Pripúšťam - moja radosť zo štipendia „Mestský kronikár” bola od začiatku podfarbená obavami. Obavami, že prehliadnem niektoré detaily. Obavami, že sa mi detaily budú zdať každodenné, obyčajné, banálne. Do Košíc som sa už ako dieťa, kazdý rok vracala. Po prvých dňoch môjho terajšieho pobytu ale zisťujem, že v meste, kde som sa narodila, sa cítim ešte cudzo.
Cesty autom na Slovensko mi v mojom detstve pripadali nekonečné. Na oknách som pozorovala preteky kĺzajúcich sa kvapiek dažďa. Po 14 hodinovej ceste bol každý pohyb fascinujúci. A potom sa z nenazdania vynorili prvé obrovské reklamné tabule. Pozdĺž cesty sa k nebu naťahovali žlté ramená pouličných lámp. Vítalo nás ich ostré svetlo, ktoré objímalo fasády sivej, betónovej reality mesta.
Všetky tie roky, ktoré sme zanechali za sebou, pramálo zmenili na prvom dojme z mesta. Železiarne zahalené do dymu, nocou vyprazdnené šesťprúdové ulice, pestrý polkruh sedadiel „amfíka“ z 50. rokov – všetko sa dodnes vznáša popri mne vo svojej neomylnej, až matematickej presnosti. Nuž a počas mojich návštev som sa v meste nepohybovala samostatne. Bola som v ňom totiž vždy len „premiestňovaná“ - od jednej starej mamy k druhej, od jedného sladkého „hriechu” k druhému. Volali sa „vanilkové rohlíčky“ a „rumové mesiačiky“.
Včera, dnes, tento týždeň – zrazu je to všetko iné. Objavujem mesto. Odznova. Pre seba a sama. Pripadá mi to, akoby mi niekto odkrýval chýbajúce časti jednej mapy. Časti, ktoré sa doteraz volali terra incognita. Z kamienkov mozaiky vzniká obraz, miesta dostávajú mená, dostávajú súradnice.
K novoobjaveným miestam pridávam Východoslovenské múzeum na Námestí „Košického maratónu mieru“. Je to impozantná neorenesančná budova. Na niekoľkých podlažiach sú vystavené exponáty z dejín Východného Slovenska. Môžete si tu pozriet aj Košický zlatý poklad. Aby som bola úprimná – nikdy som predtým do budovy nevkročila. Vždy som mala strach zo všetkých tých priveľkých krížov a drevených sôch Panny Marie, do ktorých sa zahryzol čas a červotoč.
Teraz ma a aj mnohých iných záujemcov o umenie, lákajú do múzea fotografie francúzskych umelkýň. Výstava „Un petit journal“ (Malý denník) sa zrodila zo spolupráce Košíc a Marseille – dvoch tohtoročných Európskych hlavných miest kultúry. Výstava trvá do 30. apríla.
Fotografie Susanne Hetzel, Anne Laubet a Flore Gaulmier objavujú Košice a zvedavo nakúkajú za kulisy mesta. Umelecký „pohľad zvonka“ až magicky priťahuje do múzea zvedavých návštevníkov. Žeby to bol druh vnútorného voyeurizmu? „Čo vidia tie cudzie umelkyne na mojom domove, ktorý mne niekedy pripadá ošumelý a triviálny?“ spytuje sa návštevník sám seba.
Fotografku Flore Gaulmier z Marseille počas potuliek nočnými nákupnými ulicami mesta, zaujali výklady obchodov s dámskym spodným prádlom. V noci sa do výkladných skríň vkráda život. Ľahko zaodeté figuríny hrajú na vysvietených javiskách výkladov svoje vlastné, komorné predstavenia.
V predmestiach Košíc objavuje pani Gaulmier fasády rodinných domov natreté jasnými, pastelovými farbami. O vkuse sa dajú viesť diskusie. Fotografka ale zdôrazňuje, že jej sa tie jedinečné farby fasád páčia. Jeden návštevník výstavy vtipne poznamenáva, že pestré omietkové farby sú v obchodoch lacnejšie...
Fotografku Anne Laubet inšpirujú sídliská. Vo svojom objatí obklopujú a zvierajú historické jadro mesta. V Košiciach žije väčšina obyvateľov mesta v panelákoch. V Marseille je to ináč. „Vo Francúzsku prezrádza o tvojom pôvode len máločo viac, než ako meno štvrte, z ktorej pochádzaš. Tu v Košiciach sa podobné závery robiť naozaj nedajú“.
Súžitie komunistického dedičstva a znenazdania implantovaného kapitalizmu je najlepšie vidieť na sídliskách, tvrdí Anne Laubet. V posledných rokoch, sklenené nákupné strediská ako je Optima a Aupark, vyrástli zo zeme, ako hríby po daždi. Sídliská ale väčšinou zostali vo svojom prapôvodnom, nezmenenom stave.
Môj doprovod na vernisáži, Adéla Foldynová, si taktiež cení už spomínaný „pohľad z cudziny“ na Košice, hlavné mesto kultúry. Adéla vedie K.A.I.R. – Košice Artist in Residence – interkulturálny výmenný program pre mladých umelcov. Neustále zdôrazňuje dôležitosť pohľadu zahraničného umelca na mesto. Umelcovo vnímanie mesta a jeho občanov dokáže niekedy zmeniť uhol pohľadu obyvateľov a ich ponímanie vlastnej, každodennej reality v meste.
Koniec vernisáže pre francúzske umelkyne prináša so sebou aj obohatenie poznatkov o víne. K tým z Provence, pribúdajú aj skúsenosti so slovenským červeným. I to rozširuje vedomostný obzor...
Príspevky
