Drak v Medzeve

Keď sa Sarah Neumann prvý krát dopočula o malom meste Medzev, nechcela tomu najprv ani uveriť.

O karpatských Nemcoch v Rumunsku, počula Sarah, ktorá je z Frankfurtu, už častejšie. O nemeckom dialekte, ktorý sa od stredoveku zachoval v udolí rieky Bodva, sa dozvedá 20 ročná prvýkrát až v Košiciach. Žije tu už 10 mesiacov, v meste, ktoré je len 30 km vzdialené od Medzeva. V Košiciach vyučuje v rámci programu organizácie pre dobrovoľníkov „Kulturweit“, nemčinu na dvoch gymnáziach.

Onedlho sa Sarah vydáva na objavovať ”údolie Mantákov”, kde navštevuje aj tamojšiu základnú školu. Spolu s deťmi školy sa spoločne rozhodnú inscenovať divadelnú hru. Hra rozpráva o vzniku Medzeva a zakladá sa na jednej starej povesti.

V tejto povesti sa hovorí, že cez územie dnešného námestia pretekal niekedy potok a vytvoril tam veľký močiar. V močiari žil zlý drak, ktorý držal obyvateľov mesta v strachu – požieral totiž mladé dievčatá a ženy. Domáci sa radili, akoby vedeli draka s trinástimi hlavami zabiť. Na riešenie prišla nakoniec vdova po dedinskom obuvníkovi – z roztopenej horúcej smoly vyformovala bábku dievčiny a obliekla ju do pestrého medzevského kroja. Potom ju v noci postavila k močiaru. Drak sa nechal pestro odetou bábkou obalamútiť. Nenásytne si pochutnal na bábke zo smoly, z čoho vzbĺkol a zhorel. Z draka ostal len kopček popola. Oheň ale vysušil močiar a tak si mohli obyvatelia na suchej zemi postaviť svoje domy.

„Odkedy Sarah s deťmi nacvičuje divadlo, žiaci sú rozjarení. U nás v škole už dávno nepracoval niekto, koho materinským jazykom je nemčina“, hovorí mladá učiteľka z Medzeva. Na základnej škole sa nemčina vyučuje už od prvej triedy, v niektorých triedach dokonca až 6 hodín týždenne. Pritom sa deti učia ešte aj daľšie cudzie jazyky ako angličtinu a ruštinu. Mantáčtinu ale nikde v učebných osnovách nenájdete. Pritom pedagogicky zbor školy pozostáva z polovičky z Mantákov. Medzi sebou sa rozprávajú len v nárečí. Usmievajúce sa učitelky pripúsťajú, že mantáčtina je ich „tajným jazykom“.

Teraz už vzácnemu dialektu rozumejú len dvaja, traja žiaci v jednej triede. V roku 1993 ho ovládala ešte polovica školákov. Tendencia je klesajúca – už viac než 60 rokov. Pani Ing. Gertúda Schürgerová, zástupkyňa riaditeľa školy hovorí, že „Mantácky sa deti naučia len vtedy, ked sú obaja rodičia Mantáci a sa mantáčtina doma používa“. Toto je dnes už veľmi zriedkavý jav.

Výučba a používanie nemeckého jazyka sú od 1990-tych rokov v Medzeve ako aj iných slovenských obciach s nemeckou menšinou opäť podporované. Túto skutočnosť si cení aj fotograf a mestský kronikár Walter Bistika – „Stáva sa to ale na úkor mantáckého dialektu. Ten ovládavajú už len starí a tí pomaly vymierajú“ – dodáva 84-ročný pán v spisovnej nemčine.

