V podstate to mala byť len malá prechádzka po zelených lesoch na okolí Košíc. Niekoľkohodinová trasa, v turistickej mape označená zelenou, sa začínala v Poproči, malej obci na východnom Slovensku, 30 kilometrov západne od Košíc. Obec leží na úpätí „Volovských vrchov“, východnej časti Slovenského rudohoria. Cieľom bola obec Bukovec s rovnomennou umelou nádržou, v ktorej som sa čľapotala už ako malé dieťa. Pri 35 stupňoch v tieni som mala dojem, že táto „ľahká“ túra sa ideálne hodí do horúceho letného dňa.
Počas 45-minútovej cesty autobusom som so svojím priateľom z Nemecka ešte žartovala, že to je predsa pekné dobrodružstvo doraziť do dedinky s 2700 dušami a ísť peši cez neznáme lesy späť smerom do Košíc…
Po príchode do Poproča nás privítala predpoludňajšia páľava. Hlavnú cestu lemovali samostatne stojace rodinné domy, ktoré od seba oddeľovali zelené záhradné ploty. Po turistických značkách však nebolo široko-ďaleko ani stopy. Zdá sa, že celá dedina upadla do storočného spánku, nevideli sme tu ani živú dušu. Napriek turistickej mape a ruksaku som sa cítila zvláštne stratená.
Prešla ešte necelá hodina, kým sme konečne našli sľúbené zelené značenie turistickej cesty, ktorá nás do štyroch hodín mala zaviesť na Bukovec. Pri stúpaní do lesa nás na každom kroku motivovala predstava, ako nakoniec skočíme do chladnej vodnej nádrže.
Už zakrátko sme boli odmenení panoramatickým výhľadom na lesnaté kopce Slovenského krasu. Týčia sa do výšky viac ako 1000 metrov nad krasovými planinami. V doline za pohorím leží ukrytá neďaleká obec Jasov, známa Premonštrátskym kláštorom a najstaršou sprístupnenou kvapľovou jaskyňou na Slovensku, ktorá patrí do Svetového dedičstva UNESCO.
Na konci planiny sme sa dostali k baníckemu kostolu sv. Anny a k zvláštnej zhrdzavenej bráne, ktorá nám prísne zakazovala vstup do voľnej prírody…
Po zhruba dvoch hodinách pochodu cez bujný zelený zmiešaný les bol turistický chodník čoraz neschodnejší a značenie sporadickejšie. Pripomenulo mi to dobrodružné detské oslavy narodenín v lesoch regiónu Bergisches Land v nemeckej spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko. Tam sme hrávali orientačnú hru, ktorá sa v nemčine volá Schnitzeljagd, „honba za papierikmi“ (nie za rezňami), len s tým rozdielom, že na konci hry nás tu nečakal poklad s cukríkmi a čokoládovými mincami…
Nasledovalo dvojkilometrové strmé stúpanie cez černičie vysoké po kolená. Škoda, že sme si namiesto mačety a dlhých nohavíc zbalili len môjho malého, šikovného turistického sprievodcu „Po košických lesoch“. V knižočke sa hovorilo o „ľahkej, pohodlnej a dobre značenej trase“. Po publikovaní sprievodcu očividne už roky nikto viac na toto územie nevstúpil.
Nikto? Zrejme žiadny človek, zato kopu zvierat. Pravidelne sme zastavovali a načúvali praskotu konárov. Čo sa tam ťarbavo motalo po lese? Bol to len vták, králik, diviak alebo nebodaj medveď?
Pomyslenie na to, že v slovenských lesoch žije 700-900 medveďov hnedých, ma v tej chvíli príliš neupokojilo. Ešte viac ma rozrušili stopy, na ktoré sme krátko nato natrafili.
 |
| * |
Ďalšia etapa orientačnej hry „Schnitzeljagd“ nás teda udržiavala v dobrej nálade. Kam sa podel turistický chodník? Znovu sme sa predierali cez pichľavé ostružiny. Tŕnisté kríky medzičasom pôsobili takmer ako masáž na naše tak či tak doškrabané lýtka.
„Túra po slovenských turistických chodníkoch je tvrdšia ako vojenská služba v Bundeswehr,“ žartoval môj spoločník. Na konci našej hry v teréne sme predsa len boli odmenení: krátko po sebe pomedzi vetvy prefrnkla ľahučkými skokmi srnka a jeleň. Sotva sme sa mohli dočkať väčšieho pokladu – prirodzene, s výnimkou skoku do chladivej vody na Bukovci, kam sme, šťastní ako deti, po päť a pol hodinách predsa len dorazili.
*Od organizácie „Slovak Wildlife Society“ som sa na nasledujúci deň dozvedela, že sme s veľkou pravdepodobnosťou našli iba stopu vlka, medvede majú päťprstový odtlačok laby.
Cesta v obrazoch
Príspevky
