Nositeľ Radu práce

Pokračovanie článku Hviezdne vojny v Košiciach 

Naše potulky začínajú pri dome na rohu Alžbetinej ulice, ktorého okná sú zalepené reklamami. Na svetloružovom priečelí domu sú ešte zreteľne vidieť stopy po bývalej tabuli s názvom „Ulica Leninova“, ktorá bola po revolúcii v rýchlosti odstránená. 

Rožný dom je ale zaujímavý aj pre niečo iné. Na malej tabuľke pod plexisklom nás upozorňuje fotka, že v rokoch 1989/90 tu sídlili regionálne zastúpenia Verejnosti proti násiliu (VPN) a pražského Občianskeho fóra. VPN, ktorá bola založená v novembri 1989, bola v časoch revolúcie ústredím slovenského opozičného hnutia proti komunistickému režimu.

V prechádzke pokračujeme a križujeme Dominikánske námestie smerom na Mäsiarsku ulicu. Na domu číslo 32 nachádzame tabuľu s nápisom „Robotnícky dom“. Pokračujeme smerom na sever mesta až ku bráne bývalého tabakového závodu na Strojárenskej ulici 1. Cez bránu vchádzame do vnútorného dvora komplexu, ktorý košickí obyvatelia láskyplne nazývajú “Tabačka”. Nad bránou rozpoznávam otlačok červenej hviezdy. Je až udivujúce, aké vyžarovanie majú tieto symboly, ktoré museli byť v rýchlosti odstránené. Na nový náter priečelí ale peniaze už asi nezvýšili.

Pozdĺž Kováčskej ulice, ktorá je paralelná s Hlavnou ulicou, sa vraciame späť do centra mesta. Zastavujeme sa pri Zvonárskej ulici 15. Tam nachádzame pamätnú tabuľu a sochu maďarského komunistu Aladára Komjáta. Úzka tvár a zapadnuté očné jamky sochy mi pripomínajú bronzové hlavy od Giacomettiho. Veľké písmená pamätnej tabule hlásajú, že “V tomto dome sa 11. februára 1891 narodil významný maďarský komunistický básnik, publicista, revolucionár a internacionalista”.  

Len niekoľko metrov od jedného zvonu si vykračujeme Zvonárskou uličkou s mediteránnym nádychom. Krátky dláždený chodník je lemovaný pastelovými domami z 19. storočia a ortodoxnou synagógou. Je to najstaršia dodnes existujúca synagóga v Košiciach z roku 1883. Jej priečelie žiari novou bielobou. Nachádzame sa v strede bývalej košickej židovskej štvrte. Na terase Café-Baru “Smelly Cat” sedia muži v kravatách a s otvorenými novinami. Tri mladé ženy pijú bezstarostne slamkou limonádu. Vládne tu ľahký nádych Talianska alebo južného Francúzska a my skoro míňame málo lákavé výklady krčmy, ktorá sa volá “Nositeľ Radu práce”..

Keď vchádzame do tmavej miestnosti, víta nás pach piva a cigaretového dymu. Moje oči si najprv musia privyknúť na prítmie. Vstúpili sme do iného sveta. Osamelý muž s fúzami, ktorý tu už so svojim poloprázdnym pohárom červeného vína viditeľne dlhšiu dobu posedáva, si podopiera hlavu pravou rukou. S melancholickým pohľadom, zahĺbený do svojich myšlienok nás ani nevníma. Na stene nad ním je pripnutý zarámovaný plagát Internacionály zrejme zo školského kabinetu. Vedľa, obrazy s československými prezidentmi – Benešom, Gottwaldom, Zápotockým, Novotným, Svobodom, Husákom a Havlom.

Čašníčka za pultom nám nalieva pomarančovú šťavu a čapuje pivo, to všetko za 80 centov. Hovorí, že krčma existuje len 13 rokov. Miestni obyvatelia ju s nostalgickou odovzdanosťou dekorujú spomienkami zo zbierok vlastných domovov. Kontroly sem z času na čas zavítajú, ale nechávajú majiteľov na pokoji. Na Slovensku je totiž používanie komunistických alebo fašistických symbolov trestné, ale „z recesie sa používať môžu“, prezrádza nám čašníčka. Či aj hostia sem chodia „z recesie“, nuž to je iná otázka. Zvláštne popri tejto socialistickej dekorácii pôsobí fotografia Georga W. Busha jr. s manželkou a osobným venovaním…

Poznáte príbehy k týmto tabuliam a nápisom? Teším sa na vaše komentáre na blogu, alebo mi napíšte na email forbat@kulturforum.info. 