Trinásťročný Matej Drábik je jeden z mála detí v meste, ktorí od malička vyrastali s mantáckym dialektom. Do svojich piatich rokov hovoril plynule mantácky. „Potom, čo som ale začal chodit do školy a nevedel som skoro ani slovo po slovensky, moja mama prestala so mnou hovoriť v mantáckom dialekte“ – jeho znalosti bohato vystačia, aby vedel povesť o drakovi predniesť v mantáckom nárečí. Walter Bistika si skúšky divadeľného predstavenia nenecháva ujsť – prichádza na ne denne. Niekoľko málo dní pred premiérou sa zdokonaľuje Matej pomocou pána Bistiku v detailoch mantáckej výslovnosti.

V divadelnej hre, ktorú žiaci siedmej triedy medzevskej Základnej školy v minulých týždňoch skúšali so Sarah Neumann, hovoria deti po nemecky, slovensky a mantácky.

Divadeľná hra sa uvedie budúci pondelok pod vedením dobrovoľníčky z „Kulturweit“ Sarah Neumann, lektorom nemeckého jazyka Friedrichom Burrichterom ako aj medzevského umelca Helmuta Bistiku. Premiéra sa koná dňa 10. júna 2013 o 17.00 h v medzevskom Mestskom kultúrnom stredisku.

Pre Sarah Neumann sa čoskoro po premiére končí ročný pobyt v Košiciach. O existencii mantáckej komunity na východe Slovenska dnes už nepochybuje. O Mantákoch a povesti o drakovi bude Sarah po svojom návrate do domova určite rozprávať svojim praiteľom…

Divadelná skúška

Vdova si praje zomrieť, najprv ale musí zabiť draka...

Umelec Helmut Bistika pomáha „smrti“...

Drak je mŕtvy, obyvatelia Medzeva sú vo sviatocnej nalade



Učinkujúci: Sarah Neumann, dobrovolníčka "Kulturweit" v Košiciach, Helmut Bistika, umelec a umelecký pedagóg z Medzeva, Friedrich Burrichter a Frank Steffen, lektori nemčiny na košických gymnáziách

Ak sa chcete dozvedieť viac o mantáckom dialekte:

PhDr. Gabriela Schleusener a Dr. sc. Heinz Schleusener "Wörterbuch der deutschen Mundart in Metzenseifen" (Slovník nemckého nárečia v Medzeve).
Tohoročná publikácia sa dá objednať v nemčine v nakladateľstve Shaker Verlag.

A viac o Mantákoch a Medzeve.

Noc múzeí

18. mája 2013 bola v Košicach „Noc múzeí“. Mesto sa predviedlo vo svojej čokoládovo-sladkej podobe – vo svojej tradičnej multikulturálnej pestrosti. Osobne sa mi podarilo zažiť len malý útržok z nespočetných podujatí, ktoré sa uskutočnili od piatej poobede do pólnoci v múzeách a galériách Starého mesta.

Dom remesiel na Hrnčiarskej ulici

Hrnčiarsky kurz

Zmena miesta - Mäsiarska ulica 35, pamätná izba Sándora Máraiho: Počas „Noci múzeí“ vkĺzol istý mladý muž v obleku, kravate a lakovkách naspäť do doby roku 1900, kedy sa narodil Sándor Márai.

v pamätnej izbe Sándora Máraiho

Márai sa narodil ako Sándor Károly Henrik Grosschmid. Bol synom advokáta a neskoršieho kráľovského vicenotára. Po Prvej svetovej vojne Márai opustil Košice a študoval žurnalistiku v Lipsku. Pracoval pre „Frankfurter Zeitung“ (Frankfurtské noviny) vo Frankfurte až pokým sa nepresťahoval do Berlína, kde v 1920-ich rokoch v prostredí literárnej anvatgardy a kaviarenskej kultúry nachádza svoju skutočnú identitu ako spisovateľ. 

V roku 1929 sa po dlhom pobyte v Paríži vratil spolu so svojou židovskou manželkou Ilonou (Lola) Matzner do Maďarska, kde sa z neho čoskoro stáva jedna z najdôležitejších spisovateľských osobností vtedajšej generácie. Jeho kritické postoje a názory o kolaborácii maďarskej hlavy štátu Miklósa Horthyho s nacistami počas Druhej svetovej vojny, urobili z neho vo vlastnej krajine „personu non grata“, čo ho v roku 1948 priviedlo k emigrácii. Jeho život skončil tragicky – v americkom exile v roku 1989 spáchal samovraždu.

