Košice 2013 EHMK – jedna veľká neznáma

Som tu už štyri a pol mesiaca. Najvyšší čas písať o tom, čo si Košičania v skutočnosti myslia o svojom titule Európske hlavné mesto kultúry.

Koncom marca, keď som uprostred pochmúrneho daždivého počasia vystúpila z nočného vlaku na stanici v Košiciach, bolo mesto ponorené do ťažkopádnej sivoty. Pre veľkú prestavbu nepôsobila staničná budova veľmi lákavo (a tak to je dodnes). Môj starý otec na aute jazdil slalom pomedzi mnohé výtlky a záplaty na asfalte tvorili veselý vzor. Cesty popraskané po tuhej zime sa postarali o všeobecné rozhorčenie občanov, ktorí s čoraz väčšou nedôverou pozorovali, čo sa v ich meste od januára deje.

Na obrovských čiernych plagátoch s postavami astronautov sa pod ružovým akronymom EHMK (Európske hlavné mesto kultúry Košice) ohlasovala veľká neznáma. S týmto titulom Košičania spočiatku spájali nespočetné staveniská, ktoré od júla minulého roka dominovali obrazu mesta a zvukovej kulise.  

Nebol to dobrý štart. Pravdepodobne sa však vždy na začiatku vryje do pamäti občanov stavebný hluk, ktorý ohlasuje rok kultúry. So strachom a hrôzou si všimli, že všetky ich ulice a parky v centre mesta sú „otvorené“, akoby v ich vlasti vyčíňal zdivený tím lekárov z Bruselu.

Ešte do konca apríla tu bolo jednoznačne viac počuť bagre ako pouličných muzikantov. To, že prestavba Kunsthalle za 7,5 miliónov eur a Kasární/Kulturparku za 24 miliónov eur, najnákladnejších projektov roka, sa začala až v lete minulého roka, vyvolalo všeobecné nepochopenie. Dôvody oneskoreného začiatku rekonštrukcie boli známe. Okrem iného práce na Kasárňach/Kulturparku oddialila likvidácia bomby z Druhej svetovej vojny.

Čím častejšie sa presúvali termíny otvorenia, tým viac rástlo podozrenie obyvateľov, že projekty sa tohto roku vôbec nedokončia. Vyše trojhektárový bývalý areál kasární sa mal teraz v lete premeniť na Kulturpark. Oficiálne otvorenie sa len prednedávnom presunulo na september, hoci v tom istom areáli je festival „Leto v parku“ v plnom prúde už od začiatku augusta. Budovy bývalých kasární sa prestavajú na multifunkčné priestory pre umenie, tanec a divadlo. Okrem toho začínajúci umelci a mladí kreatívni ľudia majú čoskoro dostať možnosť prenajať si tu za výhodné ceny kancelárie a ateliéry. Priamo na mieste si majú vymieňať nápady a budovať siete.

Hoci to na prvé počutie znie ako jednoduchá a nádejná myšlienka, mestskí starousadlíci nevedeli, čo si počať s cudzími slovami ako „kultúrny inkubátor“ či „Kulturpark“. Nedávno som bola svedkom prudkej debaty o tom, aký to je nezmysel, dať výstavnej hale na východnom Slovensku nemecký názov „Kunsthalle“, keď väčšina obyvateľov tomu výrazu nerozumie. Nato som vehementne obhajovala výraz „Kunsthalle“, nesie predsa zaužívané medzinárodné označenie galérie so striedajúcimi sa výstavami bez vlastnej zbierky umenia. Diskutéri to však nechceli ani počuť.  

Často sa opakujúca výčitka miestneho obyvateľstva znie, že aktivity hlavného mesta kultúry sú ušité na mieru výlučne pre spolupracovníkov organizačného tímu, namiesto toho, aby sa zaoberali záujmami a potrebami obyvateľov. „Dosadili tam do funkcií nejakých šašov, ktorí vôbec nič nevedia o ľuďoch v Košiciach a o dejinách mesta,“ počúvam tu často. Cítiť tu čoraz väčší odstup medzi „nimi“ a „nami občanmi“. Mnohí tunajší ľudia majú jednoducho pocit, že nie sú začlenení, alebo že ich program hlavného mesta kultúry neoslovuje.

