Medzi miskou pre psov a plechovkami s farbou – o súčasnej košickej umeleckej scéne

Ten deň, kedy som Mirku (teda Miriamu) Kardošovú stretla po prvýkrát, si presne pamätám. Bolo to v apríli, krátko po mojom príchode do Košíc, na stretnutí kultúrnych manažérov Nadácie Róberta Boscha. O súčasnej umeleckej scéne Košíc som dovtedy nič nevedela, a tak som sa pripojila k turné po „contemporary art scene“ (t. j. súčasná umelecká scéna), ktoré sa organizovalo pre nemeckých kultúrnych manažérov. Mirka vtedy sprevádzala po meste desaťčlennú skupinu.

O tejto mladej Slovenke som vedela, že sama maľuje, pretože som si jej obrazy všimla pri prezeraní katalógu Umeleckej rezidencie Košíc K.A.I.R. Silno na mňa zapôsobili tie bledé, neprístupné tváre, tmavé farby, ta difúzna a schematická scenéria do ktorej umiestňuje svoje postavy do groteskných, čiastočné mnohovýznamových pozícii.

Turné po košickej „contemporary art scene“ sme úspešne absolvovali: po krátkej návšteve štúdia Pyecka, teda galérie prevádzkovanej študentmi umenia a zároveň centra festivalu Street Art Communication*, sme navštívili dizajnérsky obchod „Design Shop“, v ktorom slovenskí dizajnéri predávajú ich vlastné výrobky. Na záver sme sa ocitli v tmavej hale bývalej tabakovej továrne, kde sa nachádza galéria zameraná na umenie nových médií s názvom D.I.G. Gallery . 

Keď som si v duchu, uprostred tejto temnej sály, premietala diela mladých umelcov a galeristov, uvedomila som si, že tu, v mojej zdanlivo dôverne známej domovine, vzniká niečo celkom nové. Košická „Contemporary art scene“ odrastá z detských topánok, opúšťa svoju kuklu a pomaličky, takmer nebadane, avšak nezadržateľne kráča vpred.

Prispieva štatút európskeho hlavného mesta kultúry k rozvoju umeleckej scény a väčšiemu záujmu o diela mladých umelcov? Mirka síce prikyvuje na túto otázku súhlasne hlavou, avšak jej život aktívnej umelkyne sa v roku 2013 až tak veľmi nezmenil. Pomáhala na niekoľkých kultúrnych podujatiach, ale doteraz nedostala v tomto roku príležitosť vystavovať svoje diela v Košiciach. „Štatút európskeho hlavného mesta kultúry dáva umelcom viac možností prezentovať sa, no pre absolventov vysokej umeleckej školy je naďalej takmer nemožné zamestnať sa v kreatívnej oblasti a vyžiť z toho,“ hovorí mladá 25-ročná žena.

Mirku som navštívila v jej byte na sídlisku „Nad jazerom“. Sedela na vankúši, s nohami skrčenými pod sebou, a pracovala na svojom obraze pre jednu výtvarnú súťaž. Jej priateľ má pochopenie pre to, že z obývačky je väčšinu času ateliér. Mirkine obrazy sa však nenachádzajú len v obývačke. Nájdete ich v každej miestnosti bytu. Vo svojich maľbách zobrazuje skupiny žien a mužov. Antagonický vzťah medzi týmito dvomi pohlaviami, ich namáhavá komunikácia a dvojzmyselnosť ich konania sú často sa opakujúce prvky v jej prácach.

Aby „prežila“, brigáduje táto mladá absolventka umeleckej školy v psom salóne v centre mesta. Keď som sa v jedno popoludnie prišla na ňu pozrieť, bol salón akurát prázdny. Mirka využila čas na skúšku šiat, ktoré navrhla pre jednu mladú baletku. Obklopená žuvacími kosťami, sáčkami plnými psieho krmiva a zvieracími boxmi sa Mirka krútila okolo malej tanečnice a merala jej útlu postavu. Zvonenie pri dverách oznamuje príchod nového návštevníka. Mirka sa náhli k pultu a predáva zákazníčke tabuľku s nápisom: „Pozor pes!“

Tento jeden prípad je príkladom života mladej košickej „contemporary art scene“. Vzniká tu a teraz, v bývalej tabakovej fabrike, v zadnej časti dvora, či dokonca v psom salóne. Medzi miskami pre psov, v každodennom boji o prežitie a s náruživou kreativitou. Premeny vznikajú často práve na základe týchto rozporov.