Legitimácia emigranta Sándora Máraiho

Pamätná izba na Mäsiarskej ulici 35 vystavuje spisovateľové osobné predmety. Do svojho rodičovského domu v Košiciach, po svojej emigrácii Máraiprišiel už len ako návštevník. Sándor Márai sa dnes považuje za najznámejšieho syna mesta Košíc. 

Ďalšia zmena miesta - vo vnútornom dvore Východoslovenskej galérie hrala skupina Romathan hudbu z 20. rokov 20. storočia.

Predtým než som padla do postele, nakukla som ešte do podzemnej časti Archeologického múzea, videla som bývalú "Dolnú bránu" Hlavnej ulice.  

v podzemnej časti Archeologického múzea "Dolná brána" 

Košice obdržali výsadu možnosti stavby mestkého opevnenia v roku 1290. Vykopávky v múzeu pochadzajú z tejto doby.Počas rekonštrukcie mestkého jadra v rokoch 1996-98 sa objavili pozostatky pôvodného mestského opevnenia. 

 

Košice s mestským opevnením

Use the city!

V košickej kotline v máji bzučí hudba. Každé ráno presne o ôsmej ma budí ženský hlas, ktorý precvičuje stupnicu tónov. Ranné zahrievacie cvičenia sú mi medzičasom už dôverne známe. Keď sa neskôr vyšvihnem do sedla môjho modrého pegasusa a ženiem si to cez pešiu zónu, s napnutými ušami počúvam jemné tóny, ktoré sa predierajú do ulice cez otvorené okná hudobných škôl. Tu počuť zvuky huslí, tam ďalej sú to tóny trúbky.

Celé mesto je jeden koncert! Jeden festival strieda druhý. V rámci „Use the City Festival-u“ hralo medzi 22. a 24. májom v centre mesta viac než 40 hudobných skupín. V pešej zóne mesta prezentovali svoje umenie mnohí herci a umelci. Na Hlavnej ulici, vo dvoroch ale aj vo vedľajších uliciach hrali v piatok večer v malých stanoch hudobné skupiny. Aj napriek chladnému a daždivému počasiu sa návštevníci so spokojným úsmevom na perách kolísali v rytme gitár.

„Use the City Festival“, ktorý sa toho roku koná po piaty raz, prináša do ulíc umenie, hudbu a divadlo. Na verejných priestranstvách vystupujú umelci i amatéri, ktorí do svojich predstavení zapájajú aj návštevníkov. V piatok večer predviedla nezávislá košická divadelná skupina “Na peróne” spolu s francúzskou skupinou „Là Hors De“ z Lyonu interaktívnu performance, ktorá sa odohrávala na ploche niekoľkých štvorcových kilometrov. Herci, ktorí tancovali na stoličkách a tváre mali zakryté maskami, trhali knihy. Bolo to politické predstavenie, ktoré pojednávalo o cenzúre, exile, vyhnanstve, úteku, migrácií a ľudských právach.

V nočnej tme, v mestskej kulise, ktorú tvorili paneláky sídlisk, sme my – skoro 100 divákov – nič netušiac nasledovali skupinu umelcov, ktorí skákajúc, lezúc a tancujúc obsadili obrovský areál s prázdnymi továrenskými halami.

Zo začiatku som bola nezúčastnený divák, avšak zrazu som sa spolu s mnohými ostatnými návštevníkmi ocitla natlačená v malom priestore za mrežami železnej klietky. Všetci sme si kládli tú istú otázku – Čo sa s nami teraz stane? Cupkali sme ako malé ovečky v chodbe, ktorej mreže sa zrazu zatvorili a z nás urobili zajatcov. Herci boli medzi nami. Porozdeľovaní v klietkach volali po sebe zúfalými hlasmi a pýtali sa na mená ľudí, ktoré nám boli neznáme. Trocha bezmocne sme splynuli s dianím. Bolo to zrazu nepríjemné nebyť len obklopený obrazmi divadelného predstavenia, ale byť jeho aktívnou súčasťou a to bez toho, aby sme vedeli, ako sa dej skončí. 