Multikultúrne mesto Košice. Aj keď veľmi rado prezentuje o sebe tento obraz, niektoré menšiny, ktoré tu žijú, nie sú na mestských javiskách zastúpené. Napríklad je márne hľadať v oficiálnej programovej knihe 2013 podujatia k nemeckým a maďarským dejinám mesta. Pritom je známe, že Košice boli od 11. storočia

súčasťou Uhorského kráľovstva, a to až do roku 1918. „Villa Cassa“ vznikla z dvoch osád, slovanskej/slovenskej a nemecko-flámskej. O dejinách nemeckých osadníkov v stredovekých Košiciach dnes vie málokto.

V auguste roku 2013 sa rok kultúry pomaly dostáva do poslednej tretiny. Nielen staršia generácia, ale aj mnohí mladí tvoriví ľudia sa vážne pýtajú: „Čo sa stane so všetkými novými projektmi po uplynutí roka 2013?“ Obávajú sa, že „trvalé“ projekty, ako premena starých výmenníkov tepla na kultúrne centrá, chátrajúcej krytej plavárne na umeleckú galériu či prázdnych kasární na multifunkčný Kulturpark, budú onedlho zase nevyužité.

Bývalá koniareň sa zmenila na galériu v Kulturparku

Málokto z miestnych verí, že mesto finančne zvládne dlhodobo udržiavať mnohé nové budovy kultúry, ktoré majú slúžiť verejnosti a naďalej ich napĺňať životom.

Odkiaľ sa berie tá veľká nedôvera občanov Košíc? Prečo sú tak málo nadšení?   

výmenník Važecká

Strach z nebývalých projektov, ktoré v tejto podobe vznikli na pôde Slovenska po prvýkrát, je pochopiteľný. Nikde inde sa nelesknú sklené pavilóny v areáli bývalých kasární, kde sa teraz budú konať workshopy pre amatérskych umelcov. Nikde inde nedopadol asteroid na sídlisko pri jazere, ako v mestskej časti „Nad Jazerom“. Nikde inde sa v bývalom bazéne nečľapotajú sochy slávnych umelcov.

To všetko je nóvum, jedna veľká neznáma. V tomto jedinom roku mení mesto svoju tvár tak rýchlo, ako nikdy predtým. Košice a ich obyvatelia podstupujú odvážny krok, aj keď tu prevláda veľká nedôvera voči politike, štátu, ako aj administratíve – v neposlednom rade k nej podľa občanov patrí aj kultúrna organizácia Košice 2013 EHMK. Príčina tejto silnej nedôvery voči vrchnosti je istotne historicky podmienená. Vyše 40 rokov komunizmu zanechalo aj 23 rokov po rozpade východného bloku svoje stopy.  

S nedôverou ľudí voči štátnym organizáciám sa pravdepodobne dá stretnúť na celom Slovensku, ale predovšetkým v Košiciach má dodatočnú pikantnú príchuť: práve starší obyvatelia Košíc patrili počas života do viacerých politických zriadení, a tak ich rok kultúry nevyvedie z miery. Moja stará mama mi raz povedala: „Naša rodina žila v piatich republikách, najprv sme boli Maďari, potom nakrátko Čechoslováci, neskôr sme opäť patrili k Maďarsku. Potom sme zrazu neboli vítaní. Nakoniec sme si boli všetci rovní a teraz sme všetci slobodní.“ Keď niekto zažil toľké politické prevraty a zmeny režimu bez toho, aby sa čo i len pohol z miesta, netreba mu zazlievať sklon ku skepse a to, že potrebuje trochu viac času, kým si zvykne…

Ale nad skepsou napokon predsa len zvíťazí zvedavosť. Tretieho augusta sa na otvorenie letného festivalu „Leto v parku“ valilo do areálu bývalých kasární vyše dvetisíc obyvateľov. Na veľkú plochu v čerstvo zrenovovaných halách a výstavných priestoroch ich lákala hudba rôznych skupín. Dokonca ani organizátori nepočítali s takým návalom.

