Pravda

Dňa 21. augusta si pripomíname vpád vojsk Varšavskej zmluvy (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko) do bývalého Československa. Okupácia krajiny mala zastaviť reformné pokusy Komunistickej strany Československa pod vedením Alexandra Dubčeka, ktorý usiloval o liberalizáciu a demokratizáciu socialistického režimu.

V Košiciach si na vpád sovietskeho vojska spomína mnoho svedkov tejto doby ako keby sa to bolo stalo iba včera. Obyvatelia mi počas 21. augusta na košickej pešej zóne rozprávali o svojich zážitkoch. Bola odhalená nová tabuľa obetiam Košíc a pri tejto príležitosti sa tu zišlo mnoho ľudí. Chýbala len jedna osoba, na ktorú som počas uplynulého dňa nemohla prestať myslieť - Tibor Kováč.

Presne si pamätám, aká som bola vzrušená, keď som prvýkrát navštívila 76-ročného muža v domove dôchodcov. Tibor Kováč sedel vo svojom invalidnom vozíku a zodvihol hlavu, keď som vstúpila do jeho izby. Až trochu neskôr som si všimla, že pozeral vedľa mňa, pretože tento starší pán bol takmer slepý. S úsmevom ma požiadal, aby som sa posadila, čo u mňa najskôr vyvolalo slabší pocit bezradnosti, lebo v tejto malej izbe s okrovou lesklou PVC-podlahou nebolo nič okrem skrine, postele, mobilného odkladacieho stolíka a trezora.

Sadla som si teda na koniec postele a opatrne som sa Tiborovi Kováčovi predstavila. Chcel presne vedieť, s kým má dočinenia a hneď sa ma pýtal na môj novinársky preukaz. „Môžem Vám ukázať aj môj, ak chcete. Ešte stále ho mám“, povedal muž a začal nemotorne šmátrať v malej žltej taške, ktorú mal ukrytú na šnúrke pod košeľou.  

Napokon, keď som mu rozprávala, že v Košiciach pôsobím ako mestská kronikárka, sa jeho tvár rozžiarila. „Tak to máme niečo spoločné, slečna Kristína. Môžem Vás tak volať, alebo ste už vydatá?“ Na okamih sa na jeho tvári mihol prešibaný úsmev a ja som si predstavila, ako dobre musel Tibor Kováč vyzerať vo svojej mladosti - vtedy, ako 31-ročný, počas Pražskej jari, keď ešte šikovne a voľne stál na svojich nohách a fotil pre Slovenské technické múzeum v Košiciach. Videla som ho pred mojimi očami, ako sa so svojou partiou stretol v klube umelcov, samí abstraktní umelci, a ako tam s nadšením, potajme šepkajúc diskutovali o „socializme s ľudskou tvárou“ Alexandra Dubčeka.

 „Viete, slečna Kristína, máme niečo spoločné…“, urobil opatrne prestávku a dvihol ukazovák: „Obaja sme denní kronikári. Obaja dokumentujeme všedný deň v Košiciach. Už len z toho dôvodu som povinný odpovedať Vám na každú otázku s najlepším vedomím a svedomím. Je to moja novinárska povinnosť voči verejnosti!“ So slávnostným výrazom tváre a energickým pohybom sa oprel dozadu vo svojom vozíku. Nastala krátka pauza a ja som nedokázala zabrániť úškrnu na mojej tvári. Bola som naozaj nadšená.

„Ešte donedávna som, nezávisle od toho, čo sa mi vtedy prihodilo, mesto denne fotograficky dokumentoval“ povedal Kováč a vysvetľujúco ukázal na seba a svoj vozíček pod sebou. Dňa 21. augusta 1968, pred presne 45 rokmi, sa mal život Tibora Kováča zmeniť. Keďže sa Košice nachádzajú blízko ukrajinskej hranice, dorazili ruské tanky do centra mesta už okolo štvrtej hodiny ráno. Nikto nerátal s okupáciou „bratským národom“. „Pamätám si na tento deň, akoby to bolo dnes. Sú to strašné chvíle. Náhodou som o ôsmej ráno počúval v rádiu správy. Najprv som si myslel, že je to rozhlasová hra, ale potom som rýchlo pochopil, že sa jedná o vážnu vec. Hneď som si zbalil môj fotoaparát a ponáhľal sa do centra mesta, kde sa už zhromaždilo množstvo ľudí.“