Dodatok

Šaty, ktoré Mirka navrhla pre baletku, sa budú predvádzať túto sobotu na festivale dizajnu a módy Bazzart, ktorý sa koná v dňoch 2.-8. septembra na rôznych miestach starého mesta (Pyecka Studio, synagóga na Zvonárskej ulici atď.). Bližšie informácie k programu nájdete tu.

*Street Art Communication (SAC) Festival
Minulý týždeň sa v Košiciach uskutočnil piaty ročník festivalu Street Art Communication, ktorého sa zúčastňujú sprejeri z celého sveta. Umelci tak postupne menia sivé fasády mesta a zvyšujú mieru akceptácie umenia na verejnom priestranstve.

Galaktické vyhliadky

Niekto klope na dvere riaditeľne v košickej súkromnej škole na Galaktickej ulici v mestskej časti Nad jazerom. Riaditeľka školy si povzdychne. Klopú už tretí raz a to behom posledných piatich minút. “Dnes je tu naozaj deň otvorených dverí”, poznamenáva Anna Koptová a volá “Ďalej!”

Keď zbadá osobu vo dverách, tvár sa jej rozjasní. “Ach, Peter, ty si to!” Do miestnosti vstupuje mladý muž v čiernom svetri a v starostlivo vyžehlenej košeli. Na stôl položí s hrdosťou tmavo viazanú knihu. Je to čerstvo vytlačená diplomová práca z katolíckej teológie. Rýchlo sa pozriem na titulnú stranu – “Evanjelium podľa svätého Matúša” – stojí v zlatých písmenách na obale. Anna Koptová berie opatrne do rúk magisterskú prácu, hľadí striedavo na svojho bývalého žiaka a na pozlátený nadpis.

Na prvý pohľad sa stávam svedkom banálnej situácie. Ale pre nich dvoch je to historický okamih. Peter Gazi, budúci farár a Anna Koptová, riaditeľka školy, sú slovenskí Rómovia. 26-ročný Peter je pravdepodobne prvý, komu sa podarilo preložiť “Evanjelium podľa svätého Matúša” do rómčtiny, svojho rodného jazyka.

Patrí medzi málo Rómov, ktorí sa na Slovensku odhodlali študovať na vysokej škole. Koľko ich v skutočnosti je, to vám nikto nevie presne povedať. Slovenské úrady podobné štatistiky nevedú. “Študentov s rómskym pôvodom, ktorí za posledných 60 rokov študovali na vysokej škole, viete spočítať na prstoch niekoľkých rúk” poznamenáva Anna Koptová.

Rómovia tvoria takmer 10% obyvateľov Slovenska. Napriek tomu ale až 85% detí rómskeho pôvodu končí v špeciálnych školách alebo triedach pre deti s “ľahkým postihnutím.” V septembri v roku 2012 sa prvý krát jeden krajský súd na severovýchode krajiny uzniesol, že zriaďovanie špeciálnych školských tried pre rómske deti na základných školách je diskriminujúce. Školy sa ale na situáciu pozerajú tak, že úroveň učenia sa medzi rómskymi deťmi a deťmi väčšinového obyvateľstva je výrazne rozdielna a preto je nemožné viesť spoločné vyučovanie. Okrem toho prichádzajú rómske deti do školy bez školských potrieb a ich telesná hygiena sa nachádza hlboko pod spoločensky znesiteľnou normou.

Anna Koptová hovorí, že vie úplne pochopiť rodičov, keď nechcú, aby ich maznáčik sedel vedľa “zavšivaveného a špinavého decka”. – “Nuž ale čo môžeme od týchto detí očakávať? Veď žijú vo štvrtiach bež tečúcej vody, bez elektriny!”

