Vagón na koľaji číslo tri

Mesiac máj priniesol nielen mnohé zábavné podujatia, ale aj jeden skľučujúci pohľad do minulosti. Jednalo sa o spomienku na udalosť, ktorá sa odohrala na košickej železničnej stanici pred 69-mi rokmi.  

Vtedy sa totiž začala deportácia viac než 15 tisíc Židov - 16. mája 1944 opustil stanicu prvý vlakový transport smerom do Osvienčimu. Bol to prvý z piatich uskutocnených transportov. Košice sa stali do 3. júna 1944 „judenfrei“ (zbavené Židov).

Stojím na košickej stanici pri koľaji čislo tri práve pred takým vagónom. Prebieha otvorenie zvláštnej výstavy, ktorú organizuje nadácia „Pochod živých“. Ilona Novák je maďarská vedúca projektu a kurátorka putovnej výstavy, s ktorou cestuje po svojej vlasti od roku 2007 – z jednej stanice do druhej. Teraz zavítala na Slovensko. S vagónom a výstavou spomína na deportáciu 430 tisíc maďarských Židov do koncentračného tábora Osvienčim-Birkenau.

V rokoch 1938 až 1945 patrilo mesto Košice k Maďarsku, ktoré bolo 18. marca 1944 obsadené nacistami. V tej dobe žilo v meste viac než 12 tisíc Židov. Tvorili približne pätinu mestského obyvateľstva. Na základe zemepisnej polohy mesta sa Košice stali „hlavným prekladiskom“ takmer všetkých transportov. Z celkových 145-ich deportačných vlakových súprav s maďarskými Židmi, prešlo košickou stanicou 137. Po 69-ich rokoch stojí jeden takýto železničný vagón opäť na stanici.

„Transport trval tri až štyri dni. V jednom vagóne bolo 80 až 100 ľudí, jedno vedro naplnené vodou a jedno vedro na exkrementy“ rozpráva pán Csaba Kende. Jeho vety pôsobia mechanicky a pretrhávane, sú plné faktov.

Hlas starého pána sa však trasie. Číta rýchlo, pohľad má upätý na vytlačený text. Jeho ruky zvierajú list papiera. Počas svojho prejavu sa ani raz nepozrie do davu ľudí. Po prejave akoby hľadal ochranu a stavia sa za viceprimátora Jána Jakubova, generálnu konzulku Maďarska Évu Czimbalmosné Molnár, za predsedu spomínanej nadácie Gábora Gordona ako aj za ďalších prítomných.

Zdá sa mi, že cítim, ako mu buší srdce. Môžem len predpokladať, ako ťažko mu muselo byť počas tohto prejavu. Aj rodina pána Kendeho bola do Osvienčimu v takom vagóne deportovaná. Vtedy 11 ročnému chlapcovi pomohli susedia a priatelia, vďaka ich pomoci sa do konca vojny dokázal v meste ukrývať. V roku 1945 sa do Košíc, vrátilo okolo 450 ľudí, ktorí holokaust prežili.

Stojím v prvom rade, hľadám oporu vo svojom poznámkovom bloku a fotoaparáte. Diktafón v ľavej ruke nahráva prejavy rečníkov, počúvam len na pol ucha.  

Pohľad na jednoduchý drevený vagón, ktorý je odstavený na koľaniciach železničnej stanice, pôsobí nereálne a z nenazdania oživuje rozprávanie mojej babičky. Pred sebou vidím ženy a deti, ktoré sú brutálne natláčané do vagóna pre dobytok. Bojazlivo objímaju všetko to, čo im zostalo, čo im bolo dovolené vziať so sebou do „pracovného tábora“. Pre moju starú mamu Valériu Forbatovú, ktorá vtedy mala 19 rokov, to boli posledné spoločné hodiny, ktoré strávila so svojimi rodičmi a so svojim bratom.

Babička mi rozprávala, že všetko sa odohralo veľmi rýchlo. Nikto nevedel prečo a kam mali byť odvezení. Na Košice svojej mladosti, vždy spomínala ako na multikultúrne mesto, kde dokonca ani krátko pred vypuknutím vojny nebolo cítiť protižidovské nálady. V jej rodičovskom dome, každý piatok, v predvečer sabatu, hrali so svojimi priateľmi rôznych národností a náboženstiev dlho do noci karty. Jej otec – Samuel Karp – bol ako optik v meste známy a vážený aj medzi nežidovskými obyvateľmi. Svoju optiku mohol viesť bez obmedzení až do jari 1944, čo bolo niečo neobvyklé, vzhľadom na to, že protižidovské zákony boli v platnosti už od roku 1938. Výrobcovia okuliarov však boli v tom čase vzácni.

V marci 1944 sa ale aj pre jej rodinu zmenila situácia. Tesne po obsadení mesta nacistami, museli v Košiciach všetci Židia nosiť dávidovu hviezdu. Bez toho aby naozaj chápala, čo sa vlastne dialo, sa mojej starej mame ešte v rýchlosti podarilo bezpečne ukryť niekoľko milovaných spomienkových predmetov u nežidovských známych. Krátko potom bola spolu so svojou rodinou a ďalšími 12 tisíc ľuďmi nahnaná a zatvorená do dvoch tehelní na Moldavskej ceste. O miestnosť, ktorá bola veľká dva štvorcové metre, sa delili dve rodiny. V miestnosti bolo jedno vedro na vykonanie potrieb. Tečúca voda tam žiadna nebola.

