Galaktické vyhliadky

Niekto klope na dvere riaditeľne v košickej súkromnej škole na Galaktickej ulici v mestskej časti Nad jazerom. Riaditeľka školy si povzdychne. Klopú už tretí raz a to behom posledných piatich minút. “Dnes je tu naozaj deň otvorených dverí”, poznamenáva Anna Koptová a volá “Ďalej!”

Keď zbadá osobu vo dverách, tvár sa jej rozjasní. “Ach, Peter, ty si to!” Do miestnosti vstupuje mladý muž v čiernom svetri a v starostlivo vyžehlenej košeli. Na stôl položí s hrdosťou tmavo viazanú knihu. Je to čerstvo vytlačená diplomová práca z katolíckej teológie. Rýchlo sa pozriem na titulnú stranu – “Evanjelium podľa svätého Matúša” – stojí v zlatých písmenách na obale. Anna Koptová berie opatrne do rúk magisterskú prácu, hľadí striedavo na svojho bývalého žiaka a na pozlátený nadpis.

Na prvý pohľad sa stávam svedkom banálnej situácie. Ale pre nich dvoch je to historický okamih. Peter Gazi, budúci farár a Anna Koptová, riaditeľka školy, sú slovenskí Rómovia. 26-ročný Peter je pravdepodobne prvý, komu sa podarilo preložiť “Evanjelium podľa svätého Matúša” do rómčtiny, svojho rodného jazyka.

Patrí medzi málo Rómov, ktorí sa na Slovensku odhodlali študovať na vysokej škole. Koľko ich v skutočnosti je, to vám nikto nevie presne povedať. Slovenské úrady podobné štatistiky nevedú. “Študentov s rómskym pôvodom, ktorí za posledných 60 rokov študovali na vysokej škole, viete spočítať na prstoch niekoľkých rúk” poznamenáva Anna Koptová.

Rómovia tvoria takmer 10% obyvateľov Slovenska. Napriek tomu ale až 85% detí rómskeho pôvodu končí v špeciálnych školách alebo triedach pre deti s “ľahkým postihnutím.” V septembri v roku 2012 sa prvý krát jeden krajský súd na severovýchode krajiny uzniesol, že zriaďovanie špeciálnych školských tried pre rómske deti na základných školách je diskriminujúce. Školy sa ale na situáciu pozerajú tak, že úroveň učenia sa medzi rómskymi deťmi a deťmi väčšinového obyvateľstva je výrazne rozdielna a preto je nemožné viesť spoločné vyučovanie. Okrem toho prichádzajú rómske deti do školy bez školských potrieb a ich telesná hygiena sa nachádza hlboko pod spoločensky znesiteľnou normou.

Anna Koptová hovorí, že vie úplne pochopiť rodičov, keď nechcú, aby ich maznáčik sedel vedľa “zavšivaveného a špinavého decka”. – “Nuž ale čo môžeme od týchto detí očakávať? Veď žijú vo štvrtiach bež tečúcej vody, bez elektriny!”

Do jej malej súkromnej školy, ktorá existuje vďaka nadácii „Good Romany Fairy Kesaj Village Foundation“ (po slovensky Nadacia Dobrá romská víla Kesaj), sa prichádzajú učiť deti, ktoré sú doma skoro výlučne v rómskom gete Luník IX. Po košickom Konzervátoriu Exnárová, ktoré bolo založené v roku 1991, vzniká v roku 2003 gymnázium pani Koptovej a to ako druhá škola na Východnom Slovensku, kde sa vyučuje aj v rómčtine. V pilotnom projekte spred desiatich rokov boli pre gymnázium skoncipované učebnice a plány výučby pre rómsky jazyk a literatúru. Za posledných päť školských rokov ukončilo školu 60 Rómov s maturitou. V porovní s jedným sloveským gymnáziom je počet rómskych maturantov vysoký. Bývalá riaditeľka Gymnázia na Šrobárovej ulici, pani Jana Tesserová, si spomína, že počas jej 16-ročného pôsobenia na škole, mala asi len 5 až 7 rómskych maturantov.

Peter Gazi patrí k žiakom z prvého absolventského ročníka mladého súkromného gymnázia. Škola bola v roku 2006 rozšírená aj o oba stupne základnej školy. “Už len pre tohto mladého muža má a malo otvorenie tejto školy význam” hovorí mi riaditeľka školy.

Súkromná základná škola a súkromné gymnázium na Galaktickej ulici

Malej súkromnej škole, ktorej adresa je trocha ironicky na Galaktickej ulici, akútne chýbajú finančné prostriedky. Na záchodoch kvapkajú vodovodné kohútiky, kľučky visia z dverí, nábytok je redukovaný na minimum. Štátny príspevok sa kalkuluje na počet žiakov a ten je v tomto školskom roku veľmi nízky a to aj vrátane 65 gymnazistov. 