Do jej malej súkromnej školy, ktorá existuje vďaka nadácii „Good Romany Fairy Kesaj Village Foundation“ (po slovensky Nadacia Dobrá romská víla Kesaj), sa prichádzajú učiť deti, ktoré sú doma skoro výlučne v rómskom gete Luník IX. Po košickom Konzervátoriu Exnárová, ktoré bolo založené v roku 1991, vzniká v roku 2003 gymnázium pani Koptovej a to ako druhá škola na Východnom Slovensku, kde sa vyučuje aj v rómčtine. V pilotnom projekte spred desiatich rokov boli pre gymnázium skoncipované učebnice a plány výučby pre rómsky jazyk a literatúru. Za posledných päť školských rokov ukončilo školu 60 Rómov s maturitou. V porovní s jedným sloveským gymnáziom je počet rómskych maturantov vysoký. Bývalá riaditeľka Gymnázia na Šrobárovej ulici, pani Jana Tesserová, si spomína, že počas jej 16-ročného pôsobenia na škole, mala asi len 5 až 7 rómskych maturantov.

Peter Gazi patrí k žiakom z prvého absolventského ročníka mladého súkromného gymnázia. Škola bola v roku 2006 rozšírená aj o oba stupne základnej školy. “Už len pre tohto mladého muža má a malo otvorenie tejto školy význam” hovorí mi riaditeľka školy.

Súkromná základná škola a súkromné gymnázium na Galaktickej ulici

Malej súkromnej škole, ktorej adresa je trocha ironicky na Galaktickej ulici, akútne chýbajú finančné prostriedky. Na záchodoch kvapkajú vodovodné kohútiky, kľučky visia z dverí, nábytok je redukovaný na minimum. Štátny príspevok sa kalkuluje na počet žiakov a ten je v tomto školskom roku veľmi nízky a to aj vrátane 65 gymnazistov. 

Mgr. Pavol Ičo ma berie so sebou na hodinu angličtiny. Mladý muž, ktorý vyštudoval jazykovedu a literárne vedy a pracoval ako odborný prekladateľ do angličtiny, si práve doplňuje svoju kvalifikáciu a vzdelanie o ďalši diplom - tentoraz v pedagogike. Sedemnásť žiakov z piateho ročníka sa mi predstavuje - „My name is Maria. I am Slovak and I am from Kosice“ – hovorí malé dievčatko s tmavými kučeravými vlasmi a s piercingom v nose. 

Kristína, jej susedka v lavici, ale aj iné dievčatá, nosia veľké, kruhové náušnice. Zdá sa, že sú práve v móde. Po predstavení sa žiakov, im rozprávam po anglicky o Hamburgu, o prístave, o lodiach a o Labe. Dokonca aj mne je na tomto mieste všetko to, o čom práve hovorím, veľmi vzdialené. Fascinované detské tváričky počúvajú moje slová, očami sledujú každý môj pohyb – tu som ja cudzinec. Pre Pavla Iča je zložité deti udržať v kľude. Cindy sa bez prestávky hrá so svojim mobilom. Richard, ktorý je viditeľne starší od ostatných, sa nenechá zapojiť do žiadnej z aktivít. 

Keď na konci vyučovacej hodiny opúšťame triedu, čudujem sa, že učiteľ vyzbiera ošklbané a dochytané školské knihy. “Deťom nemôže nechať školské potreby. Keby ich zobrali domov, po týždni by boli buď úplne roztrhané alebo by sa stratili. V podstate by knihy mali kupovať rodičia, čo ale nerobia a tak knihy deťom poskytuje škola. Ak by sme im dávali len kopírované strany z učebníc, hneď by ich potrhali, zničili. Nuž, taká je ich mentalita. Tu veľa nezmôžeme.“ Vysvetľuje učiteľ a bezmocne dvíha plecia… Po rozlúčke s Pavlom Ičom pred zborovňou, Mária a jej kamarátky volajú po mne slová rozlúčky a kývajú mi, kým ma vidia na chodbe. Cestou domov si kladiem otázku, či sa kučeravá Mária dopracuje až k maturite.

