Pobúrenie v Košiciach – Ako nemecké média rozhnevali „Hlavné mesto kultúry“

Ako sa obyvatelia Košíc stotožňujú s titulom „Európskeho hlavného mesta kultúry“? Túto otázku som už veľa krát počula od mojich nemeckých známych. Najneskôr od januára 2013 mesto zaplavuje žiara reflektorov svetových mediálnych javísk. Na toľkú pozornosť ale mesto nie je zvyknuté. A zároveň ani na toľko kritiky.

Časť obyvateľov mesta zazerá na rozrobené mestské kultúrne „staveniská“ so sarkastickým pohľadom a zároveň sa ani nesnaží skrývať mierny úsmev na svojich perách. Početné plagáty s nápisom „Košice – Európske hlavné mesto kultúry“ zdobia šedé múry v centre mesta do výšky niekoľkých metrov. Vzbudzuje to očakávanie niečoho veľkolepého. Je tu nádej, že aspoň jeden z pompézne definovaných projektov, sa do konca „Kultúrneho roka“ aj dokončí – snáď sa to stihne ešte včas, lenže dovtedy už budú davy turistov z mesta dávno preč.

Druhá polovica obyvateľov mesta pôsobí už menej pobavene. Kritický pohľad zahraničia na projekt „Košice – Európske hlavné mesto kultúry“ je ponímaný ako krivda a neobjektívnosť. Nuž a tento pocit sa do myslí i sŕdc obyvateľov zahniezdil dosť hlboko. Zahraničné spravodajstvo je považované za tvrdé a nespravodlivé. Západní novinári zneužívajú titul mesta - ich spravodajstvo neinformuje  o historickom a kultúrnom bohatstve mesta. V konečnom dôsledku sa žurnalisti zaujímajú len o nekontrolovateľne sa rozrastajúce rómske getá v Košiciach a v jeho okolí.

Pritom ale mesto ponúka oveľa viac! Prvá písomná zmienka o Košiciach sa datuje na rok 1230. Košický dóm Sv. Alžbety je najväčšia sakrálna stavba na území Slovenska a je zároveň najvýchodnejšie situovanou stavebnou pamiatkou neskorej gotiky v Európe. Košice – mesto, v ktorom v pokoji a mieri spolunažívali Maďari, Slováci, Židia, Nemci, Rusíni. Mesto, ktoré seba vždy ponímalo cez svoju multikultúrnu pestrosť. Prečo sa tí zo zahraničia chcú rozprávať len o situácii “cigánov”?   

Ak sa objektívne pozrieme na spravodajstvo o „Hlavnom meste kultúry” v nemeckých médiách, jednoznačne vidíme, že príspevky sú plné „hrôzostrašných” správ o Rómoch žijúcich v meste a hlavne o tých, ktorí sú z Luníku IX.

Spravodajstvo Tagesthemen (Televízne noviny) sa 20. januára 2013, v deň oficiálnych slávností k zahájeniu roku „Hlavného mesta kultúry” sa hovorí: „Slovenské mesto Košice je popri francúzskom Marseille oficiálnym Európskym hlavným mestom kultúry (…). V okolí Košíc vládne veľká bieda. Najbiednejší z biednych sú Rómovia.“

V Košiciach sa počet rómskeho obyvateľstva odhaduje na 25 tisíc. Je to 10% mestských obyvateľov. Paneláky sídliska Luník IX boli postavené koncom 1970-tych rokov a tým patri sídlisko k najnovším v meste. Avšak domy, čo sú tak zničené ako tu, nachádzate v meste len málokde. Chýbajúce okná, vyhorené dvere. Kopy smetia sa hromadia pred sivými betónovými stavbami. Na sídlisku, ktoré bolo plánované pre 2400 obyvateľov, žije dnes odhadom 7000 ľudí. Alebo aj viac. Presne sa to povedať nedá. Málokto má totiž odvahu, tam ísť. V jednej domácnosti žije v priemere 12 až 14 osôb. Skoro všetci obyvatelia Luníka IX sú rómskeho pôvodu. Na sídlisku je 498 bytov. Už roky tu skoro nikto neplatí nájomné. Správa mesta natrvalo odpojila Luník IX z inžinierskych sietí a nedodáva sídlisku pitnú vodu, elektrinu a ani ho nevykuruje.

Ostrá kritika zaznieva aj z on-line vydania TAZ z 23.03.2013. Zaoberá sa problematikou vytvárania rómskych get. „Na Luníku IX omietky z priečelí domov už dávno opadali, ale ako sa jednoznačne javí, Košiciam – Európskemu hlavnému mestu kultúry - ktoré je tak hrdé na svoju mnohonárodnostnú pestrosť, je zrejme úplne ľahostajné, že sa v strede mesta odohráva tragédia, ktorá zahanbuje celý mestský kultúrny marketing.“

Ja osobne si ale myslím, že obyvatelia Košíc sa k situácii s Rómami vôbec nestavajú ľahostajne. Hovoriť o nej hovoria ale neradi. V tomto duchu sa vyjadruje v rozhovore pre televízne spravodajstvo na 3sat aj viceprimátorka mesta, pani Renáta Lenartová. Bezradnosť obyvateľov so situáciou sa odzrkadľuje aj v absurdnosti návrhov na jej „riešenie”. Patria k nim – deportácia Rómov do Indie, už čiastočne realizovaná dobrovoľná sterilizácia rómskych žien za peňažnú odmenu, ako aj návrh jednej miestnej obyvateľky – „Najlepšie by bolo na Luník IX zhodiť bombu!”

