Zobrazujú sa príspevky s označením Mantáci. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Mantáci. Zobraziť všetky príspevky

utorok 11. júna 2013

Rýchla jazda do Medzeva


Bolo pol tretej poobede, sedeli sme v kaviarni a premýšľali o tom, ako by sme sa mohli čo najrýchlejšie dostať do Medzeva, aby sme načas stihli začiatok divadelného predstavenia o piatej. Môj spoločník pri kaviarenskom stole krátko telefonoval a onedlho po tomto rozhovore sme už sedeli v aute - s Rudolfom Schusterom, bývalým prezidentom Slovenska. Pán Schuster vyrastal v Medzeve a sám je Manták.

Vodič si to hnal razantnou jazdou smerom do Medzeva, na ceste odvážne predbiehal. Zapla som si bezpečnostný pás, čo pán Schuster s pobavením ohodnotil ako „typickú nemeckú opatrnosť“. Neprešlo ani šesťdesiat sekúnd a už mi po nemecky rozprával svoj pohnutý životný príbeh. Rozprával mi o svojom bratovi, ktorý ako partizán bojoval proti nacistom a o svojom otcovi, ktorý v brazílskom pralese filmoval anakondy. Na ceste plnej zákrut, ktorá nás viedla cez zelené kopce Slovenského krasu, mi s hrdosťou líčil pribeh ako v poslednom medzevskom hámri učil švédskeho kráľa kováčskemu remeslu… 

Počas našej 30 minútovej „rýchlojazdy“ sa vo svojom rozprávaní naozaj rozohnil – rozplýval sa v spomienkach na svoju prvú cestu do Západnej Európy, na prvú Coca Colu, ktorú ochutnal vo Viedni, na Reeperbahn (najslávnejšia zábavná tepna na svete) aj s Herbertstrasse, kde ho prepašoval bratranec, ktorý vtedy žil v Hamburgu – samozrejme len čisto za účelom poznávania!


Na záver som do daru dostala tri z jeho štyridsiatich kníh, ktoré napísal o svojom živote a svojich dobrodružstvách. Pre istotu má niekoľko knižiek vždy so sebou v kufri auta …Ďalšia expedícia na tohoročné leto je už naplánovaná – zavedie 79-ročného do najvýchodnejšieho polostrova Ázie v Rusku – na Čukotku.

Rudolf Schuster sa narodil v roku 1934 v Košiciach ako syn medzevského tesára s karpatsko-nemeckými koreňmi. Od 1964 do roku 1990 bol členom komunistickej strany, od 1983 bol primátorom vo svojom rodnom meste Košice. V novembri 1989 sa pripojil k opozícii a bol zvolený za predsedu parlamentu, na tomto poste zotrval do konca júna 1990. V roku 1994 sa opätovne vrátil do úradu ako primátor mesta Košíc. Od 1999 do 2004 bol prezidentom Slovenskej republiky. 

Teilen

sobota 8. júna 2013

Drak v Medzeve


Keď sa Sarah Neumann prvý krát dopočula o malom meste Medzev, nechcela tomu najprv ani uveriť.

O karpatských Nemcoch v Rumunsku, počula Sarah, ktorá je z Frankfurtu, už častejšie. O nemeckom dialekte, ktorý sa od stredoveku zachoval v udolí rieky Bodva, sa dozvedá 20 ročná prvýkrát až v Košiciach. Žije tu už 10 mesiacov, v meste, ktoré je len 30 km vzdialené od Medzeva. V Košiciach vyučuje v rámci programu organizácie pre dobrovoľníkov „Kulturweit“, nemčinu na dvoch gymnáziach.

Onedlho sa Sarah vydáva na objavovať ”údolie Mantákov”, kde navštevuje aj tamojšiu základnú školu. Spolu s deťmi školy sa spoločne rozhodnú inscenovať divadelnú hru. Hra rozpráva o vzniku Medzeva a zakladá sa na jednej starej povesti.