Mgr. Pavol Ičo ma berie so sebou na hodinu angličtiny. Mladý muž, ktorý vyštudoval jazykovedu a literárne vedy a pracoval ako odborný prekladateľ do angličtiny, si práve doplňuje svoju kvalifikáciu a vzdelanie o ďalši diplom - tentoraz v pedagogike. Sedemnásť žiakov z piateho ročníka sa mi predstavuje - „My name is Maria. I am Slovak and I am from Kosice“ – hovorí malé dievčatko s tmavými kučeravými vlasmi a s piercingom v nose. 

Kristína, jej susedka v lavici, ale aj iné dievčatá, nosia veľké, kruhové náušnice. Zdá sa, že sú práve v móde. Po predstavení sa žiakov, im rozprávam po anglicky o Hamburgu, o prístave, o lodiach a o Labe. Dokonca aj mne je na tomto mieste všetko to, o čom práve hovorím, veľmi vzdialené. Fascinované detské tváričky počúvajú moje slová, očami sledujú každý môj pohyb – tu som ja cudzinec. Pre Pavla Iča je zložité deti udržať v kľude. Cindy sa bez prestávky hrá so svojim mobilom. Richard, ktorý je viditeľne starší od ostatných, sa nenechá zapojiť do žiadnej z aktivít. 

Keď na konci vyučovacej hodiny opúšťame triedu, čudujem sa, že učiteľ vyzbiera ošklbané a dochytané školské knihy. “Deťom nemôže nechať školské potreby. Keby ich zobrali domov, po týždni by boli buď úplne roztrhané alebo by sa stratili. V podstate by knihy mali kupovať rodičia, čo ale nerobia a tak knihy deťom poskytuje škola. Ak by sme im dávali len kopírované strany z učebníc, hneď by ich potrhali, zničili. Nuž, taká je ich mentalita. Tu veľa nezmôžeme.“ Vysvetľuje učiteľ a bezmocne dvíha plecia… Po rozlúčke s Pavlom Ičom pred zborovňou, Mária a jej kamarátky volajú po mne slová rozlúčky a kývajú mi, kým ma vidia na chodbe. Cestou domov si kladiem otázku, či sa kučeravá Mária dopracuje až k maturite.

Som opäť doma ale poznámka Anny Koptovej o štatistikách rómskych maturantov mi nedá pokoj. Nasledujúce ráno, keď sa mi na košickej mestskej správe podarí preklenúť niekoľko prepojení do čakacích telefonických slučiek, jedna pracovníčka z odboru školstva ma informuje, že štatistika, ktorá by žiakov triedila podľa etnickej príslušnosti, je na základe antidiskriminačného zákona, zakázaná. A vôbec, na čo to vlastne chcem vedieť? Cvak! Telefonát je ukončený. 

Včerajšie slová Petra Gaziho o situácii so vzdelávaním Rómov mi znejú ale naďalej v ušiach – “Je to tikajúca časovaná bomba, mám ale taký pocit, že niektorí čakajú len na to, aby explodovala” - dúfam, že sa štát čoskoro rozlúči so svojou metódou “odsúvania detí do špeciálnych škôl”. Krajina už vlastne teraz nevie, kam so všetkými tými “mentálne retardovanými” občanmi.

Na internetovej stránke jednej súkromnej strednej odbornej škole nachádzam nasledujúce príslovie - Ak dáš človeku rybu, nasýtiš ho pre tento deň. Ale ak ho naučíš ryby loviť, nasýtiš ho pre celý život. (Lao-Tse, 480-390 p.n.l.) - I napriek ťažkostiam a existujúcim prekážkam, s ktorými je škola denne konfrontovaná, je práve táto škola na Galaktickej ulici v Košiciach svetlou nádejou pre vzdelávanie Rómov na východnom Slovensku.

Systém školstva na Slovensku 
Na Slovensku je povinná desaťročná školská dochádzka. Deti v prevažnej väčšine prípadov navštevujú deväťročnú základnú školu. Po jej úspešnom ukončení môžu žiaci pokračovať na štvor- alebo päťročnej strednej škole (gymnázium alebo stredná odborná škola), ktorá končí maturitou a potom začať so štúdiom na vysokej škole. Zároveň, ako aj v Nemecku, pre žiakov, čo nemienia pokračovať vysokoškolským štúdiom, existujú rôzne možnosti na výučbu profesie, remesla.  

Pobúrenie v Košiciach – Ako nemecké média rozhnevali „Hlavné mesto kultúry“

Ako sa obyvatelia Košíc stotožňujú s titulom „Európskeho hlavného mesta kultúry“? Túto otázku som už veľa krát počula od mojich nemeckých známych. Najneskôr od januára 2013 mesto zaplavuje žiara reflektorov svetových mediálnych javísk. Na toľkú pozornosť ale mesto nie je zvyknuté. A zároveň ani na toľko kritiky.