Košičanom želám, aby sa im odvážny krok vydaril a aby z roka kultúry ešte dlho profitovali. Mnohé sa mení, je tu veľmi veľa možností. Cítim to denne. Uzavriem to slovami rímskeho cisára Marca Aurelia (121-180): „Vesmír je zmena; náš život je taký, akým ho urobia naše myšlienky...

Dodatok

Festival "Leto v parku" patrí k zostave letného programu obyvateľov a návštevníkov Košíc už päť rokov. Okrem silného hudobného programu prinesie divadelné predstavenia pre deti i dospelých, filmové projekcie a literatúru."Leto v parku" sa koná od 3. do 25. augusta. (Program festivalu) 

Kasárne/Kulturpark (tesne pred "Letom v parku")
 

 

Ľudmila a noví dargovskí hrdinovia

To, že „kedysi bolo všetko lepšie“, počúva Ľudmila Horňáková znova a znova. V skupine seniorov, ktorej sa od jesene minulého roka venuje raz týždenne, sa táto veta naozaj často opakuje. Zrejme práve v utorky, kedy sedia spolu v spoločenskej miestnosti na sídlisku Dargovských hrdinov a vylepšujú svoj štvrťročný časopis „Letokruhy“.

27-ročná Ľudmila sa však témam z minulosti nevyhýba, naopak. Zaujíma ju, čo presne bolo za socializmu inak a do akej miery sa na vzťahoch medzi starými a mladými odrazil prechod od vtedajšieho k dnešnému politickému systému.  

Rodená Košičanka študovala v Bratislave výtvarné umenie a v rámci projektov sa špecializuje na prácu so skupinami laikov. V 8- až 12-člennej skupine „Von z kruhu“, ktorej sa Ľudmila venuje v rámci projektu EHMK Košice 2013 SPOTs, chce popri remeselných prácach stavať mosty medzi generáciami. „Odkedy pracujem so seniormi, môj pohľad na staršiu generáciu sa úplne zmenil. Rozprávajú o láske a sexe, majú obavy, ciele a sny rovnako, ako my všetci,“ vraví Ľudmila. 

Jej rozhovory s dôchodcami vyvolávajú dojem, že počas komunizmu rodiny viac držali pokope. „A to už aj z toho dôvodu, že pre priestorové a finančné obmedzenia museli žiť spolu a viac sa deliť s inými. Kedysi človek nemohol jednoducho dať starú mamu do domova dôchodcov. V tých časoch také zariadenia takmer neexistovali,“ vysvetľuje Ľudmila. „Vtedy ešte nebola taká veľká priepasť medzi generáciami, lebo všetci mali popri zamestnaní aj pevné funkcie v rodine a v okruhu známych, či už ako starí rodičia, rodičia alebo priatelia.“ Tá súdržnosť sa vraj v „novej dobe“ rozplynula, ľudia sa od seba dištancujú a izolujú. 

Zato ja mám často pocit, akoby starý systém prežíval naďalej v zvykoch mnohých ľudí. Nevyhnutne musím pri tom myslieť na mnohé lekváre, ktoré sa mi v priebehu posledného víkendu nazbierali na kuchynskom stole. Časť z nich pochádza od môjho priateľa a kolegu Ernesta, ktorý mi nedávno doniesol domáci džem a domácu pálenku. Druhá časť je od mojej starej mamy, ktorá ma zásobila čerešňovým likérom a svojím marhuľovým lekvárom.  

– Samozrejme, domáce džemy nie sú ani v Nemecku zriedkavosťou. Zrejme aj tam sa nájde zopár odvážlivcov, ktorí doma v prísnej tajnosti pália pálenku. Tu sa však znova a znova stretávam s malými gestami, každodennými výmennými obchodmi medzi susedmi: „Vymením zeleninu zo svojej záhradky za ovocie z tvojich stromov.“ Je často citovaná srdečnosť tunajších ľudí nebodaj „postkomunistickým dedičstvom“? 

Takmer mám ten dojem. Dokonca pri návštevách lekárov, povoleniach nakrúcať a iných termínoch je neformálna, osobná cesta cez známych a príbuzných často oveľa sľubnejšia. Takéto vybavovania nie sú ani zďaleka také byrokratické, ako som na to zvyknutá z Nemecka. Zato tu vládne tak isto veľký údiv a bezmocnosť nad demografickou zmenou a rozpadom spoločenských štruktúr.  

