Dolina, kde niekedy tiekla kofola

Môjmu starému otcovi sa rozžiarujú oči, keď mu rozprávam o našom výlete do Slovenského krasu. V Zádielskej tiesňave strávil svoj celý život. Nie je tam vrchol, na ktorom by nebol, nie je tam stena, na ktorú by nevyliezol. Na starých čierno-bielych fotkách ho vidieť na okrajoch skál, ktoré vyčnievajú do okolitej krajiny. Okolo pása má ležérne omotané horolezecké lano. 

Keď práve nebol so svojou horolezeckou partiou niekde na výprave, „vyháňal“ deti a manželku už pri svitaní z postele aby boli načas, ešte pred poludňajším slnkom, na náhornej plošine na pikniku. 

Stojím presne tam, vo výške 800 metrov a nechávam aby sa vietor pohrával s mojimi vlasmi. Môj pohľad klže ponad hlboku roklinu. Na druhej strane, pod bielymi vápencovými formáciami, divo bujnie zeleň. Ostré skaly, tmavé jaskyne a husto porastené kopce tvoria dobrodružno-romantickú krajinu Narodného parku. Voľnejší su už len vtáci, čo krúžia nad našimi hlavami. Tá krajina by mohla byť aj v Kanade alebo na Novom Zélande.

Národný park pritom leží len pol hodiny autom od Košíc. Prechádzame popri železiarňach US Steel , popri dedinách Čečejovce a Mokrance, vezieme sa 40 kilometrov na juhozápad po hlanom ťahu až kým sa z plochej krajiny nezačnú dvíhať zalesnené kopce Slovenského rudohoria.V dialke, na vysokej kuželovitej vyvýšenine tróni zrúcanina Turniaského hradu.

Neďaleko za ním, na jednom odpočívadle, zaparkujeme auto. Na mobile nás víta len 5 kilometrov vzdialené Maďarsko. Po strmom okružnom chodníku vystupujeme až k zrúcanine hradu, ktorý bol postavený v polovičke 14. storočia. V roku 1652 hrad obsadili Osmani, o 200 rokov neskôr ho zničil požiar. Hore na vrchole sa pozeráme cez bývalé okenné otvory v múroch hradu na dedinu Turnianské Podhradie. Počas túry cez horský hrebeň, sa stretavame s jednou jaštericou, vyhrieva sa na slnku. Chová sa veľmi trpezlivo počas fototermínu. Po ďalšom strmom výstupe po skalnatom chodníku prichádzame na náhornú plošinu – Zádielskú planinu.

Chodník nás na planine vedie 2 kilometre cez lúky, popri vyhliadkových miestach, z ktorých sa pozeráme do 300 metrov hlbokej rokliny. Prechádzame cez rozprávkovo tmavé lesy. Skoro nikoho nestretávame. Objavujeme ale ďalší vzácny druh plazu – čierno-žltého mloka škvrnitého – skrýva sa za kmeňom a pod lístim jedného ležiacého stromu.

Po troch hodinách putovania sa nám minula posledná kvapka vody. Teraz túžime už len po jednej kofole – z čias komunizmu pochadzajúcej napodobneniny Coka Coly. Tmavohnedý perlivý nápoj vznikol na zaciatku 1960-ich rokov v československom farmaceutickom podniku Galena. V tom čase podnik hľadal možnost pre zúžitkovanie prebytku kofeinu, ktorý vznikal pri pražení kávy. Je zaujímavé, že čerstvo čapovaný napoj sa pije dodnes. A čo viac – popularita, nápoja v posledných rokoch neustále rastie (už aj v Nemecku) a to i vďaka emigrantom, ktorí tužia po dávke nostalgie. Keď ale prichádzame na odbočku ku Zadielskej chate, zisťujeme, že majú len Colu, Fantu a Sprite. A nostalgia je preč!

Posledná etapa túry nás vedie cez chladnú dolinu, pozdĺž vodopádov. Prúd vody tečie hučiac cez úzsku dolinu. Miestami je roklina široká len dva metre.

Po pol hodine prichádzame do osady Zádiel. Tvorí ju len niekoľko malých domov. Starší zádielčania sedia na lavičkách v predzáhradkách v lúčoch zapadajúceho slnka. V kurincoch kotkodákajú sliepky, deti sa hrajú na ulici. Z času na čas po ceste zo sypaného štrku, prejde auto. Nezameniteľná kulisa slovenskej idyly v jeden letný večer.

Máme šťastie – 4,5 kilometrový peší presun po ceste, ktorý nás má zaviesť späť k odpočivadlu a k nášmu odstavenému autu, nemusíme prešlapať. Priateľský vodič vodič nás totiž zvezie späť k východisku našej tury. Ale to radšej starému otcovi ani neporozprávam...


Naša nafotená túra