Časť obyvateľov mesta zazerá na rozrobené mestské kultúrne „staveniská“ so sarkastickým pohľadom a zároveň sa ani nesnaží skrývať mierny úsmev na svojich perách. Početné plagáty s nápisom „Košice – Európske hlavné mesto kultúry“ zdobia šedé múry v centre mesta do výšky niekoľkých metrov. Vzbudzuje to očakávanie niečoho veľkolepého. Je tu nádej, že aspoň jeden z pompézne definovaných projektov, sa do konca „Kultúrneho roka“ aj dokončí – snáď sa to stihne ešte včas, lenže dovtedy už budú davy turistov z mesta dávno preč.

Druhá polovica obyvateľov mesta pôsobí už menej pobavene. Kritický pohľad zahraničia na projekt „Košice – Európske hlavné mesto kultúry“ je ponímaný ako krivda a neobjektívnosť. Nuž a tento pocit sa do myslí i sŕdc obyvateľov zahniezdil dosť hlboko. Zahraničné spravodajstvo je považované za tvrdé a nespravodlivé. Západní novinári zneužívajú titul mesta - ich spravodajstvo neinformuje  o historickom a kultúrnom bohatstve mesta. V konečnom dôsledku sa žurnalisti zaujímajú len o nekontrolovateľne sa rozrastajúce rómske getá v Košiciach a v jeho okolí.

Pritom ale mesto ponúka oveľa viac! Prvá písomná zmienka o Košiciach sa datuje na rok 1230. Košický dóm Sv. Alžbety je najväčšia sakrálna stavba na území Slovenska a je zároveň najvýchodnejšie situovanou stavebnou pamiatkou neskorej gotiky v Európe. Košice – mesto, v ktorom v pokoji a mieri spolunažívali Maďari, Slováci, Židia, Nemci, Rusíni. Mesto, ktoré seba vždy ponímalo cez svoju multikultúrnu pestrosť. Prečo sa tí zo zahraničia chcú rozprávať len o situácii “cigánov”?   

Ak sa objektívne pozrieme na spravodajstvo o „Hlavnom meste kultúry” v nemeckých médiách, jednoznačne vidíme, že príspevky sú plné „hrôzostrašných” správ o Rómoch žijúcich v meste a hlavne o tých, ktorí sú z Luníku IX.

Spravodajstvo Tagesthemen (Televízne noviny) sa 20. januára 2013, v deň oficiálnych slávností k zahájeniu roku „Hlavného mesta kultúry” sa hovorí: „Slovenské mesto Košice je popri francúzskom Marseille oficiálnym Európskym hlavným mestom kultúry (…). V okolí Košíc vládne veľká bieda. Najbiednejší z biednych sú Rómovia.“

V Košiciach sa počet rómskeho obyvateľstva odhaduje na 25 tisíc. Je to 10% mestských obyvateľov. Paneláky sídliska Luník IX boli postavené koncom 1970-tych rokov a tým patri sídlisko k najnovším v meste. Avšak domy, čo sú tak zničené ako tu, nachádzate v meste len málokde. Chýbajúce okná, vyhorené dvere. Kopy smetia sa hromadia pred sivými betónovými stavbami. Na sídlisku, ktoré bolo plánované pre 2400 obyvateľov, žije dnes odhadom 7000 ľudí. Alebo aj viac. Presne sa to povedať nedá. Málokto má totiž odvahu, tam ísť. V jednej domácnosti žije v priemere 12 až 14 osôb. Skoro všetci obyvatelia Luníka IX sú rómskeho pôvodu. Na sídlisku je 498 bytov. Už roky tu skoro nikto neplatí nájomné. Správa mesta natrvalo odpojila Luník IX z inžinierskych sietí a nedodáva sídlisku pitnú vodu, elektrinu a ani ho nevykuruje.

Ostrá kritika zaznieva aj z on-line vydania TAZ z 23.03.2013. Zaoberá sa problematikou vytvárania rómskych get. „Na Luníku IX omietky z priečelí domov už dávno opadali, ale ako sa jednoznačne javí, Košiciam – Európskemu hlavnému mestu kultúry - ktoré je tak hrdé na svoju mnohonárodnostnú pestrosť, je zrejme úplne ľahostajné, že sa v strede mesta odohráva tragédia, ktorá zahanbuje celý mestský kultúrny marketing.“

Ja osobne si ale myslím, že obyvatelia Košíc sa k situácii s Rómami vôbec nestavajú ľahostajne. Hovoriť o nej hovoria ale neradi. V tomto duchu sa vyjadruje v rozhovore pre televízne spravodajstvo na 3sat aj viceprimátorka mesta, pani Renáta Lenartová. Bezradnosť obyvateľov so situáciou sa odzrkadľuje aj v absurdnosti návrhov na jej „riešenie”. Patria k nim – deportácia Rómov do Indie, už čiastočne realizovaná dobrovoľná sterilizácia rómskych žien za peňažnú odmenu, ako aj návrh jednej miestnej obyvateľky – „Najlepšie by bolo na Luník IX zhodiť bombu!”