Minulý víkend využila umelkyňa Ľudmila veľkú reklamnú plochu na sídlisku Dargovských hrdinov (hovorovo na Furči) a oslovovala okoloidúcich, aby na ňu fixkami zaznamenali svoje myšlienky o vzťahoch k príbuzným. Vedľa pútačov na hladké nohy, rýchle autá a ďaleké dovolenkové destinácie písali pasanti vety o svojich blížnych. 

Výsledkom je veľká biela popísaná plocha. Na prvý pohľad je síce nenápadná, ale zapôsobila na autorov, okoloidúcich, Ľudmilu, aj na mňa. Mladé dievča napríklad napísalo, že svojich starých rodičov vidí denne, že sa týmto spôsobom spolupodieľajú na jej výchove a dúfa, že nesklame ich očakávania. Spoznávam sa v tomto vyznaní. Ani mne nie je tento vnútorný pocit cudzí. 

Iný človek na plochu poznamenal: „Je ťažké povedať niekomu, že si ho vážiš, keď je s nami každý deň. Keď však odíde, uvedomíme si, ako nám chýba pri každej maličkosti, aj keď nás hneval.“ Jedna zrejme staršia pani sa sťažuje, že ešte stále nemá vnúčatá, že momentálne je na to veľmi zlá doba… 

Zrazu mi zíde na um stretnutie s jednou postaršou dámou, s ktorou som nedávno sedela na lavičke v parku. Na moju otázku, aký vzťah má k svojim susedom, bývalá operná speváčka odpovedala: „Pred komunizmom sa ľudia báli Boha, počas komunizmu nás spájal strach pred stranou. A dnes? Dnes sa viac nikto nikoho nebojí! Dnes vládne anarchia!“ 

Zdá sa mi, akoby priepasť medzi generáciami bola ešte hlbšia ako v štátoch bývalého „západného bloku“. Kým starší ľudia sčasti vychvaľujú obdobie komunizmu do nebies, porevolučné ročníky poznajú „zlaté časy“ len z rozprávaní príbuzných a môžu sa nad tým len pousmiať. Mám dojem, že táto mladá generácia čoraz väčšmi vypĺňa tú priepasť materiálnymi vecami, o akých sa ich rodičom a starým rodičom kedysi mohlo len snívať. Ľudmila to volá „postkomunistický komplex“. 

Umelkyňa žije pod jednou strechou s rodičmi, starším bratom a starou mamou. – Je to zanikajúci model, a to v celej Európe…  

Ľudmila realizovala svoj projekt na reklamnej ploche v rámci 10-dňového projektu Medzicentrum IV., ktorý sa po prvýkrát konal v dňoch 19. - 27. júla v Košiciach pod vedením Niny Šoškovej.  

Ďalšie informácie a kontakty na skupinu „Von z kruhu“ nájdete tu. 

 

Neznámy na mojom poschodí

Sedíme na prvom poschodí vo "Výmenníku Važecká". Je to bývalý výmenník tepla v mestskej časti Nad jazerom. Z prízemia k nám doznievajú volania a krik detí, posúvajú sa stoly a stoličky. V kultúrnom stredisku práve prebiehajú posledné prípravy na dnešný večer výmeny myšlienok a nápadov. O niekoľko minút sa očakávajú návrhy obyvateľov k budúcemu programu strediska.

Niekoľko návštevníkov ale medzitým už objavuje terasu na streche futuristicky pôsobiacej betónovej stavby. Je týždeň otvorenia troch nových kultúrnych stredísk a tak je to veľmi zvláštny a vzácny týždeň pre pani Blanku Berkyovú, vedúcu projektu "SPOTs", ktorá program riadi už štvrtý rok.

 

Čo sa skrýva za zvláštne znejúcim názvom "SPOTs"? Už pred mojím príchodom do Košíc som bola niekoľkokrát upozornená na tento projekt. Je to ukážkový projekt "Hlavného mesta kultúry". Má prinavrátiť do panelákov kultúru, má kultúrne oživiť sídliská, alebo ináč povedané – ma oživiť sídliská prostredníctvom kultúrnych a sociálnych uzlov – tzv. „spots“ – kedže obrovské betónové sidliska, ktoré obkolesujú mestské centrum, ležia často veľmi ďaleko od pestrého kultúrného a spoločenského diania v starom meste.