Som opäť doma ale poznámka Anny Koptovej o štatistikách rómskych maturantov mi nedá pokoj. Nasledujúce ráno, keď sa mi na košickej mestskej správe podarí preklenúť niekoľko prepojení do čakacích telefonických slučiek, jedna pracovníčka z odboru školstva ma informuje, že štatistika, ktorá by žiakov triedila podľa etnickej príslušnosti, je na základe antidiskriminačného zákona, zakázaná. A vôbec, na čo to vlastne chcem vedieť? Cvak! Telefonát je ukončený. 

Včerajšie slová Petra Gaziho o situácii so vzdelávaním Rómov mi znejú ale naďalej v ušiach – “Je to tikajúca časovaná bomba, mám ale taký pocit, že niektorí čakajú len na to, aby explodovala” - dúfam, že sa štát čoskoro rozlúči so svojou metódou “odsúvania detí do špeciálnych škôl”. Krajina už vlastne teraz nevie, kam so všetkými tými “mentálne retardovanými” občanmi.

Na internetovej stránke jednej súkromnej strednej odbornej škole nachádzam nasledujúce príslovie - Ak dáš človeku rybu, nasýtiš ho pre tento deň. Ale ak ho naučíš ryby loviť, nasýtiš ho pre celý život. (Lao-Tse, 480-390 p.n.l.) - I napriek ťažkostiam a existujúcim prekážkam, s ktorými je škola denne konfrontovaná, je práve táto škola na Galaktickej ulici v Košiciach svetlou nádejou pre vzdelávanie Rómov na východnom Slovensku.

Systém školstva na Slovensku 
Na Slovensku je povinná desaťročná školská dochádzka. Deti v prevažnej väčšine prípadov navštevujú deväťročnú základnú školu. Po jej úspešnom ukončení môžu žiaci pokračovať na štvor- alebo päťročnej strednej škole (gymnázium alebo stredná odborná škola), ktorá končí maturitou a potom začať so štúdiom na vysokej škole. Zároveň, ako aj v Nemecku, pre žiakov, čo nemienia pokračovať vysokoškolským štúdiom, existujú rôzne možnosti na výučbu profesie, remesla.  

Neznámy na mojom poschodí

Sedíme na prvom poschodí vo "Výmenníku Važecká". Je to bývalý výmenník tepla v mestskej časti Nad jazerom. Z prízemia k nám doznievajú volania a krik detí, posúvajú sa stoly a stoličky. V kultúrnom stredisku práve prebiehajú posledné prípravy na dnešný večer výmeny myšlienok a nápadov. O niekoľko minút sa očakávajú návrhy obyvateľov k budúcemu programu strediska.

Niekoľko návštevníkov ale medzitým už objavuje terasu na streche futuristicky pôsobiacej betónovej stavby. Je týždeň otvorenia troch nových kultúrnych stredísk a tak je to veľmi zvláštny a vzácny týždeň pre pani Blanku Berkyovú, vedúcu projektu "SPOTs", ktorá program riadi už štvrtý rok.

 

Čo sa skrýva za zvláštne znejúcim názvom "SPOTs"? Už pred mojím príchodom do Košíc som bola niekoľkokrát upozornená na tento projekt. Je to ukážkový projekt "Hlavného mesta kultúry". Má prinavrátiť do panelákov kultúru, má kultúrne oživiť sídliská, alebo ináč povedané – ma oživiť sídliská prostredníctvom kultúrnych a sociálnych uzlov – tzv. „spots“ – kedže obrovské betónové sidliska, ktoré obkolesujú mestské centrum, ležia často veľmi ďaleko od pestrého kultúrného a spoločenského diania v starom meste.