Košické obyvateľstvo ale pravdepodobne dúfa, že problém sa onedlho vyrieši sám od seba. Každý rok mnoho rodín opúšťa geto a vydáva sa hľadať lepšie životné podmienky v západnejších krajinách Európskej únie. Pani riaditeľka Anna Koptová vyučuje vo svojej škole deti takmer výhradne z Luníka IX. Hovorí o tom, že v priebehu posledného školského roku jej triedu opustilo 6 rómskych detí. Obľúbené ciele rodín sú Dánsko, Švédsko, Holandsko, Anglicko a Nemecko. „Rómsky problém” je už dlhodobo problémom európskym.

Ak sa v rozhovore s Košičanom spýtam, či má nápad, čo podniknúť proti chudobe, chýbajúcemu vzdelaniu a nespútane vyčíňajúcej nezamestnanosti medzi Rómami, náš dialóg zažíva veľmi rýchly emotívny zvrat a zmenu. Diskusia sa potom vždy ukončuje vyrozprávaním negatívneho osobného zážitku s jedným rómskym spoluobčanom. Na konci takéhoto rozhovoru musím ale aj ja pripustiť: cítim sa bezmocná.

Zahraniční novinári, ako i ja osobne, máme na situáciu samozrejme len náš pohľad z perspektívy vonkajšieho pozorovateľa. Je to obmedzený náhľad na problém, ktorý má dlhú históriu. V rýchlosti sa nechať previesť cez Luník IX a tam nafilmovať chudobu, je samozrejme veľmi plakatívne a v médiách veľmi pôsobivé a zároveň aj účinné riešenie. Dokázať sa ale k téme priblížiť z rôznych uhlov pohľadu, je už o niečo zložitejšie.

O životných podmienkach ľudí, čo tam žijú, nevieme skoro nič. Nie sme v rodičovskej poradni a neprizeráme sa a zároveň nevieme ani posúdiť, ako si predstavuje neplnoleté rómske dievča, ktoré nemá občiansky preukaz, ktoré nemá ani kartu zdravotného poistenca a je ešte k tomu vo vysokom štádiu tehotenstva, svoju prvú návštevu u gynekológa.

My, zahraniční novinári, sme na tom finančne úplne inak. Je pochopiteľné, že nedokážeme posúdiť, ako sa dá hospodáriť a prežiť s 200 eurovým mesačným dôchodkom, ktorý ľudia dostávajú po 40-tich odpracovaných rokoch. My nemusíme stáť v rade na sociálnom úrade a prizerať sa, keď sa objavia nezamestnaní rómski rodičia s kŕdľom detí a v pokladni pred nami skasírujú dávky sociálnej podpory.

A nie, nás zahraničných novinárov v priebehu našej krátkej cesty cez Východné Slovensko ani náhodou neokradli prefíkaným a úkladným spôsobom rómske detičky a to počas toho, čo na nás hľadeli svojimi nevinnými a prenikavými očkami.

Nuž ale aj my, zahraniční, vidíme a vnímame do dymu sa haliace usadlosti na okrajoch dedín a vidieckych miest, vidíme kopiace sa smetie, v ktorom Rómovia žijú. Vidíme diery v múroch a stenách domov, ktoré Rómovia (snáď vedome?!) vypálili. Preľakneme sa, keď zisťujeme, že už aj dieťa v škôlke si myslí, že tvrdenie, že „všetci Cigáni smrdia a sú asociálni“, je pravdivé. Ako môžeme ale v takomto prípade odvrátiť zrak a tváriť sa, že nič nepočujeme?

Nie v neposlednom rade práve nám naskakuje husia koža práve nás – nemeckých novinárov – keď sa stretávame so spoločensky akceptovaným rozlišovaním medzi „Bielymi“ a „Cigánmi“. Tieto ako aj podobné etnické pomenovania sa žiaľ používajú s takou každodennou prirodzenosťou, že obyvatelia Košíc ich už ani nevnímajú. I v tomto prípade je „cudzí pohľad“ nevyhnutný, napriek tomu, že niekedy spôsobí bolesť.

„Košice – Európske hlavne mesto kultúry“ ponúka jednu platformu aj pre Rómov. Ich zapojenie do kultúrneho programu výrazne prekračuje hranice obligátnych hudobných vsuviek. O tom svedčí výstava fotografií „The Real People“. Na portrétoch vidieť známych i neznámych košických spoluobčanov rómskeho pôvodu.