nedeľa 7. apríla 2013

Cudzí pohľad


Pripúšťam - moja radosť zo štipendia „Mestský kronikár” bola od začiatku podfarbená obavami. Obavami, že prehliadnem niektoré detaily. Obavami, že sa mi detaily budú zdať každodenné, obyčajné, banálne. Do Košíc som sa už ako dieťa, kazdý rok vracala. Po prvých dňoch môjho terajšieho pobytu ale zisťujem, že v meste, kde som sa narodila, sa cítim ešte cudzo. 

Cesty autom na Slovensko mi v mojom detstve pripadali nekonečné. Na oknách som pozorovala preteky kĺzajúcich sa kvapiek dažďa. Po 14 hodinovej ceste bol každý pohyb fascinujúci. A potom sa z nenazdania vynorili prvé obrovské reklamné tabule. Pozdĺž cesty sa k nebu naťahovali žlté ramená pouličných lámp. Vítalo nás ich ostré svetlo, ktoré objímalo fasády sivej, betónovej reality mesta. 

Všetky tie roky, ktoré sme zanechali za sebou, pramálo zmenili na prvom dojme z mesta. Železiarne zahalené do dymu, nocou vyprazdnené šesťprúdové ulice, pestrý polkruh sedadiel „amfíka“ z 50. rokov – všetko sa dodnes vznáša popri mne vo svojej neomylnej, až matematickej presnosti. Nuž a počas mojich návštev som sa v meste nepohybovala samostatne. Bola som v ňom totiž vždy len „premiestňovaná“ - od jednej starej mamy k druhej, od jedného sladkého „hriechu” k druhému. Volali sa „vanilkové rohlíčky“ a „rumové mesiačiky“.

Včera, dnes, tento týždeň – zrazu je to všetko iné. Objavujem mesto. Odznova. Pre seba a sama. Pripadá mi to, akoby mi niekto odkrýval chýbajúce časti jednej mapy. Časti, ktoré sa doteraz volali terra incognita. Z kamienkov mozaiky vzniká obraz, miesta dostávajú mená, dostávajú súradnice.

K novoobjaveným miestam pridávam Východoslovenské múzeum na Námestí „Košického maratónu mieru“. Je to impozantná neorenesančná budova. Na niekoľkých podlažiach sú vystavené exponáty z dejín Východného Slovenska. Môžete si tu pozriet aj Košický zlatý poklad. Aby som bola úprimná – nikdy som predtým do budovy nevkročila. Vždy som mala strach zo všetkých tých priveľkých krížov a drevených sôch Panny Marie, do ktorých sa zahryzol čas a červotoč.

Teraz ma a aj mnohých iných záujemcov o umenie, lákajú do múzea fotografie francúzskych umelkýň. Výstava „Un petit journal“ (Malý denník) sa zrodila zo spolupráce Košíc a Marseille – dvoch tohtoročných Európskych hlavných miest kultúry. Výstava trvá do 30. apríla.


Fotografie Susanne Hetzel, Anne Laubet a Flore Gaulmier objavujú Košice a zvedavo nakúkajú za kulisy mesta. Umelecký „pohľad zvonka“ až magicky priťahuje do múzea zvedavých návštevníkov. Žeby to bol druh vnútorného voyeurizmu? „Čo vidia tie cudzie umelkyne na mojom domove, ktorý mne niekedy pripadá ošumelý a triviálny?“ spytuje sa návštevník sám seba.

Fotografku Flore Gaulmier z Marseille počas potuliek nočnými nákupnými ulicami mesta, zaujali výklady obchodov s dámskym spodným prádlom. V noci sa do výkladných skríň vkráda život. Ľahko zaodeté figuríny hrajú na vysvietených javiskách výkladov svoje vlastné, komorné predstavenia. 


V predmestiach Košíc objavuje pani Gaulmier fasády rodinných domov natreté jasnými, pastelovými farbami. O vkuse sa dajú viesť diskusie. Fotografka ale zdôrazňuje, že jej sa tie jedinečné farby fasád páčia. Jeden návštevník výstavy vtipne poznamenáva, že pestré omietkové farby sú v obchodoch lacnejšie... 


Fotografku Anne Laubet inšpirujú sídliská. Vo svojom objatí obklopujú a zvierajú historické jadro mesta. V Košiciach žije väčšina obyvateľov mesta v panelákoch. V Marseille je to ináč. „Vo Francúzsku prezrádza o tvojom pôvode len máločo viac, než ako meno štvrte, z ktorej pochádzaš. Tu v Košiciach sa podobné závery robiť naozaj nedajú“. 