 

Na železničnom nastupišti znejú z ampliónu hlásenia a prerušujú na krátky okamžik moje myšlienky. Sme opäť v súčasnosti, sme opäť tu a teraz. Vydýchnem si. Dav tlieska. Prejavy sa skončili. Ľudia sa vydávajú na výstavu do vagónu. Trochu dezorientovaná ostávam ešte niekoľko minút na nástupišti železničnej stanice. V Košiciach pri koľaji číslo tri. 

Dodatok:

Knižný tip: 
Michael Okroy: Košice boli europským mestom. Sprievodca a čítanka židovskej kultúry a židovských dejín v Košiciach a Prešove." (Arco Verlag, slovensko-nemecky)

Občianská iniciatíva "Občania občanom" sa snaží postaviť pamätník obetiam holokaustu do roku 2014 – na 70. výročie deportácie maďarských Židov. Takýto pomník v Košiciach dodnes chýba. Jediná verejnosti prístupná spomienka, ktorá pripomína obete holokaustu, je na ortodoxnej synagóge na Puškinovej ulici.

Nositeľ Radu práce

Pokračovanie článku Hviezdne vojny v Košiciach 

Naše potulky začínajú pri dome na rohu Alžbetinej ulice, ktorého okná sú zalepené reklamami. Na svetloružovom priečelí domu sú ešte zreteľne vidieť stopy po bývalej tabuli s názvom „Ulica Leninova“, ktorá bola po revolúcii v rýchlosti odstránená. 

Rožný dom je ale zaujímavý aj pre niečo iné. Na malej tabuľke pod plexisklom nás upozorňuje fotka, že v rokoch 1989/90 tu sídlili regionálne zastúpenia Verejnosti proti násiliu (VPN) a pražského Občianskeho fóra. VPN, ktorá bola založená v novembri 1989, bola v časoch revolúcie ústredím slovenského opozičného hnutia proti komunistickému režimu.

V prechádzke pokračujeme a križujeme Dominikánske námestie smerom na Mäsiarsku ulicu. Na domu číslo 32 nachádzame tabuľu s nápisom „Robotnícky dom“. Pokračujeme smerom na sever mesta až ku bráne bývalého tabakového závodu na Strojárenskej ulici 1. Cez bránu vchádzame do vnútorného dvora komplexu, ktorý košickí obyvatelia láskyplne nazývajú “Tabačka”. Nad bránou rozpoznávam otlačok červenej hviezdy. Je až udivujúce, aké vyžarovanie majú tieto symboly, ktoré museli byť v rýchlosti odstránené. Na nový náter priečelí ale peniaze už asi nezvýšili.

Pozdĺž Kováčskej ulice, ktorá je paralelná s Hlavnou ulicou, sa vraciame späť do centra mesta. Zastavujeme sa pri Zvonárskej ulici 15. Tam nachádzame pamätnú tabuľu a sochu maďarského komunistu Aladára Komjáta. Úzka tvár a zapadnuté očné jamky sochy mi pripomínajú bronzové hlavy od Giacomettiho. Veľké písmená pamätnej tabule hlásajú, že “V tomto dome sa 11. februára 1891 narodil významný maďarský komunistický básnik, publicista, revolucionár a internacionalista”.  

Len niekoľko metrov od jedného zvonu si vykračujeme Zvonárskou uličkou s mediteránnym nádychom. Krátky dláždený chodník je lemovaný pastelovými domami z 19. storočia a ortodoxnou synagógou. Je to najstaršia dodnes existujúca synagóga v Košiciach z roku 1883. Jej priečelie žiari novou bielobou. Nachádzame sa v strede bývalej košickej židovskej štvrte. Na terase Café-Baru “Smelly Cat” sedia muži v kravatách a s otvorenými novinami. Tri mladé ženy pijú bezstarostne slamkou limonádu. Vládne tu ľahký nádych Talianska alebo južného Francúzska a my skoro míňame málo lákavé výklady krčmy, ktorá sa volá “Nositeľ Radu práce”..

Keď vchádzame do tmavej miestnosti, víta nás pach piva a cigaretového dymu. Moje oči si najprv musia privyknúť na prítmie. Vstúpili sme do iného sveta. Osamelý muž s fúzami, ktorý tu už so svojim poloprázdnym pohárom červeného vína viditeľne dlhšiu dobu posedáva, si podopiera hlavu pravou rukou. S melancholickým pohľadom, zahĺbený do svojich myšlienok nás ani nevníma. Na stene nad ním je pripnutý zarámovaný plagát Internacionály zrejme zo školského kabinetu. Vedľa, obrazy s československými prezidentmi – Benešom, Gottwaldom, Zápotockým, Novotným, Svobodom, Husákom a Havlom.

Čašníčka za pultom nám nalieva pomarančovú šťavu a čapuje pivo, to všetko za 80 centov. Hovorí, že krčma existuje len 13 rokov. Miestni obyvatelia ju s nostalgickou odovzdanosťou dekorujú spomienkami zo zbierok vlastných domovov. Kontroly sem z času na čas zavítajú, ale nechávajú majiteľov na pokoji. Na Slovensku je totiž používanie komunistických alebo fašistických symbolov trestné, ale „z recesie sa používať môžu“, prezrádza nám čašníčka. Či aj hostia sem chodia „z recesie“, nuž to je iná otázka. Zvláštne popri tejto socialistickej dekorácii pôsobí fotografia Georga W. Busha jr. s manželkou a osobným venovaním…

Poznáte príbehy k týmto tabuliam a nápisom? Teším sa na vaše komentáre na blogu, alebo mi napíšte na email forbat@kulturforum.info.