Keď Tibor Kováč dorazil v skorých ranných hodinách na miesto deja, nachádzalo sa na križovatke asi 1200 ľudí. Vo vzduchu sa týčili protestné plagáty „Sme za Dubčeka“, „Nech žije sloboda“, „Nech žije demokracia“. Iróniu je, že ľudia v to ráno protestovali proti ruskému vojsku na „Námestí osloboditeľov“, teda presne na tom mieste, kde stojí gigantický pomník venovaný sovietskym vojakom, ktorí ku konci vojny v roku 1945 oslobodili mesto.

Foto: Tibor Kováč, 21.08.1968

Kováč videl mnoho bezradných tvárí stojacich pred valiacimi sa tankami, ktoré jazdili v šíku popri obyvateľoch Košíc. Avšak až na niekoľko hodených tehál vládol na námestí relatívny pokoj. Niektorí ľudia sa pokúšali s ruskými vojakmi diskutovať, iní ich zlomyseľne ponúkali chlebom a soľou, čo je obvyklý pozdrav na privítanie.

Foto: Tibor Kováč, 21.08.1968

„Rusi boli celkom dezorientovaní. Očakávali vojenské povstanie. V tranzistore som počul, že bola reč o kontrarevolúcii,“ spomínal Kováč. Fotil udalosti až do 11:30 hod., kedy opustil námestie, aby si vymenil film. Krátko nato sa znova vrátil späť. Pokojná atmosféra medzitým skončila. „Jeden chlapec hodil na tank kameň, hneď nato ho zastrelili. Potom ako do davu padol prvý výstrel, situácia eskalovala. Ľudia začali zapaľovať tanky a prevracať vojenské vozidlá, “ pokračoval.

Foto: Tibor Kováč, 21.08.1968

Posledný záber, ktorý Tibor Kováč v tento deň urobil, bol záber jedného tanku. V pozadí bolo vidieť jednu budovu na „Námestí osloboditeľov“. Na streche domu stál nápis „Pravda“, čo je názov novín. Svoje fotografie nechal vyvolať vo svojom fotografickom laboratóriu ešte v ten istý deň.

Večer, cestou domov, sa vrátil späť na „Námestie osloboditeľov“. Nikde nebolo vidieť ani živej duše. Nastalo ticho. Niekoľko posledných tankov sa prevalilo cez ulicu. „Chcel som stihnúť poslednú električku. Tu som zrazu začul cvaknutie“ povedal Kováč. Bolo 20:10 hod. Guľka trafila fotografa do hlavy.

Tibor Kováč strelu do hlavy prežil. Lekári bojovali celé dni o jeho život. Jedna priateľka mu o štyri dni neskôr prepašovala do nemocnice jeho zábery z 21. augusta. „Tak sme dostali do bezpečia kus košickej histórie!“ Fotografie sa mu podarilo ukrývať až do pádu železnej opony. Kováča a jeho okolie viackrát vypočúvala tajná polícia.

Keď som ho raz pri inej návšteve poprosila, aby mi ukázal svoje fotografie z dňa okupácie, okamžite zmenil výraz tváre a upozornil ma, aby som rozprávala tichšie. „Všetkých nás tu odpočúvajú“, šepol s vystrašeným hlasom. Jeho telesné zranenie je viditeľné, ale čo v jeho vnútri spôsobili dlhé roky okupácie, ostáva očiam neviditeľné.

Tibor Kováč vystavil svoje fotografie po prvýkrát v roku 2000 v Slovenskom technickom múzeu v Košiciach. Odškodné nikdy nedostal. Dnes žije v domove dôchodcov utiahnutým životom.

V priebehu okupácie zomrelo na Slovensku pri protestoch civilného obyvateľstva 29 ľudí. V Košiciach zomrelo 21. augusta 1968 šesť občanov a najmenej 57 osôb bolo zranených.

Všetky fotografie na tejto strane sú uverejnené s láskavým dovolením pána Tibora Kováča.

Dalšie, po prvý krát uverejnené fotografie sa nachádzajú tu.

Filmové zábery z invázie sovietskych vojsk do Košíc, dňa 21.08.1968