...a všetko je iné. Ranný vzduch nadobudol – pre mňa doteraz nepoznaný – svieži tón, ktorý oznamuje príchod nového ročného obdobia. Moje päťmesačné pôsobenie v Košiciach ako mestskej kronikárky sa končí. Obzerám sa späť a žasnem, ako rýchlo to ubehlo.
Ráno, v deň môjho odchodu z maďarského divadla Thália, začujem znova po dlhšej dobe zvuk hudobných nástrojov vychádzajúci z konzervatória, ktoré stojí oproti môjmu podkrovnému bytu. Z otvorených okien tried, ku mne preniká zmes tónov sláčikových a dychových nástrojov. Začal sa nový školský rok. Hudobná kulisa, ktorá ma počas môjho pobytu v Košiciach sprevádzala až do začiatku letných prázdnin, sa po takmer dvoch mesiacoch spánku Šípkovej Ruženky znova prebudila.
Letná prestávka sa skončila. Po chodbách maďarského divadla znovu pobehujú zamestnanci. O dva dni pricestuje dramaturg a hneď na to sa začne skúšať ďalšie predstavenie.
Uprostred tohto ruchu si do škatúľ balím posledné knihy a poslednýkrát si vychutnávam výhľad na Dóm sv. Alžbety a kostolnú vežu Dominikánskeho kláštora. Tie oranžové strechy s ich komínmi mi budú chýbať.
Pri vynášaní batožiny z divadla a jej nakladaní do kufra auta môjho starého otca si všimnem pekne oblečených chlapcov a dievčatá, ktorí si s veselým smiechom užívajú na školskom dvore ich prvú prestávku po dlhých letných prázdninách. Pri príležitosti prvého školského dňa si zo skrine vybrali tie najlepšie šaty. Ich slávnostné oblečenie prehlbuje moju už bez tak clivú náladu.
Už si viac nepoklebetím so šibalsky sa usmievajúcim domovníkom Bertim a nebudem môcť viac obdivovať pravidelne sa meniacu frizúru recepčnej Valiky. Zamestnanci divadla mi prirástli k srdcu. Táto maďarská skupinka, s ktorou som žila pod jednou strechou a ktorej jazyku nerozumiem, sa stala mojim domovom. Ale je na čase sa rozlúčiť a vyraziť na ďalšie cesty a k novým dobrodružstvám.
So zármutkom sa však mieša aj radosť a vďačnosť. Týchto päť mesiacov v Košiciach mi umožnilo znova objaviť toto mesto, tento región, ako aj moje slovenské korene. V spomienkach mi ostanú všetky tie nezabudnuteľné chvíle a stretnutia s mimoriadnymi ľuďmi.
– A pri tom je tu ešte toľko neobjaveného! Päť mesiacov sotva stačí na to, aby som dokázala opísať všetky moje dojmy z tohto mesta. Ale jedno je isté – prídem znovu!
Na tomto mieste by som sa chcela poďakovať všetkým ľudom, ktorí mi umožnili pôsobenie mestskej kronikárky v Košiciach. Moja vďaka patrí v prvom rade Nemeckému kultúrnemu fóru Východná Európa, ktoré pred piatimi rokmi vypísalo štipendium na pozíciu mestského kronikára. Moja osobitá vďaka patrí spolupracovníkom Tanji Krombach a Andrému Wernerovi, ktorí mi pri každom probléme pomohli radou i skutkom. Takisto ďakujem organizácii Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013, predovšetkým umeleckému pobytovému programu K.A.I.R. (Košice Artists in Residence), ktorý ma v tomto meste ubytoval a začlenil do sociálneho života. Za srdečné privítanie, profesionálnu starostlivosť a neúnavnú podporu tu v Košiciach sa chcem poďakovať Adele Foldynovej a Zuzane Kotíkovej – bez nich, ich priateľov a známych by bol môj pobyt len spolovice taký napínavý a rušný a môj denný program by nebol ani zďaleka taký nabitý…
Môjmu priateľovi ďakujem za jeho kritické pripomienky k mojím textom, za jeho trpezlivosť a ochotu počúvať v akúkoľvek dennú i nočnú hodinu. Takisto ďakujem mojej rodine, predovšetkým mojej mame za jej podporu. Nechcem donekonečna naťahovať ďakovný zoznam, ale rada by som sa ešte poďakovala všetkým čitateľom, ktorých listy ako aj zaujímavé pripomienky ma neustále povzbudzovali a inšpirovali.
Ďakujem und Auf Wiedersehen!
P.S. Košiciam sa ešte neobraciam chrbtom. Kvôli môjmu ďalšiemu projektu tu ešte chvíľu pobudnem a s rovnakým nadšením sa vrhnem do nového dobrodružstva!
P.P.S. Viac o tom všetkom, o mojom nasledujúcom projekte, ako aj o mojích osobných dojmoch počas pôsobenia ako mestskej kronikárky, môžete počuť a vidieť 26.09. o 20:00 hod. vo Verejnej knižnici Jána Bocatia na Hviezdoslavovej ulici 5. Teším sa na osobné stretnutie!
Príspevky