Konečná zastávka v mestskej časti „Nad jazerom“

Od roku 2009 mesto Košice pod vedením pani Blanky Berkyovej prestavuje nepoužívané výmenníky tepla na sídliskách mesta a mení ich na multifunkčné kultúrne a mediálne strediská. Objekty pôvodne slúžili ako rozdeľovníky diaľkového kúrenia pre okolité paneláky. Prechodom na nové technológie pri diaľkovom vykurovaní a v zásobovaní teplou vodou, výmenníky stratili svoju pôvodnú funkciu a bolo možné prizerať sa, ako sa rozpadávajú a chátrajú.

Starý výmenník v mestskej časti „Nad jazerom“

Samotná rekonštrukcia výmenníkov, ktorá mení ich náter alebo aj formu, je malá a hlavne len viditeľná časť celého projektu. Menej na očiach sú ale trvalé zmeny, ktoré sa vďaka projektu odohrávajú medzi obyvateľmi. "Až potom, čo sme zorganizovali prvú výstavu miestneho obyvateľa sídliska, ktorý sa zaoberal drevorezbou, som si uvedomila, že jeho priami susedia vôbec nevedeli, kto František Jelonek je", spomína si manažérka "SPOTs".

 

Výstava Františka Jeloneka vo výmenníku „Obrody“, jún 2011

František Jelonek. Anonymné meno jednej ľudskej bytosti z bezmennej masy stoviek ľudí, ktorí tu v jeho paneláku žijú. Na štítku na dverách je meno Jelonek napísané už 20 rokov. Málokto ale pána s okuliarmi a prešedivenými vlasmi poznal osobne. Ale prišiel deň, keď svoju tajnú záľubu prvý krát predviedol verejnosti a to len niekoľko metrov od svojho bytu - vo výstavných priestoroch bývalého výmenníku tepla. Jeho susedia tam objavili nielen Jelonekové umelecké diela ale aj úplne nového, doposial neznámeho človeka. „Pre mňa to bol kľúčový moment projektu" poznamenáva so spokojným úsmevom Blanka Berkyová.
„Pomyslela som si – funguje to!“

Príbeh Františka Jeloneka nie je príbehom ojedinelým. Susedia, ktorí sa často už celú večnosť denne delia o výťah, neprehovorili medzi sebou ešte ani slovo. Len v obytnej štvrti pána Jeloneka, mestskej časti Západ, bolo v 1960-tých rokoch postavených 15-tisíc bytových jednotiek. Boli v priemere koncipované pre stvorčlenné domácnosti. Dnes tu žije 41300 obyvateľov a to väčšinou v úplnej anonymite.

Pohľad zo strešnej terasy výmenníka „Wuppertálska“ na sídlisko KVP

Tým "SPOTs" chce na sídliskách práve spomínanú anonymitu minimalizovať a ich obyvateľom sprostredkovať pocit spolupatričnosti. V roku 2009 tým „SPOTs“ previedol medzi obyvateľmi na terase anketu, o možnostiach využitia starých výmenníkov tepla. Zaklopali aj na dvere pani Kláre Fazekasovej. Bývalá učiteľka býva polovicu svojho života v novom košickom meste, ktore vďake svojej polohe na upäti jedného kopca sa ľudovo tiež nazýva „terasa“. "Najnutnejšie potrebujeme miestnosť pre naše domové schôdze" - priznáva sa obyvateľka. Pokiaľ sa na panelákoch vymenia okná a budú izolované a na novo natreté, musia sa obyvatelia stretávať a o ich rekonštrukcii sa spoločne dohodnúť. Až potom zmyzne šedo-sivý betonovo-panelákový raster fasády pod novými pastelovými farbami. "Doposiaľ sme mali stretnutia na chodbe v prízemí paneláku. Teraz sa môžeme stretávať v bývalom výmenníku a to hneď tu za rohom."