V tejto povesti sa hovorí, že cez územie dnešného námestia pretekal niekedy potok a vytvoril tam veľký močiar. V močiari žil zlý drak, ktorý držal obyvateľov mesta v strachu – požieral totiž mladé dievčatá a ženy. Domáci sa radili, akoby vedeli draka s trinástimi hlavami zabiť. Na riešenie prišla nakoniec vdova po dedinskom obuvníkovi – z roztopenej horúcej smoly vyformovala bábku dievčiny a obliekla ju do pestrého medzevského kroja. Potom ju v noci postavila k močiaru. Drak sa nechal pestro odetou bábkou obalamútiť. Nenásytne si pochutnal na bábke zo smoly, z čoho vzbĺkol a zhorel. Z draka ostal len kopček popola. Oheň ale vysušil močiar a tak si mohli obyvatelia na suchej zemi postaviť svoje domy.


„Odkedy Sarah s deťmi nacvičuje divadlo, žiaci sú rozjarení. U nás v škole už dávno nepracoval niekto, koho materinským jazykom je nemčina“, hovorí mladá učiteľka z Medzeva. Na základnej škole sa nemčina vyučuje už od prvej triedy, v niektorých triedach dokonca až 6 hodín týždenne. Pritom sa deti učia ešte aj daľšie cudzie jazyky ako angličtinu a ruštinu. Mantáčtinu ale nikde v učebných osnovách nenájdete. Pritom pedagogicky zbor školy pozostáva z polovičky z Mantákov. Medzi sebou sa rozprávajú len v nárečí. Usmievajúce sa učitelky pripúsťajú, že mantáčtina je ich „tajným jazykom“.

Teraz už vzácnemu dialektu rozumejú len dvaja, traja žiaci v jednej triede. V roku 1993 ho ovládala ešte polovica školákov. Tendencia je klesajúca – už viac než 60 rokov. Pani Ing. Gertúda Schürgerová, zástupkyňa riaditeľa školy hovorí, že „Mantácky sa deti naučia len vtedy, ked sú obaja rodičia Mantáci a sa mantáčtina doma používa“. Toto je dnes už veľmi zriedkavý jav.

Výučba a používanie nemeckého jazyka sú od 1990-tych rokov v Medzeve ako aj iných slovenských obciach s nemeckou menšinou opäť podporované. Túto skutočnosť si cení aj fotograf a mestský kronikár Walter Bistika – „Stáva sa to ale na úkor mantáckého dialektu. Ten ovládavajú už len starí a tí pomaly vymierajú“ – dodáva 84-ročný pán v spisovnej nemčine.

Trinásťročný Matej Drábik je jeden z mála detí v meste, ktorí od malička vyrastali s mantáckym dialektom. Do svojich piatich rokov hovoril plynule mantácky. „Potom, čo som ale začal chodit do školy a nevedel som skoro ani slovo po slovensky, moja mama prestala so mnou hovoriť v mantáckom dialekte“ – jeho znalosti bohato vystačia, aby vedel povesť o drakovi predniesť v mantáckom nárečí. Walter Bistika si skúšky divadeľného predstavenia nenecháva ujsť – prichádza na ne denne. Niekoľko málo dní pred premiérou sa zdokonaľuje Matej pomocou pána Bistiku v detailoch mantáckej výslovnosti.



V divadelnej hre, ktorú žiaci siedmej triedy medzevskej Základnej školy v minulých týždňoch skúšali so Sarah Neumann, hovoria deti po nemecky, slovensky a mantácky.


Divadeľná hra sa uvedie budúci pondelok pod vedením dobrovoľníčky z „Kulturweit“ Sarah Neumann, lektorom nemeckého jazyka Friedrichom Burrichterom ako aj medzevského umelca Helmuta Bistiku. Premiéra sa koná dňa 10. júna 2013 o 17.00 h v medzevskom Mestskom kultúrnom stredisku.

Pre Sarah Neumann sa čoskoro po premiére končí ročný pobyt v Košiciach. O existencii mantáckej komunity na východe Slovenska dnes už nepochybuje. O Mantákoch a povesti o drakovi bude Sarah po svojom návrate do domova určite rozprávať svojim praiteľom…



Divadelná skúška

Vdova si praje zomrieť, najprv ale musí zabiť draka...



Umelec Helmut Bistika pomáha „smrti“...


