?

Nedávno som sa stretla s Petrom Korchnakom z Portlandu v Oregone. Rodený Košičan opustil Európu pred desiatimi rokmi pre lásku. Rozprával mi, ako dal prednedávnom výpoveď v práci, predal dom a auto, a rok cestuje so svojou manželkou po svete. Podľa jeho názoru je domov tam, kde je jeho zubná kefka. O tom píše aj na svojom blogu.

To je pravda, človek vôbec nepotrebuje veľa materiálnych vecí na to, aby sa cítil dobre, ak ho srdečne privítajú. Jedného predmetu by som sa však osobne nikdy nechcela vzdať: keď som sa sťahovala z rodičovského domu, dostala som do daru malý espresso kávovar. Odvtedy ma sprevádza na každom kroku. Pri každom sťahovaní skončí v mojom ruksaku, a to už osem rokov.

Neustále byť pripravený na odchod a cestovať s málom batožiny – to pozná aj József Tamás Balázs, skrátene BaJóTa. Maďarský umelec našiel, rovnako ako ja, na zopár mesiacov útočisko v Košiciach. Za svoj pobyt vďačí 31-ročný umelec medzinárodnému programu „K.A.I.R. – Košice Artists in Residence“. Niekoľkomesačné štipendium pre začínajúcich umelcov sa udeľuje už od roku 2010. Program K.A.I.R. medzičasom zabezpečil pobyt asi 30 zahraničným umelcom a poslal 20 mladých Slovákov do sveta.

Veľmi dobre si ešte spomínam na svoje prvé stretnutie s BaJóTom v kaviarni Tabačky“*. Bolo to v polovici apríla a umelec na rezidenčnom pobyte BaJóTa, „ten nový“ z Budapešti, vošiel nečujne do kaviarne. Mal takú nenápadnú chôdzu, akoby sa vznášal nad zemou. Pohyboval sa a rozprával obozretne, rozvážne. Hneď si získal moje sympatie.  

Rozprávali sme sa o jeho umeleckom projekte v Košiciach. Na rozdiel od ostatných tvorivých duší sa BaJóTa nerozplýval v nekonečných sebareflexiách o svojom diele, ktorého hlbší zmysel som mohla iba zďaleka tušiť. Naopak, premýšľal o tom, ako prepraví svoje nadrozmerné práce po ukončení výstavy z A do B. Mladý sochár informoval o rozoberateľných drevených elementoch a šikovných technikách skladania papiera. Bola som takmer sklamaná, že umelec (!) môže byť tak nepochopiteľne prakticky založený. Pritom som si vôbec nevšimla, že jeho výklad bol súčasťou samotného projektu. Zároveň to boli aj jeho intímne myšlienky a pochybnosti. Umelec totiž rozprával o svojom nepokojnom, zavše aj bezradnom živote, o pretrvávajúcej mobilite a bezhraničnej flexibilite, ktoré sám od seba vyžaduje.

Minulý týždeň som si o tom mohla urobiť predstavu, keď BaJóTovi otvorili výstavu v jednej hale areálu bývalej tabakovej továrne.




Umelec o svojej práci píše: „I deal with the subject of leaving your homeland. The keywords linked to the concept of the installation are: home and wanderlust, social integration, modern migration and cultural globalisation.”  


BaJóTa pri práci vo svojom ateliéri v niekdajšej tabakovej fabrike
BaJóTu inšpirujú prenosné drevené ploty z jeho vlasti, z vidieckej Transylvánie/Sedmohradska, s ktorými pastieri oviec tiahli z lúky na lúku. Tieto mobilné ploty a šindľové strechy z borovicového dreva dôverne pozná od detských čias. Pre štúdium opustil BaJóTa svoju domovinu. Teraz si ju priblížil späť, celkom blízko k sebe, a síce priamo na zadné sedadlo svojej malej červenej fiatky. Koncom augusta so svojimi umeleckými dielami odíde. Tiahne preč, za ďalším projektom.


Dodatok


BaJóTova výstava „Utopiatrap“ je sprístupnená v utorky až štvrtky od 17:00 do 19:00 do 31. augusta. (Miesto: Strojárenská 3, od vstupnej brány k výstave treba prejsť cez dve nádvoria)

Areál prázdnej továrne využívajú na svoje práce za výhodné nájomné nezávislí umelci, dizajnérske skupiny a podobne. Priestory patria Kultúrnemu centru Košického samosprávneho kraja, ktoré tam aj sídli.



Na nádvorí bývalej tabakovej továrne
* „Tabačka Kulturfabrik“, patrí k areálu bývalej tabakovej továrne na severe širšieho centra mesta. Stala sa hlavným dejiskom mladej umeleckej scény a predstavuje alternatívny náprotivok „dominantnej kultúry“. Okrem filmových večerov, divadelných predstavení, radov prednášok a párty organizuje „Tabačka“ každoročne open air festival POKEfest. Prináša do Košíc trochu priemyselnej kultúry a je živým, nezávislým priestorom pre mladých kreatívnych ľudí.