Hviezdne vojny v Košiciach

Ak chce človek v Košiciach natrafiť na stopy komunizmu, nemusí ich dlho hľadať. Sú totiž všadeprítomné. Najmarkantnejším svedkom tejto doby sú sídliská, ktoré sú roztiahnuté po kopcoch pozdĺž mestskej kotliny. Veľa názvov ulíc, dokonca celé mestské štvrte Košíc, pripomínajú obdobie studenej vojny – dobu „hviezdnych vojen“.

Moja prechádzka po mestskej časti Nad jazerom mi pripomína putovanie vesmírom – cez Námestie kozmonautov sa dostávam na Raketovú ulicu, ktorá ma vedie cez Sputnikovú ulicu na Gagarinovo námestie. O mojich potulkách po Galaktickej ulici som písala pred nedávnom.

Gigantické panelákové sídliská Luník I-IX, ktoré vyrástli zo zeme od roku 1962 do 1972 a to západne od košického starého mesta, sú pomenované podľa sovietskych mesačných sond. Tieto mali dokázať prevahu a nadvládu Sovietskeho zväzu nad kapitalistickým Západom. Dôvodom pre obrovský program výstavby bytov v Košiciach, ktorého rozsah bol v dejinách Slovenska jedinečný, bolo založenie Východoslovenských železiarní, VSŽ. Štátny podnik bol založený v roku 1959 a stal sa najväčším metalurgickým výrobcom v Československu. Zamestnával do 30 tisíc pracovníkov. V roku 2000 kúpil Východoslovenské železiarne pittsburghský oceliarsky koncern U.S. Steel. Zachránil tak podnik ohrozený platobnou neschopnosťou, za ktorú „vďačili” železiarne korupčným aféram a rodinkárstvu Mečiarovej vlády. Dnes je U.S. Steel najväčším zamestnávateľom na východnom Slovensku.

Založenie VSŽ-ky spôsobilo od roku 1960 silný nárast obyvateľstva mesta. V priebehu desiatich rokov sa počet obyvateľov Košíc vyšplhá zo 79.400 na 142.200 ľudí. Popri výstavbe sídlisk (20 tisíc nových bytových jednotiek) sa realizovali aj ďalšie mestské stavebné projekty. Funkcionálny habitat “nového človeka” mali predstaviť nákupné strediská, športové a kultúrne zariadenia.  

22 tisíc metrov štvorcových je veľká betónová stavba „Bieleho domu“ - bývalého sídla Krajského výboru Komunistickej strany Československa. Tróni v strede novej mestskej časti Západ. Podľa názoru komunistov - “najrýchlejšie rastúce mesto Československa” - potrebovalo tejto skutočnosti zodpovedajúcu reprezentatívnu budovu. Nezabudnime, že vládlo všeobecné presvedčenie, že počet obyvateľov mesta do milénia dosiahne hranicu 300 tisíc! (Tento odhad bol nadsadený o 50 tisíc obyvateľov.)

Základný kameň megalomanskej budovy bol položený v roku 1979 a o šesť rokov neskôr sa gigantická stavba mestu samoľúbo predvádzala vo svojej plnej kráse. Vínovo červené plyšové sedacie súpravy v interiéri budovy výrazne pripomínajú niekdajšiu “prepychovú” dobu. Od revolúcie 1989 sídli v budove Magistrát mesta Košice. 

V košickom starom meste je hľadanie stôp komunizmu už výrazne zložitejšie. Peter Cábocky, košický umelec “na voľnej nohe” ma berie na prechádzku po historických uličkách mestského centra. Pozostatky z komunistického obdobia vedú v centre zvláštny život, odohráva sa neviditeľne, uniká pred pohľadom okoloidúcich chodcov.