Súžitie komunistického dedičstva a znenazdania implantovaného kapitalizmu je najlepšie vidieť na sídliskách, tvrdí Anne Laubet. V posledných rokoch, sklenené nákupné strediská ako je Optima a Aupark, vyrástli zo zeme, ako hríby po daždi. Sídliská ale väčšinou zostali vo svojom prapôvodnom, nezmenenom stave.

 

Môj doprovod na vernisáži, Adéla Foldynová, si taktiež cení už spomínaný „pohľad z cudziny“ na Košice, hlavné mesto kultúry. Adéla vedie K.A.I.R. – Košice Artist in Residence – interkulturálny výmenný program pre mladých umelcov. Neustále zdôrazňuje dôležitosť pohľadu zahraničného umelca na mesto. Umelcovo vnímanie mesta a jeho občanov dokáže niekedy zmeniť uhol pohľadu obyvateľov a ich ponímanie vlastnej, každodennej reality v meste.  

Koniec vernisáže pre francúzske umelkyne prináša so sebou aj obohatenie poznatkov o víne. K tým z Provence, pribúdajú aj skúsenosti so slovenským červeným. I to rozširuje vedomostný obzor...
Teilen

streda 3. apríla 2013

Nočný vlak do Košíc


V románe Pascala Merciera cestuje Raimund Gregorius nočným vlakom do Lisabonu. Môj nočný vlak odchádza do Košíc. Aj ja, tak ako hlavný hrdina práve sfilmovaneho románu, stojim pred nezodpovedanou otázkou  – „Keď môžeme prežiť len malý odsek z toho, čo nám je dané, čo sa stane so zvyškom?“

Chcem to vyskúšať! Bude to moje malé, slovenské dobrodružstvo. Zbalím kufre a v Hamburgu nasadám na vlak - vydávam sa na cestu smerom na východ. Košice – 240 tisíc obyvateľov, druhé najväčšie mesto Slovenskej republiky – mesto, kde sú moje korene. Tu som sa totiž v roku 1986 narodila. Moja rodina je tu doma. Určitým spôsobom aj ja. Mesto by sa bolo bývalo stalo aj pre mňa domovom, lenže moji rodičia sa rozhodli rozlúčsa s československým socializmom. Moju sestru a mňa naložili do rodinnej škodovky  a už sme si to uháňali na západ. „Môžeme prežiť len malý odsek z toho, čo nám je dané“. Mám teraz 5 mesiacov čas, aby som zistila, aký je tento odsek môjho života.

Ako mestský kronikár, chcem sa s Košicami, s jeho obyvateľmi a jeho okolím, zbližiť. Toto malé mesto na východe Slovenska si ešte rozpačito, váhavo a bojazlivo zvyká na titul Europského kultúrneho hlavného mesta 2013. Košice boli vždy pestrou zmesou kultúr a zvykov. Mesto je stelesnením sťahovania národov, vojen a zmätku v Európe 19. a 20. storočia. Mesto v posledných desaťročiach niekoľkokrát zmenilo svoju štátnu príslušnosť bez toho, aby sa čo len o krok pohlo z miesta. Nuž – ktoré mesto to môže dnes o sebe tak jednoducho tvrdiť? 

V Košiciach, na začiatku 20. storočia, mierumilovne spolunažívali Židia, Nemci, Maďari a Slovania. Veľa obyvateľov dodnes hovorí dvoma jazykmi. V regióne sa i napriek nútenej asimilácii zo strany Uhorského kraľovstva ako aj ruských okupantov po druhej svetovej vojne, zachovalo niekoľko nemeckých jazykových ostrovov. Vo východoslovenských obciach Medzev alebo Štós (nemecky Metzenseifen a Stoß) sa aj dnes hovorí nemecky - mantáckym dialektom.

Ako sa búrlivé dejiny mesta a jeho okolia odzrkadlili a odzrkadľujú v živote ľudí, ktorí tam dnes žijú? Aké skúsenosti urobili v dobách politických zvratov a zmien? S akými výzvami sa stretáva a žije mladá generácia, ktorá sa už narodila a dospela v postkomunistickom štáte?

O tom všetkom chcem písať. Mám 20 hodin a 1200 km cesty za sebou. Prichádzam do môjho staro-nového domova. Moje slovenské dobrodružstvo sa môže začat.

Nočný vlak do Košíc - v obrazoch

V nočnej Prahe začína moja cesta
V spacom vozni
Vlak rachotí stovky kilometrov
Ráno ma víta závojom hmly
A odrazu som na košickej stanici
Som v cieli – Košice – konečná stanica, vystupovať!
Vitajte v Európskom hlavnom meste kultúry 2013!
Teilen