MAZAL TOV?

„Tu to je,“ vraví Milan Kolcun a cieľavedome kráča po stavebnej sutine a divom poraste na okrovom kamennom múre niekdajšieho domu. Patrí ku komplexu dvoch domov židovskej náboženskej obce. Milan zastane pred starými, tmavohnedými dverami, cez ktoré je prechod zahradený kopou prekrížených dosák. Skutočne sa za týmito dverami nachádza mikve?

Takmer som tomu nemohla uveriť, keď som nedávno čítala, že v Košiciach vraj existuje mikve, rituálny židovský kúpeľ. Taký kúpeľ by som si určite už všimla, pomyslela som si a požiadala som o radu košického spisovateľa a sprievodcu mestom Milana Kolcuna. 

Milan zatlačí na pravé krídlo drevených dverí. Na moje prekvapenie sa bez problémov otvoria. Kráčame za sebou cez metrovú kopu dreva a vchádzame do úzkej, temnej chodby, do ktorej preniká svetlo jedine cez jedno štvorcové okienko. Do nosa mi udrie pach zatuchnutej vlhkej pivnice. V jednom rohu mi pohľad padne na rozbité sklo s hebrejským nápisom.  

„Tade sa ide,“ vraví Milan a hneď mizne v tme. Ponáhľam sa za ním, takmer sa potkýnam o dlhé tenké rúry, porozhadzované po zemi. Až o pár metrov sa chytám točitého zábradlia.

Schod za schodom zostupujeme opatrne dolu schodišťom. Každým krokom nás obklopuje čoraz väčšia tma. Predstavujem si, ako tadiaľ kedysi schádzali muži a ženy na rituálny kúpeľ. Podľa tradičných židovských pravidiel by sa muži mali ponoriť do mikve pred sabatom a Dňom zmierenia Jom Kippur. Ženy zas večer pred svadbou, po menštruácii alebo pôrode. Aj moja stará mama tu bola pred svadbou na očistný kúpeľ.

Keďže voda v nádrži musí byť „živá“, väčšina rituálnych kúpeľov sa nachádza v podzemí. Od stredoveku sa z tohto dôvodu v židovských štvrtiach miest kopali hlboké šachty v pivniciach obytných domov. Táto mikve vznikla v polovici 19. storočia.

Konečne sa dostávame celkom dolu. Je tu tma ako v rohu. Nedovidím si ani na koniec ruky, ktorou stláčam spúšť fotoaparátu. Blesk na krátky okamih rozžiari temnú studenú miestnosť. Zrak mi padne na displej a nemôžem uveriť vlastným očiam.

 

„V 90. rokoch, keď sa kúpeľ po zamatovej revolúcii opäť začal používať, niekoľko neskúsených ľudí zjavne napustilo nádrž teplou vodou,“ vysvetľuje môj sprievodca. „Nato začali odpadávať kachličky. Odvtedy sa kúpeľ viac nepoužíva.“ – A čoraz viac upadá...  

Vraciame sa hore na denné svetlo. Milan sa rozlúči, ja sa zhlboka nadýchnem a ostávam trochu stratená stáť v dvore. Slnko nízko nad obzorom svieti na šikmú strechu okrovej modlitebne. Na nádvorí židovskej obce niet ani živej duše. Mám dojem, akoby som bola ďaleko od mestského zhonu, hoci od rušnej Zvonárskej ulice ma delí iba jeden vysoký múr. Nádvorie skryté v srdci starého mesta na mňa pôsobí ako zabudnutá enkláva, na ktorom sú stopy zašlých čias viditeľné na každom kroku.

Židovské spoločenstvo je ťažko poznačené holokaustom. Z vyše 15000 deportovaných Židov sa z toho mála, ktoré prežilo, po roku 1945 vrátilo veľmi málo. Mnohí z nich sa vysťahovali v rokoch 1948 a 1949 do Izraela. Dodnes sa počet Košičanov židovského vierovyznania znížil asi na 300.

V malej modlitebni sa v piatok a sobotu večer konajú židovské bohoslužby. Nie vždy sa to však podarí. Na to, aby sa bohoslužba mohla uskutočniť, sa totiž musí zísť 10 dospelých mužov. Pre to málo Košičanov, ktorí ju pravidelne navštevujú, modlitebňa úplne postačuje. Posledný rabín Jossi Steiner opustil židovskú obec pred dvoma rokmi. Teraz túto úlohu prechodne prevzal Liron Yosef, 27-ročný študent medicíny z Izraela.

Synagóga, ktorá stojí v tom istom areáli, dnes slúži len ako výstavný priestor. Je to najstaršia zachovaná synagóga v Košiciach. Bola postavená v roku 1883 v maurskom štýle. Po Druhej svetovej vojne ju používala Vedecká knižnica ako sklad. Na rekonštrukciu vnútrajška chýbajú doposiaľ peniaze.  

Predstavujem si, aký čulý ruch musel vládnuť na nádvorí ešte pred 80 rokmi. Dnes už nevyužívané synagógy, roztrúsené v centre mesta, pripomínajú živú a rôznorodú židovskú obec. V roku 1841 bolo Židom po prvýkrát udelené dlhodobé právo usadiť sa v centre mesta. Už o dva roky tu žilo 32 židovských rodín.  

Po roku 1868 bola v Košiciach ortodoxná, neologická a chasidská náboženská obec. V roku 1927 tu otvorili zaraz dve synagógy. Prvá synagóga postavená v roku 1867 dnes už neexistuje. Neologická synagóga na Moyzesovej bola po Druhej svetovej vojne prestavaná na Dom Umenia a tá na Puškinovej bola reštaurovaná a používa sa len počas veľkých židovských sviatkov.

Kultúrne židovské dedičstvo sa v súčasnosti takmer vytratilo. Zdôrazňujú to aj organizátori viacdňového festivalu židovskej kultúry MAZAL TOV!. Tohtoročný festival, ktorý sa konal v Košiciach už druhý rok po sebe, priviedol do Európskeho hlavného mesta kultúry celý rad slávnych hudobníkov, ako napríklad dirigenta a skladateľa Petra Breinera, či izraelského speváka a jazzového basistu Avishaia Cohena.

V internetovej prezentácii v angličtine organizátori festivalu MAZAL TOV! píšu: „Hoci židovská menšina výrazne obohatila život a atmosféru mesta Košice, majoritná spoločnosť o jej náboženstve a kultúre zväčša toho veľa nevie.“

Jana Šargová, umelecká riaditeľka festivalu MAZAL TOV!, zdôrazňuje, že viacdňový festival je len začiatok. Od jesene znovu oživia židovskú kultúru v meste pravidelné podujatia, napríklad filmové večery, výstavy a workshopy. Cieľom je priblížiť obyvateľom židovské dejiny ich mesta. – Ostáva dúfať, že si tak uvedomia aj potrebu reštaurovať zničené náhrobky a rituálne stavby, aby sa zachovala pamiatka na takmer zaniknutú, kultúrnohistorickú epochu tohto mesta...

Zdá sa, že v Prešove, vzdialenom 30 minút cesty autobusom, sa to aspoň čiastočne podarilo. Obnovená ortodoxná synagóga prešla v roku 1993 pod správu Slovenského národného múzea, čo ju zachránilo pre zbúraním. A práve tento týždeň v Prešove pribudlo deväť pamätných tabuliek, ktoré pripomínajú obete holokaustu. Su to kamene, o ktoré sa potkneme, takzvané "Stolpersteine". – Mazal Tov!