Pokračovanie nasleduje v článku "Nositeľ Radu práce".

Mesto vo festivalovej a folklórnej horúčke

V máji mesto Košice znenazdania zakvitne a svojmu titulu “Kultúrne hlavné mesto” robí česť. Už necítiť smútok, ošumelosť a pochmúrnosť, také typické pre začiatok apríla... V máji  sa už počas prvého festivalového týždňa presúva život mesta pod jarné nebo a buráca radosťou a nadšením. Všetko sa deje v rámci Dní mesta Košice. 7. máj  - dátum, ktorý obyvateľom mesta hrdo pripomína, že v tento deň dostali Košice v roku 1369 od uhorského kráľa Ľudovíta I. významnú listinu s kráľovskou pečaťou. Táto listina, ktorá je v Košiciach dodnes uchovaná, je považovaná za najstaršiu erbovú listinu mesta v Európe. MUDr. Richard Raši, primátor mesta, už tradične udeľuje pri tejto príležitosti angažovaným občanom mesta vyznamenanie - “Cenu mesta”. Je to každoročne sa opakujúci rituál.

Celý minulý týždeň na košickej  pešej zóne si nachádzali ku mne cestu zvuky folklóru. V dňoch 9. až 11.mája, v nadväznosti na “Dni mesta Košice”, sa konali vystúpenia v rámci “Dni Pentapolitany”, ktoré mi ponúkali aj príležitosti k ďalším objavom o dejinách mesta. počas vystúpenia jedného súboru ľudových tancov ma úplne opantal cimbal – tradičný ľudový hudobný nástroj. Cimbal je ako ľudový hudobný nastroj vo východnej Európe veľmi rozšírený. Cimbal je úderový strunový nástroj, hrá sa na ňom prostredníctvom priamych úderov cimbalových paličiek na struny nástroja. Ale v porovnaní s krabicovým hudobným nástrojom “Hackbrett", ktorý je známy v Nemecku, stojí cimbal - podobne ako klavír - na nohách a má aj tlmiaci pedál. Tento nástroj od 19. storočia zohráva významnú úlohu v ľudovej hudbe vo východnej Európe a je až do dnešných dní neodmysliteľnou súčasťou skoro každej ľudovej hudby, a to tak slovenskej ako aj maďarskej. Malú ukážku hry na tomto zvláštnom hudobnom nástroji, ako aj ďalšie malé objavy nájdete na tomto krátkom videu:

*Pentapolitana je spoločný projekt piatich miest z východného Slovenska – Košíc, Prešova, Bardejova, Levoče a Sabinova – ktoré sa v rámci projektu „Košice - Európske hlavné mesto kultúry 2013“ zameriava na úzku kultúrnu, ako aj hospodársku spoluprácu v regióne. Projekt Pentapolitana bol iniciovaný 19. mája 2012 - v deň 600-ročného výročia dohody – s rovnakým názvom- z roku 1412, ktorá už vtedy spečatila spoločný obchod, hospodársku a kultúrnu výmenu medzi spomenutými piatimi východoslovenskými mestami. Pentapolitana opätovne oživuje túto medzimestskú spoluprácu, a tak podporuje rozvoj

potenciálu východoslovenského regiónu.

Viac informácii nájdete priamo na stránke.

Galaktické vyhliadky

Niekto klope na dvere riaditeľne v košickej súkromnej škole na Galaktickej ulici v mestskej časti Nad jazerom. Riaditeľka školy si povzdychne. Klopú už tretí raz a to behom posledných piatich minút. “Dnes je tu naozaj deň otvorených dverí”, poznamenáva Anna Koptová a volá “Ďalej!”

Keď zbadá osobu vo dverách, tvár sa jej rozjasní. “Ach, Peter, ty si to!” Do miestnosti vstupuje mladý muž v čiernom svetri a v starostlivo vyžehlenej košeli. Na stôl položí s hrdosťou tmavo viazanú knihu. Je to čerstvo vytlačená diplomová práca z katolíckej teológie. Rýchlo sa pozriem na titulnú stranu – “Evanjelium podľa svätého Matúša” – stojí v zlatých písmenách na obale. Anna Koptová berie opatrne do rúk magisterskú prácu, hľadí striedavo na svojho bývalého žiaka a na pozlátený nadpis.