Konečná zastávka v mestskej časti „Nad jazerom“

Od roku 2009 mesto Košice pod vedením pani Blanky Berkyovej prestavuje nepoužívané výmenníky tepla na sídliskách mesta a mení ich na multifunkčné kultúrne a mediálne strediská. Objekty pôvodne slúžili ako rozdeľovníky diaľkového kúrenia pre okolité paneláky. Prechodom na nové technológie pri diaľkovom vykurovaní a v zásobovaní teplou vodou, výmenníky stratili svoju pôvodnú funkciu a bolo možné prizerať sa, ako sa rozpadávajú a chátrajú.

Starý výmenník v mestskej časti „Nad jazerom“

Samotná rekonštrukcia výmenníkov, ktorá mení ich náter alebo aj formu, je malá a hlavne len viditeľná časť celého projektu. Menej na očiach sú ale trvalé zmeny, ktoré sa vďaka projektu odohrávajú medzi obyvateľmi. "Až potom, čo sme zorganizovali prvú výstavu miestneho obyvateľa sídliska, ktorý sa zaoberal drevorezbou, som si uvedomila, že jeho priami susedia vôbec nevedeli, kto František Jelonek je", spomína si manažérka "SPOTs".

 

Výstava Františka Jeloneka vo výmenníku „Obrody“, jún 2011

František Jelonek. Anonymné meno jednej ľudskej bytosti z bezmennej masy stoviek ľudí, ktorí tu v jeho paneláku žijú. Na štítku na dverách je meno Jelonek napísané už 20 rokov. Málokto ale pána s okuliarmi a prešedivenými vlasmi poznal osobne. Ale prišiel deň, keď svoju tajnú záľubu prvý krát predviedol verejnosti a to len niekoľko metrov od svojho bytu - vo výstavných priestoroch bývalého výmenníku tepla. Jeho susedia tam objavili nielen Jelonekové umelecké diela ale aj úplne nového, doposial neznámeho človeka. „Pre mňa to bol kľúčový moment projektu" poznamenáva so spokojným úsmevom Blanka Berkyová.
„Pomyslela som si – funguje to!“

Príbeh Františka Jeloneka nie je príbehom ojedinelým. Susedia, ktorí sa často už celú večnosť denne delia o výťah, neprehovorili medzi sebou ešte ani slovo. Len v obytnej štvrti pána Jeloneka, mestskej časti Západ, bolo v 1960-tých rokoch postavených 15-tisíc bytových jednotiek. Boli v priemere koncipované pre stvorčlenné domácnosti. Dnes tu žije 41300 obyvateľov a to väčšinou v úplnej anonymite.

Pohľad zo strešnej terasy výmenníka „Wuppertálska“ na sídlisko KVP

Tým "SPOTs" chce na sídliskách práve spomínanú anonymitu minimalizovať a ich obyvateľom sprostredkovať pocit spolupatričnosti. V roku 2009 tým „SPOTs“ previedol medzi obyvateľmi na terase anketu, o možnostiach využitia starých výmenníkov tepla. Zaklopali aj na dvere pani Kláre Fazekasovej. Bývalá učiteľka býva polovicu svojho života v novom košickom meste, ktore vďake svojej polohe na upäti jedného kopca sa ľudovo tiež nazýva „terasa“. "Najnutnejšie potrebujeme miestnosť pre naše domové schôdze" - priznáva sa obyvateľka. Pokiaľ sa na panelákoch vymenia okná a budú izolované a na novo natreté, musia sa obyvatelia stretávať a o ich rekonštrukcii sa spoločne dohodnúť. Až potom zmyzne šedo-sivý betonovo-panelákový raster fasády pod novými pastelovými farbami. "Doposiaľ sme mali stretnutia na chodbe v prízemí paneláku. Teraz sa môžeme stretávať v bývalom výmenníku a to hneď tu za rohom."

Na začiatku projektu pred štyrmi rokmi si nikto z obyvateľov nemyslel, že SPOTs-projekt bude fungovať. Najviac pochybností mali občania ohľadom vysokých nákladov na prestavbu výmenníkov ako aj ohľadom vysokých nákladov na údržbu kultúrnych stredísk. Projektu dávali ročnú šancu na prežitie. "Samozrejme, že starí pochybovači prežili až dodnes a sťažujú sa na vysoké prevádzkové náklady alebo na hluk pri prenose futbalových zápasov" rozpráva Klára Fazekasová a pritom prevracia oči. Dôchodkyňa jednoznačne dáva najavo, že ona v žiadnom pripade k tým "sťažujúcim sa starým pochybovačom" nepatrí.