Pri mrežiach klietok stáli “strážnici” so zahalenými tvárami, rytmicky sa udierali po nohách. Mali na sebe maskáčové nohavice a nemo hľadeli na svojich zajatcov, baterkami nám blikali do očí. Zrazu v zosúladenom pohybe divých dravcov, skočili na steny klietky. Všetko stíchlo a striaslo sa. Potom, čo začali poťahovať kovové baterky po železných mrežiach, sa v miestnosti rozozvučal ohlušujúci rachot.

Neustále som premýšľala o tom, aké to bolo jednoduché namanévrovať nás do tejto pasce. Pritom sa mi do mysle vrátila jedna spomienka zo začiatku týždňa, preľakla som sa a zrýchlil sa mi dych…


"Step by step"

Košická divadelná skupina “Na peróne” spolu s francúzskou skupinou „Là Hors De“ z Lyonu predstavujú Interaktívnu performance "Step by step"  

Fotký: Tomáš Bachura / Košice2013

Vagón na koľaji číslo tri

Mesiac máj priniesol nielen mnohé zábavné podujatia, ale aj jeden skľučujúci pohľad do minulosti. Jednalo sa o spomienku na udalosť, ktorá sa odohrala na košickej železničnej stanici pred 69-mi rokmi.  

Vtedy sa totiž začala deportácia viac než 15 tisíc Židov - 16. mája 1944 opustil stanicu prvý vlakový transport smerom do Osvienčimu. Bol to prvý z piatich uskutocnených transportov. Košice sa stali do 3. júna 1944 „judenfrei“ (zbavené Židov).

Stojím na košickej stanici pri koľaji čislo tri práve pred takým vagónom. Prebieha otvorenie zvláštnej výstavy, ktorú organizuje nadácia „Pochod živých“. Ilona Novák je maďarská vedúca projektu a kurátorka putovnej výstavy, s ktorou cestuje po svojej vlasti od roku 2007 – z jednej stanice do druhej. Teraz zavítala na Slovensko. S vagónom a výstavou spomína na deportáciu 430 tisíc maďarských Židov do koncentračného tábora Osvienčim-Birkenau.

V rokoch 1938 až 1945 patrilo mesto Košice k Maďarsku, ktoré bolo 18. marca 1944 obsadené nacistami. V tej dobe žilo v meste viac než 12 tisíc Židov. Tvorili približne pätinu mestského obyvateľstva. Na základe zemepisnej polohy mesta sa Košice stali „hlavným prekladiskom“ takmer všetkých transportov. Z celkových 145-ich deportačných vlakových súprav s maďarskými Židmi, prešlo košickou stanicou 137. Po 69-ich rokoch stojí jeden takýto železničný vagón opäť na stanici.

„Transport trval tri až štyri dni. V jednom vagóne bolo 80 až 100 ľudí, jedno vedro naplnené vodou a jedno vedro na exkrementy“ rozpráva pán Csaba Kende. Jeho vety pôsobia mechanicky a pretrhávane, sú plné faktov.

Hlas starého pána sa však trasie. Číta rýchlo, pohľad má upätý na vytlačený text. Jeho ruky zvierajú list papiera. Počas svojho prejavu sa ani raz nepozrie do davu ľudí. Po prejave akoby hľadal ochranu a stavia sa za viceprimátora Jána Jakubova, generálnu konzulku Maďarska Évu Czimbalmosné Molnár, za predsedu spomínanej nadácie Gábora Gordona ako aj za ďalších prítomných.