Na prvý pohľad sa stávam svedkom banálnej situácie. Ale pre nich dvoch je to historický okamih. Peter Gazi, budúci farár a Anna Koptová, riaditeľka školy, sú slovenskí Rómovia. 26-ročný Peter je pravdepodobne prvý, komu sa podarilo preložiť “Evanjelium podľa svätého Matúša” do rómčtiny, svojho rodného jazyka.

Patrí medzi málo Rómov, ktorí sa na Slovensku odhodlali študovať na vysokej škole. Koľko ich v skutočnosti je, to vám nikto nevie presne povedať. Slovenské úrady podobné štatistiky nevedú. “Študentov s rómskym pôvodom, ktorí za posledných 60 rokov študovali na vysokej škole, viete spočítať na prstoch niekoľkých rúk” poznamenáva Anna Koptová.

Rómovia tvoria takmer 10% obyvateľov Slovenska. Napriek tomu ale až 85% detí rómskeho pôvodu končí v špeciálnych školách alebo triedach pre deti s “ľahkým postihnutím.” V septembri v roku 2012 sa prvý krát jeden krajský súd na severovýchode krajiny uzniesol, že zriaďovanie špeciálnych školských tried pre rómske deti na základných školách je diskriminujúce. Školy sa ale na situáciu pozerajú tak, že úroveň učenia sa medzi rómskymi deťmi a deťmi väčšinového obyvateľstva je výrazne rozdielna a preto je nemožné viesť spoločné vyučovanie. Okrem toho prichádzajú rómske deti do školy bez školských potrieb a ich telesná hygiena sa nachádza hlboko pod spoločensky znesiteľnou normou.

Anna Koptová hovorí, že vie úplne pochopiť rodičov, keď nechcú, aby ich maznáčik sedel vedľa “zavšivaveného a špinavého decka”. – “Nuž ale čo môžeme od týchto detí očakávať? Veď žijú vo štvrtiach bež tečúcej vody, bez elektriny!”

Do jej malej súkromnej školy, ktorá existuje vďaka nadácii „Good Romany Fairy Kesaj Village Foundation“ (po slovensky Nadacia Dobrá romská víla Kesaj), sa prichádzajú učiť deti, ktoré sú doma skoro výlučne v rómskom gete Luník IX. Po košickom Konzervátoriu Exnárová, ktoré bolo založené v roku 1991, vzniká v roku 2003 gymnázium pani Koptovej a to ako druhá škola na Východnom Slovensku, kde sa vyučuje aj v rómčtine. V pilotnom projekte spred desiatich rokov boli pre gymnázium skoncipované učebnice a plány výučby pre rómsky jazyk a literatúru. Za posledných päť školských rokov ukončilo školu 60 Rómov s maturitou. V porovní s jedným sloveským gymnáziom je počet rómskych maturantov vysoký. Bývalá riaditeľka Gymnázia na Šrobárovej ulici, pani Jana Tesserová, si spomína, že počas jej 16-ročného pôsobenia na škole, mala asi len 5 až 7 rómskych maturantov.

Peter Gazi patrí k žiakom z prvého absolventského ročníka mladého súkromného gymnázia. Škola bola v roku 2006 rozšírená aj o oba stupne základnej školy. “Už len pre tohto mladého muža má a malo otvorenie tejto školy význam” hovorí mi riaditeľka školy.

Súkromná základná škola a súkromné gymnázium na Galaktickej ulici

Malej súkromnej škole, ktorej adresa je trocha ironicky na Galaktickej ulici, akútne chýbajú finančné prostriedky. Na záchodoch kvapkajú vodovodné kohútiky, kľučky visia z dverí, nábytok je redukovaný na minimum. Štátny príspevok sa kalkuluje na počet žiakov a ten je v tomto školskom roku veľmi nízky a to aj vrátane 65 gymnazistov. 