                              Vo dvore "Fabricafe Tabačka“


Teilen

utorok 21. mája 2013

Nositeľ Radu práce


Pokračovanie článku Hviezdne vojny v Košiciach 

Naše potulky začínajú pri dome na rohu Alžbetinej ulice, ktorého okná sú zalepené reklamami. Na svetloružovom priečelí domu sú ešte zreteľne vidieť stopy po bývalej tabuli s názvom „Ulica Leninova“, ktorá bola po revolúcii v rýchlosti odstránená. 

Rožný dom je ale zaujímavý aj pre niečo iné. Na malej tabuľke pod plexisklom nás upozorňuje fotka, že v rokoch 1989/90 tu sídlili regionálne zastúpenia Verejnosti proti násiliu (VPN) a pražského Občianskeho fóra. VPN, ktorá bola založená v novembri 1989, bola v časoch revolúcie ústredím slovenského opozičného hnutia proti komunistickému režimu.

V prechádzke pokračujeme a križujeme Dominikánske námestie smerom na Mäsiarsku ulicu. Na domu číslo 32 nachádzame tabuľu s nápisom „Robotnícky dom“. Pokračujeme smerom na sever mesta až ku bráne bývalého tabakového závodu na Strojárenskej ulici 1. Cez bránu vchádzame do vnútorného dvora komplexu, ktorý košickí obyvatelia láskyplne nazývajú “Tabačka”. Nad bránou rozpoznávam otlačok červenej hviezdy. Je až udivujúce, aké vyžarovanie majú tieto symboly, ktoré museli byť v rýchlosti odstránené. Na nový náter priečelí ale peniaze už asi nezvýšili.

Pozdĺž Kováčskej ulice, ktorá je paralelná s Hlavnou ulicou, sa vraciame späť do centra mesta. Zastavujeme sa pri Zvonárskej ulici 15. Tam nachádzame pamätnú tabuľu a sochu maďarského komunistu Aladára Komjáta. Úzka tvár a zapadnuté očné jamky sochy mi pripomínajú bronzové hlavy od Giacomettiho. Veľké písmená pamätnej tabule hlásajú, že “V tomto dome sa 11. februára 1891 narodil významný maďarský komunistický básnik, publicista, revolucionár a internacionalista”.  

Len niekoľko metrov od jedného zvonu si vykračujeme Zvonárskou uličkou s mediteránnym nádychom. Krátky dláždený chodník je lemovaný pastelovými domami z 19. storočia a ortodoxnou synagógou. Je to najstaršia dodnes existujúca synagóga v Košiciach z roku 1883. Jej priečelie žiari novou bielobou. Nachádzame sa v strede bývalej košickej židovskej štvrte. Na terase Café-Baru “Smelly Cat” sedia muži v kravatách a s otvorenými novinami. Tri mladé ženy pijú bezstarostne slamkou limonádu. Vládne tu ľahký nádych Talianska alebo južného Francúzska a my skoro míňame málo lákavé výklady krčmy, ktorá sa volá “Nositeľ Radu práce”..


Keď vchádzame do tmavej miestnosti, víta nás pach piva a cigaretového dymu. Moje oči si najprv musia privyknúť na prítmie. Vstúpili sme do iného sveta. Osamelý muž s fúzami, ktorý tu už so svojim poloprázdnym pohárom červeného vína viditeľne dlhšiu dobu posedáva, si podopiera hlavu pravou rukou. S melancholickým pohľadom, zahĺbený do svojich myšlienok nás ani nevníma. Na stene nad ním je pripnutý zarámovaný plagát Internacionály zrejme zo školského kabinetu. Vedľa, obrazy s československými prezidentmi – Benešom, Gottwaldom, Zápotockým, Novotným, Svobodom, Husákom a Havlom.

Čašníčka za pultom nám nalieva pomarančovú šťavu a čapuje pivo, to všetko za 80 centov. Hovorí, že krčma existuje len 13 rokov. Miestni obyvatelia ju s nostalgickou odovzdanosťou dekorujú spomienkami zo zbierok vlastných domovov. Kontroly sem z času na čas zavítajú, ale nechávajú majiteľov na pokoji. Na Slovensku je totiž používanie komunistických alebo fašistických symbolov trestné, ale „z recesie sa používať môžu“, prezrádza nám čašníčka. Či aj hostia sem chodia „z recesie“, nuž to je iná otázka. Zvláštne popri tejto socialistickej dekorácii pôsobí fotografia Georga W. Busha jr. s manželkou a osobným venovaním…



Poznáte príbehy k týmto tabuliam a nápisom? Teším sa na vaše komentáre na blogu, alebo mi napíšte na email forbat@kulturforum.info. 



Teilen