Drak je mŕtvy, obyvatelia Medzeva sú vo sviatocnej nalade



Učinkujúci: Sarah Neumann, dobrovolníčka "Kulturweit" v Košiciach, Helmut Bistika, umelec a umelecký pedagóg z Medzeva, Friedrich Burrichter a Frank Steffen, lektori nemčiny na košických gymnáziách


Ak sa chcete dozvedieť viac o mantáckom dialekte:

PhDr. Gabriela Schleusener a Dr. sc. Heinz Schleusener "Wörterbuch der deutschen Mundart in Metzenseifen" (Slovník nemckého nárečia v Medzeve).
Tohoročná publikácia sa dá objednať v nemčine v nakladateľstve Shaker Verlag.

A viac o Mantákoch a Medzeve.
Teilen

piatok 12. apríla 2013

Medzev – návšteva u Mantákov


Opúšťam Košice a vydávam sa autom na juhovýchod, smerujem k malej obci Medzev alebo Metzenseifen. Medzev je nemecky hovoriace mestečko v Slovenskom krase, kde od sveta trocha ukryto a utiahnuto, žijú Mantáci. Medzev je vzdialený od Košíc len 30 kilometrov a Mantáci tam žijú už viac než 800 rokov. Ja sa ale musím priznať, že som o nich ešte nikdy nepočula. 
Informácie o zlom stave slovenských ciest dostávam už pred začiatkom mojej cesty. Po nezvyčajne tuhej zime sa z narýchlo zaplátaných výmoľov, na mnohých miestach už opäť vytratil asfalt. Na jasovskej ceste sa výmole len tak hemžia! Vyhýbam sa im, akoby som jazdila po slalomovej dráhe. Musím si spomenúť na bratranca, ktorý sa ma nedávno opýtal, či viem, ako sa spozná opitý slovenský vodič – „Tí triezvi, jazdia na ceste slalom, tí opití, jazdia priamo!“ Tento vtip bol pre mňa aj úvodom do suchého slovenského humoru.
Kľukatá cesta ma vedie cez krajinu s dlhými dedinami a nezáživnými pasienkami, ktoré po čase vystriedajú tmavé lesy. Mňa sa pomaly zmocňuje pocit, že som zablúdila. Potom sa objavuje tabuľa s nápisom Jasov. Na mape to vyzerá, že do Medzeva je to len skok. 


Cesta sa ale zrazu mení na „chodník“. Oproti autu si bezstarostne vykračujú tri dievčatá. Držia sa za ruky. Skupina mladíkov tlačí fúrik s drevom na kúrenie. Pozdĺž hlavnej ulice Jasova stoja domy miestnych Rómov. 


Z príbytkov stúpa dym. Niektoré steny domov sú z vlnitého plechu. Všade sa kopia odpadky a smeti. Na kopci, neďaleko rómskej osady, sa hrdo týčia veže jasovského premonštrántského kláštora. Za ním sa rozprestiera Slovenské rudohorie. Pod hustými lesmi sa jasne trblietajú horniny Slovenskeho krasu. V akej bezprostrednej blízskosti spolunažíva prírodná krása a realita Rómov! 

Prechádzam popri rómskej „škole“ – vyhorenej betónovej oblude. Smerujem ďalej do Medzeva, kde ma víta tabuľa so slovensko-nemeckým nápisom Medzev-Metzenseifen.
Už aj nápis hovorí o dlhých dejinách nemeckých usadlíkov. Ich dejiny siahajú až do stredoveku. Po objavení bohatých rudných ložísk v údolí rieky Bodva, uhorský panovník Béla IV. vysiela svojich poslov na západ, aby do regiónu naverbovali nemeckých baníkov a remeselníkov. 