Mgr. Pavol Ičo ma berie so sebou na hodinu angličtiny. Mladý muž, ktorý vyštudoval jazykovedu a literárne vedy a pracoval ako odborný prekladateľ do angličtiny, si práve doplňuje svoju kvalifikáciu a vzdelanie o ďalši diplom - tentoraz v pedagogike. Sedemnásť žiakov z piateho ročníka sa mi predstavuje - „My name is Maria. I am Slovak and I am from Kosice“ – hovorí malé dievčatko s tmavými kučeravými vlasmi a s piercingom v nose. 

Kristína, jej susedka v lavici, ale aj iné dievčatá, nosia veľké, kruhové náušnice. Zdá sa, že sú práve v móde. Po predstavení sa žiakov, im rozprávam po anglicky o Hamburgu, o prístave, o lodiach a o Labe. Dokonca aj mne je na tomto mieste všetko to, o čom práve hovorím, veľmi vzdialené. Fascinované detské tváričky počúvajú moje slová, očami sledujú každý môj pohyb – tu som ja cudzinec. Pre Pavla Iča je zložité deti udržať v kľude. Cindy sa bez prestávky hrá so svojim mobilom. Richard, ktorý je viditeľne starší od ostatných, sa nenechá zapojiť do žiadnej z aktivít. 

Keď na konci vyučovacej hodiny opúšťame triedu, čudujem sa, že učiteľ vyzbiera ošklbané a dochytané školské knihy. “Deťom nemôže nechať školské potreby. Keby ich zobrali domov, po týždni by boli buď úplne roztrhané alebo by sa stratili. V podstate by knihy mali kupovať rodičia, čo ale nerobia a tak knihy deťom poskytuje škola. Ak by sme im dávali len kopírované strany z učebníc, hneď by ich potrhali, zničili. Nuž, taká je ich mentalita. Tu veľa nezmôžeme.“ Vysvetľuje učiteľ a bezmocne dvíha plecia… Po rozlúčke s Pavlom Ičom pred zborovňou, Mária a jej kamarátky volajú po mne slová rozlúčky a kývajú mi, kým ma vidia na chodbe. Cestou domov si kladiem otázku, či sa kučeravá Mária dopracuje až k maturite.

Som opäť doma ale poznámka Anny Koptovej o štatistikách rómskych maturantov mi nedá pokoj. Nasledujúce ráno, keď sa mi na košickej mestskej správe podarí preklenúť niekoľko prepojení do čakacích telefonických slučiek, jedna pracovníčka z odboru školstva ma informuje, že štatistika, ktorá by žiakov triedila podľa etnickej príslušnosti, je na základe antidiskriminačného zákona, zakázaná. A vôbec, na čo to vlastne chcem vedieť? Cvak! Telefonát je ukončený. 

Včerajšie slová Petra Gaziho o situácii so vzdelávaním Rómov mi znejú ale naďalej v ušiach – “Je to tikajúca časovaná bomba, mám ale taký pocit, že niektorí čakajú len na to, aby explodovala” - dúfam, že sa štát čoskoro rozlúči so svojou metódou “odsúvania detí do špeciálnych škôl”. Krajina už vlastne teraz nevie, kam so všetkými tými “mentálne retardovanými” občanmi.

Na internetovej stránke jednej súkromnej strednej odbornej škole nachádzam nasledujúce príslovie - Ak dáš človeku rybu, nasýtiš ho pre tento deň. Ale ak ho naučíš ryby loviť, nasýtiš ho pre celý život. (Lao-Tse, 480-390 p.n.l.) - I napriek ťažkostiam a existujúcim prekážkam, s ktorými je škola denne konfrontovaná, je práve táto škola na Galaktickej ulici v Košiciach svetlou nádejou pre vzdelávanie Rómov na východnom Slovensku.

Systém školstva na Slovensku 
Na Slovensku je povinná desaťročná školská dochádzka. Deti v prevažnej väčšine prípadov navštevujú deväťročnú základnú školu. Po jej úspešnom ukončení môžu žiaci pokračovať na štvor- alebo päťročnej strednej škole (gymnázium alebo stredná odborná škola), ktorá končí maturitou a potom začať so štúdiom na vysokej škole. Zároveň, ako aj v Nemecku, pre žiakov, čo nemienia pokračovať vysokoškolským štúdiom, existujú rôzne možnosti na výučbu profesie, remesla.