Na začiatku projektu pred štyrmi rokmi si nikto z obyvateľov nemyslel, že SPOTs-projekt bude fungovať. Najviac pochybností mali občania ohľadom vysokých nákladov na prestavbu výmenníkov ako aj ohľadom vysokých nákladov na údržbu kultúrnych stredísk. Projektu dávali ročnú šancu na prežitie. "Samozrejme, že starí pochybovači prežili až dodnes a sťažujú sa na vysoké prevádzkové náklady alebo na hluk pri prenose futbalových zápasov" rozpráva Klára Fazekasová a pritom prevracia oči. Dôchodkyňa jednoznačne dáva najavo, že ona v žiadnom pripade k tým "sťažujúcim sa starým pochybovačom" nepatrí.

Výmenník „Obrody“ – prvý výmenník, z ktorého vzniklo kultúrne stredisko

"Viete, keď tu už tak dlho žijete, ste lenivý ísť večer do mesta. Preto som rada, že to máme teraz na kultúrne podujatia tak blízko" rozpráva Klára Fazekasová ďalej. Napojenie centra mesta autobusmi alebo električkou na sídliská je väčšinou ale dobre zabezpečené. Lenže takzvaná "vysoká kultúra" starého mesta, ktorá sa odohráva v Štátnom divadle alebo v Dome umenia, je od mnohých obyvateľov terasy "na míle vzdialená". Medzi pestrým, živým a perliacim životom Hlavnej ulice a sivo-sivou životnou realitou obyvateľov satelitných miest sa rozprestiera široká trhlina.

Obyvatelia sídlisk prinášajú do výmenníkov tepla gitarové workshops, športové súťaže, čítania z kníh, filmové a divadelné predstavenia. V aktuálnom programe nájdete aj ponuku trendových športov ako je tae-bo alebo jóga. Nuž a popravde povedané, tie sa v centre ponúkajú len zriedkakedy. Jeden z výmenníkov bol dokonca zmenený na skatepark. 

Výmenník „Ľudová“ v mestskej časti Západ slúži od aprila ako skatepark

Za zatvorenými dverami bytov sa skrývajú utajení umeleckí kováči, básnici, batikoví umelci alebo bylinkári - odborníci. Rôznorodé schopnosti a nadania obyvateľov tým spolupracovníkov „SPOTs“ vždy prekvapujú a udivujú. "Obyvatelia na druhej strane, spoznávajú umelcov a to i zahraničných, ktorých pozývame na sídliská“ hovorí manažerka projektu. „Tak sa navzájom od seba učíme. Je to dynamický proces."

Na košických sídliskách sa už pred projektom "Spots" objavili ojedinelé, individuálne iniciované centrá matiek, výmenné burzy alebo mládežnícke skupiny. "Tak široko koncipovaná akcia, ktorá by zapájala taký vysoký počet obyvateľov ako naša, nám nie je známa - a to ani na Slovensku, ale ani v iných krajinách", hovorí mladá Slovenka s neskrývanou hrdosťou. Projekt "SPOTs" sa naozaj môže označovať ako „prvá lastovička“ v tomto smere.

Prestavané výmenníky zotrvajú v správe usporiadateľov "Hlavného mesta kultúry" do roku 2018. Usporiadatelia budú naďalej organizovať kultúrne podujatia ako aj údržbu bývalých výmenníkov tepla. Vedúca kultúrneho projektu dúfa, že sa kultúrne centrá jedného dňa osamostatnia. „Možno, že naozaj príde veľmi šikovné občianske združenie, ktoré bude schopné pokračovať v aktivitách, ktoré sa už v tých výmenníkoch rozbehli a bude tú ponuku aj naďalej rozširovať.“

 

Informačné podujatie vo výmenníku „Važecka“

V súčasnosti to ale na sídlisku v mestskej časti Nad jazerom vyzerá ešte trocha inak. Jej obyvatelia sa musia ešte s domom, ktorý ma formu meteoritu, najprv zblížiť. Okrem detí, ktoré magicky priťahuje lezecká stena, prichádza na večerne podujatie ani nie hŕstka občanov. Ktovie - snáď „vďačíme“ za chýbajúci záujem v tento večer speváckej show „SuperStar“, ktorá v susednom "Malibu Bare" uvádza na svoju vlastnú scénu svoje vlastné „hviezdy“...

Pristalo UFO – fáza vzájomného zbližovania práve začína   

Úryvok z interview s Blankou Berkyovou