Výmenník „Obrody“ – prvý výmenník, z ktorého vzniklo kultúrne stredisko

"Viete, keď tu už tak dlho žijete, ste lenivý ísť večer do mesta. Preto som rada, že to máme teraz na kultúrne podujatia tak blízko" rozpráva Klára Fazekasová ďalej. Napojenie centra mesta autobusmi alebo električkou na sídliská je väčšinou ale dobre zabezpečené. Lenže takzvaná "vysoká kultúra" starého mesta, ktorá sa odohráva v Štátnom divadle alebo v Dome umenia, je od mnohých obyvateľov terasy "na míle vzdialená". Medzi pestrým, živým a perliacim životom Hlavnej ulice a sivo-sivou životnou realitou obyvateľov satelitných miest sa rozprestiera široká trhlina.

Obyvatelia sídlisk prinášajú do výmenníkov tepla gitarové workshops, športové súťaže, čítania z kníh, filmové a divadelné predstavenia. V aktuálnom programe nájdete aj ponuku trendových športov ako je tae-bo alebo jóga. Nuž a popravde povedané, tie sa v centre ponúkajú len zriedkakedy. Jeden z výmenníkov bol dokonca zmenený na skatepark. 

Výmenník „Ľudová“ v mestskej časti Západ slúži od aprila ako skatepark

Za zatvorenými dverami bytov sa skrývajú utajení umeleckí kováči, básnici, batikoví umelci alebo bylinkári - odborníci. Rôznorodé schopnosti a nadania obyvateľov tým spolupracovníkov „SPOTs“ vždy prekvapujú a udivujú. "Obyvatelia na druhej strane, spoznávajú umelcov a to i zahraničných, ktorých pozývame na sídliská“ hovorí manažerka projektu. „Tak sa navzájom od seba učíme. Je to dynamický proces."

Na košických sídliskách sa už pred projektom "Spots" objavili ojedinelé, individuálne iniciované centrá matiek, výmenné burzy alebo mládežnícke skupiny. "Tak široko koncipovaná akcia, ktorá by zapájala taký vysoký počet obyvateľov ako naša, nám nie je známa - a to ani na Slovensku, ale ani v iných krajinách", hovorí mladá Slovenka s neskrývanou hrdosťou. Projekt "SPOTs" sa naozaj môže označovať ako „prvá lastovička“ v tomto smere.

Prestavané výmenníky zotrvajú v správe usporiadateľov "Hlavného mesta kultúry" do roku 2018. Usporiadatelia budú naďalej organizovať kultúrne podujatia ako aj údržbu bývalých výmenníkov tepla. Vedúca kultúrneho projektu dúfa, že sa kultúrne centrá jedného dňa osamostatnia. „Možno, že naozaj príde veľmi šikovné občianske združenie, ktoré bude schopné pokračovať v aktivitách, ktoré sa už v tých výmenníkoch rozbehli a bude tú ponuku aj naďalej rozširovať.“

 

Informačné podujatie vo výmenníku „Važecka“

V súčasnosti to ale na sídlisku v mestskej časti Nad jazerom vyzerá ešte trocha inak. Jej obyvatelia sa musia ešte s domom, ktorý ma formu meteoritu, najprv zblížiť. Okrem detí, ktoré magicky priťahuje lezecká stena, prichádza na večerne podujatie ani nie hŕstka občanov. Ktovie - snáď „vďačíme“ za chýbajúci záujem v tento večer speváckej show „SuperStar“, ktorá v susednom "Malibu Bare" uvádza na svoju vlastnú scénu svoje vlastné „hviezdy“...

Pristalo UFO – fáza vzájomného zbližovania práve začína   

Úryvok z interview s Blankou Berkyovou