Zdá sa mi, že cítim, ako mu buší srdce. Môžem len predpokladať, ako ťažko mu muselo byť počas tohto prejavu. Aj rodina pána Kendeho bola do Osvienčimu v takom vagóne deportovaná. Vtedy 11 ročnému chlapcovi pomohli susedia a priatelia, vďaka ich pomoci sa do konca vojny dokázal v meste ukrývať. V roku 1945 sa do Košíc, vrátilo okolo 450 ľudí, ktorí holokaust prežili.

Stojím v prvom rade, hľadám oporu vo svojom poznámkovom bloku a fotoaparáte. Diktafón v ľavej ruke nahráva prejavy rečníkov, počúvam len na pol ucha.  

Pohľad na jednoduchý drevený vagón, ktorý je odstavený na koľaniciach železničnej stanice, pôsobí nereálne a z nenazdania oživuje rozprávanie mojej babičky. Pred sebou vidím ženy a deti, ktoré sú brutálne natláčané do vagóna pre dobytok. Bojazlivo objímaju všetko to, čo im zostalo, čo im bolo dovolené vziať so sebou do „pracovného tábora“. Pre moju starú mamu Valériu Forbatovú, ktorá vtedy mala 19 rokov, to boli posledné spoločné hodiny, ktoré strávila so svojimi rodičmi a so svojim bratom.

Babička mi rozprávala, že všetko sa odohralo veľmi rýchlo. Nikto nevedel prečo a kam mali byť odvezení. Na Košice svojej mladosti, vždy spomínala ako na multikultúrne mesto, kde dokonca ani krátko pred vypuknutím vojny nebolo cítiť protižidovské nálady. V jej rodičovskom dome, každý piatok, v predvečer sabatu, hrali so svojimi priateľmi rôznych národností a náboženstiev dlho do noci karty. Jej otec – Samuel Karp – bol ako optik v meste známy a vážený aj medzi nežidovskými obyvateľmi. Svoju optiku mohol viesť bez obmedzení až do jari 1944, čo bolo niečo neobvyklé, vzhľadom na to, že protižidovské zákony boli v platnosti už od roku 1938. Výrobcovia okuliarov však boli v tom čase vzácni.

V marci 1944 sa ale aj pre jej rodinu zmenila situácia. Tesne po obsadení mesta nacistami, museli v Košiciach všetci Židia nosiť dávidovu hviezdu. Bez toho aby naozaj chápala, čo sa vlastne dialo, sa mojej starej mame ešte v rýchlosti podarilo bezpečne ukryť niekoľko milovaných spomienkových predmetov u nežidovských známych. Krátko potom bola spolu so svojou rodinou a ďalšími 12 tisíc ľuďmi nahnaná a zatvorená do dvoch tehelní na Moldavskej ceste. O miestnosť, ktorá bola veľká dva štvorcové metre, sa delili dve rodiny. V miestnosti bolo jedno vedro na vykonanie potrieb. Tečúca voda tam žiadna nebola.

 

Na železničnom nastupišti znejú z ampliónu hlásenia a prerušujú na krátky okamžik moje myšlienky. Sme opäť v súčasnosti, sme opäť tu a teraz. Vydýchnem si. Dav tlieska. Prejavy sa skončili. Ľudia sa vydávajú na výstavu do vagónu. Trochu dezorientovaná ostávam ešte niekoľko minút na nástupišti železničnej stanice. V Košiciach pri koľaji číslo tri. 

Dodatok:

Knižný tip: 
Michael Okroy: Košice boli europským mestom. Sprievodca a čítanka židovskej kultúry a židovských dejín v Košiciach a Prešove." (Arco Verlag, slovensko-nemecky)

Občianská iniciatíva "Občania občanom" sa snaží postaviť pamätník obetiam holokaustu do roku 2014 – na 70. výročie deportácie maďarských Židov. Takýto pomník v Košiciach dodnes chýba. Jediná verejnosti prístupná spomienka, ktorá pripomína obete holokaustu, je na ortodoxnej synagóge na Puškinovej ulici.