Medzev sa rýchlo stáva dôležitým hospodárskym centrom. I na cisárskom dvore je známy svojim kováčskym umením. V roku 1842 prevádzkuje v obci 109 hámrov 198 vyhní – v tom čase má medzevský region najvyčšiu koncentráciu kováčskeho remesla na svete! Ale zo starého lesku a slávy sa zachovalo len veľmi málo. Jeden hámor by vraj ešte mal byt' v prevádszke. Prechádzam vedl'a neho, pripadá mi ako vymretý. Medzičasom pracuje väčšina obyvateľov v drevárskom priemysle. Nezamestnanosť je ale vysoká. Svedčí o tom veľa opitých mužov, ktorí sa potácajú na chodníkoch. 
Keď vystupujem z auta, po slovensky ma oslovuje jeden z miestnych. Vidieť, ze už má čo-to vypité. Pýta si cigaretu. Nemeckou odpoveďou – „Ich verstehe nicht“ – sa snažím vyhovoriť. Nepomáha mi to. Na moje prekvapenie, muž bez zaváhania mení jazyk a pokračuje v rozhovore v nemčine. Na Slovensku sa mi to stáva poprvé!
Medzev je dnes považovaný za „hlavné mesto“ Nemcov na Slovensku. Z 4300 obyvateľov obce sa pri sčítaní ľudu v roku 2011, k nemeckej menšine hlásilo 400. V roku 1999 to bol ešte skoro dvojnásobok. 
Helmut Bistika je umelec „na voľnej nohe“ a pracuje aj ako umelecký pedagóg. Stretávam ho v Medzeve v jeho kaviarni na namestí pri kostole. Galerie Café je oáza, ktorá zaváňa kávou, škoricou a čokoladou. Ulice mesta sa zahalujú do vône dreva. Ďalší kontrast v meste sú výklady, z ktorých mi niektoré pripadaju, že sú už roky prázdne – k tomu ako protipól – žiarivé farby obrazov vystavených v Galerie Café. 


Helmut Bistika spoločne so svojou manželkou pred dvoma rokmi zrenovovali miestnosti dnešnej kaviarne. Obaja si tým splnili svoj sen. Obyvatelia mesta si ovšem len pomaly zvykajú na s láskou zariadenú kaviareň, na jej pult s lesknúcimi sa, lososovo-ružovými, obkladačkami. Miestny hosť sem zavíta len zriedkakedy.
Helmut Bistika je jeden z mála narodených po 1960, ktorý ešte plynulo rozpráva mantácky. Dnes už nie je samozrejmé hovoriť v mantáckom nárečí. Dialekt sa v rodinách už len zriedkakedy odovzdáva ďalšej generácii. Mantáčtinu ohrozuje vymretie.
V mojích ušiach znie tento dialekt ako zastaralé bavorské nárečie. Zdanie pritom ale klame! Mantáčtina bola totiž po stáročia ovplyvnená aj nárečiami usadlíkov z iných častí Nemecka, ktorí sem prišli z Thüringen alebo z Rýnsko-Mohanského regiónu. 
Ako je možné, že práve v Medzeve sa zachoval jazyk vo svojej stáročnej podobe? Domnievam sa, že za to vďačí odľahlosti udolia rieky Bodva. V porovnaní s inými karpatsko-nemeckými usadlosťami na Slovensku, do Medzeva prichádzalo výrazne menej inojazyčných usadlíkov.

Jednu stenu v medzevskej kaviarni zdobia slová básne v mantáčtine. Snažím sa vylúštiť význam slov. Je to úryvok z balady „Medzevský kostol/Die Metzenseifner Kirch“ od básnika Petra Gallusa. Miesto „Hund/pes“ sa použiva „Hond“, “Grund/zem, pozemok“ je „Grond“ a z “Was ist das/Co je to“ je „Bos es dos“. Zrazu sa musím pousmiať, lebo v mysli mi znejú skomolené slová jednej nemeckej detskej pesničky "Drei Chinesen mit dem Kontrabass" (v slovenčine napríklad "Pec nám spadla").
Helmut sa medzitým venuje skupine žien v strednom veku. Rozpráva sa s nimi v tajomnej mantáčtine a rozhovor podfarbuje nespútanou gestikuláciou. Potom sa z kaviarne vytráca. Po jeho návrate vidieť, akú má radosť z neočakávaných hostí. Pokiaľ pre dámy pripravuje „Sachertorte“, pýtam sa ich, kde by som sa mohla dozvedieť viac o mantáckej kultúre i dejinách. Radia mi, aby som sa obrátila na členov Karpatsko-nemeckého spolku, ktorí sa raz do týždňa schádzajú na spoločné spievanie. 

– Nuž a tým je ďalšia cesta do Medzeva už naplánovaná. Vrátim sa ale radšej autobusom, nerada by som totiž ešte raz „presilila” servo v aute mojej babičky…


Dojmy z Medzeva







Teilen