Košické obyvateľstvo ale pravdepodobne dúfa, že problém sa onedlho vyrieši sám od seba. Každý rok mnoho rodín opúšťa geto a vydáva sa hľadať lepšie životné podmienky v západnejších krajinách Európskej únie. Pani riaditeľka Anna Koptová vyučuje vo svojej škole deti takmer výhradne z Luníka IX. Hovorí o tom, že v priebehu posledného školského roku jej triedu opustilo 6 rómskych detí. Obľúbené ciele rodín sú Dánsko, Švédsko, Holandsko, Anglicko a Nemecko. „Rómsky problém” je už dlhodobo problémom európskym.

Ak sa v rozhovore s Košičanom spýtam, či má nápad, čo podniknúť proti chudobe, chýbajúcemu vzdelaniu a nespútane vyčíňajúcej nezamestnanosti medzi Rómami, náš dialóg zažíva veľmi rýchly emotívny zvrat a zmenu. Diskusia sa potom vždy ukončuje vyrozprávaním negatívneho osobného zážitku s jedným rómskym spoluobčanom. Na konci takéhoto rozhovoru musím ale aj ja pripustiť: cítim sa bezmocná.

Zahraniční novinári, ako i ja osobne, máme na situáciu samozrejme len náš pohľad z perspektívy vonkajšieho pozorovateľa. Je to obmedzený náhľad na problém, ktorý má dlhú históriu. V rýchlosti sa nechať previesť cez Luník IX a tam nafilmovať chudobu, je samozrejme veľmi plakatívne a v médiách veľmi pôsobivé a zároveň aj účinné riešenie. Dokázať sa ale k téme priblížiť z rôznych uhlov pohľadu, je už o niečo zložitejšie.

O životných podmienkach ľudí, čo tam žijú, nevieme skoro nič. Nie sme v rodičovskej poradni a neprizeráme sa a zároveň nevieme ani posúdiť, ako si predstavuje neplnoleté rómske dievča, ktoré nemá občiansky preukaz, ktoré nemá ani kartu zdravotného poistenca a je ešte k tomu vo vysokom štádiu tehotenstva, svoju prvú návštevu u gynekológa.

My, zahraniční novinári, sme na tom finančne úplne inak. Je pochopiteľné, že nedokážeme posúdiť, ako sa dá hospodáriť a prežiť s 200 eurovým mesačným dôchodkom, ktorý ľudia dostávajú po 40-tich odpracovaných rokoch. My nemusíme stáť v rade na sociálnom úrade a prizerať sa, keď sa objavia nezamestnaní rómski rodičia s kŕdľom detí a v pokladni pred nami skasírujú dávky sociálnej podpory.

A nie, nás zahraničných novinárov v priebehu našej krátkej cesty cez Východné Slovensko ani náhodou neokradli prefíkaným a úkladným spôsobom rómske detičky a to počas toho, čo na nás hľadeli svojimi nevinnými a prenikavými očkami.

Nuž ale aj my, zahraniční, vidíme a vnímame do dymu sa haliace usadlosti na okrajoch dedín a vidieckych miest, vidíme kopiace sa smetie, v ktorom Rómovia žijú. Vidíme diery v múroch a stenách domov, ktoré Rómovia (snáď vedome?!) vypálili. Preľakneme sa, keď zisťujeme, že už aj dieťa v škôlke si myslí, že tvrdenie, že „všetci Cigáni smrdia a sú asociálni“, je pravdivé. Ako môžeme ale v takomto prípade odvrátiť zrak a tváriť sa, že nič nepočujeme?

Nie v neposlednom rade práve nám naskakuje husia koža práve nás – nemeckých novinárov – keď sa stretávame so spoločensky akceptovaným rozlišovaním medzi „Bielymi“ a „Cigánmi“. Tieto ako aj podobné etnické pomenovania sa žiaľ používajú s takou každodennou prirodzenosťou, že obyvatelia Košíc ich už ani nevnímajú. I v tomto prípade je „cudzí pohľad“ nevyhnutný, napriek tomu, že niekedy spôsobí bolesť.

„Košice – Európske hlavne mesto kultúry“ ponúka jednu platformu aj pre Rómov. Ich zapojenie do kultúrneho programu výrazne prekračuje hranice obligátnych hudobných vsuviek. O tom svedčí výstava fotografií „The Real People“. Na portrétoch vidieť známych i neznámych košických spoluobčanov rómskeho pôvodu.