To, že „kedysi bolo všetko lepšie“, počúva Ľudmila Horňáková znova a znova. V skupine seniorov, ktorej sa od jesene minulého roka venuje raz týždenne, sa táto veta naozaj často opakuje. Zrejme práve v utorky, kedy sedia spolu v spoločenskej miestnosti na sídlisku Dargovských hrdinov a vylepšujú svoj štvrťročný časopis „Letokruhy“.
27-ročná Ľudmila sa však témam z minulosti nevyhýba, naopak. Zaujíma ju, čo presne bolo za socializmu inak a do akej miery sa na vzťahoch medzi starými a mladými odrazil prechod od vtedajšieho k dnešnému politickému systému.
Rodená Košičanka študovala v Bratislave výtvarné umenie a v rámci projektov sa špecializuje na prácu so skupinami laikov. V 8- až 12-člennej skupine „Von z kruhu“, ktorej sa Ľudmila venuje v rámci projektu EHMK Košice 2013 SPOTs, chce popri remeselných prácach stavať mosty medzi generáciami. „Odkedy pracujem so seniormi, môj pohľad na staršiu generáciu sa úplne zmenil. Rozprávajú o láske a sexe, majú obavy, ciele a sny rovnako, ako my všetci,“ vraví Ľudmila.
Jej rozhovory s dôchodcami vyvolávajú dojem, že počas komunizmu rodiny viac držali pokope. „A to už aj z toho dôvodu, že pre priestorové a finančné obmedzenia museli žiť spolu a viac sa deliť s inými. Kedysi človek nemohol jednoducho dať starú mamu do domova dôchodcov. V tých časoch také zariadenia takmer neexistovali,“ vysvetľuje Ľudmila. „Vtedy ešte nebola taká veľká priepasť medzi generáciami, lebo všetci mali popri zamestnaní aj pevné funkcie v rodine a v okruhu známych, či už ako starí rodičia, rodičia alebo priatelia.“ Tá súdržnosť sa vraj v „novej dobe“ rozplynula, ľudia sa od seba dištancujú a izolujú.
Zato ja mám často pocit, akoby starý systém prežíval naďalej v zvykoch mnohých ľudí. Nevyhnutne musím pri tom myslieť na mnohé lekváre, ktoré sa mi v priebehu posledného víkendu nazbierali na kuchynskom stole. Časť z nich pochádza od môjho priateľa a kolegu Ernesta, ktorý mi nedávno doniesol domáci džem a domácu pálenku. Druhá časť je od mojej starej mamy, ktorá ma zásobila čerešňovým likérom a svojím marhuľovým lekvárom.
– Samozrejme, domáce džemy nie sú ani v Nemecku zriedkavosťou. Zrejme aj tam sa nájde zopár odvážlivcov, ktorí doma v prísnej tajnosti pália pálenku. Tu sa však znova a znova stretávam s malými gestami, každodennými výmennými obchodmi medzi susedmi: „Vymením zeleninu zo svojej záhradky za ovocie z tvojich stromov.“ Je často citovaná srdečnosť tunajších ľudí nebodaj „postkomunistickým dedičstvom“?
Takmer mám ten dojem. Dokonca pri návštevách lekárov, povoleniach nakrúcať a iných termínoch je neformálna, osobná cesta cez známych a príbuzných často oveľa sľubnejšia. Takéto vybavovania nie sú ani zďaleka také byrokratické, ako som na to zvyknutá z Nemecka. Zato tu vládne tak isto veľký údiv a bezmocnosť nad demografickou zmenou a rozpadom spoločenských štruktúr.
Minulý víkend využila umelkyňa Ľudmila veľkú reklamnú plochu na sídlisku Dargovských hrdinov (hovorovo na Furči) a oslovovala okoloidúcich, aby na ňu fixkami zaznamenali svoje myšlienky o vzťahoch k príbuzným. Vedľa pútačov na hladké nohy, rýchle autá a ďaleké dovolenkové destinácie písali pasanti vety o svojich blížnych.
Výsledkom je veľká biela popísaná plocha. Na prvý pohľad je síce nenápadná, ale zapôsobila na autorov, okoloidúcich, Ľudmilu, aj na mňa. Mladé dievča napríklad napísalo, že svojich starých rodičov vidí denne, že sa týmto spôsobom spolupodieľajú na jej výchove a dúfa, že nesklame ich očakávania. Spoznávam sa v tomto vyznaní. Ani mne nie je tento vnútorný pocit cudzí.
Iný človek na plochu poznamenal: „Je ťažké povedať niekomu, že si ho vážiš, keď je s nami každý deň. Keď však odíde, uvedomíme si, ako nám chýba pri každej maličkosti, aj keď nás hneval.“ Jedna zrejme staršia pani sa sťažuje, že ešte stále nemá vnúčatá, že momentálne je na to veľmi zlá doba…
Zrazu mi zíde na um stretnutie s jednou postaršou dámou, s ktorou som nedávno sedela na lavičke v parku. Na moju otázku, aký vzťah má k svojim susedom, bývalá operná speváčka odpovedala: „Pred komunizmom sa ľudia báli Boha, počas komunizmu nás spájal strach pred stranou. A dnes? Dnes sa viac nikto nikoho nebojí! Dnes vládne anarchia!“
Zdá sa mi, akoby priepasť medzi generáciami bola ešte hlbšia ako v štátoch bývalého „západného bloku“. Kým starší ľudia sčasti vychvaľujú obdobie komunizmu do nebies, porevolučné ročníky poznajú „zlaté časy“ len z rozprávaní príbuzných a môžu sa nad tým len pousmiať. Mám dojem, že táto mladá generácia čoraz väčšmi vypĺňa tú priepasť materiálnymi vecami, o akých sa ich rodičom a starým rodičom kedysi mohlo len snívať. Ľudmila to volá „postkomunistický komplex“.
Umelkyňa žije pod jednou strechou s rodičmi, starším bratom a starou mamou. – Je to zanikajúci model, a to v celej Európe…
Ľudmila realizovala svoj projekt na reklamnej ploche v rámci 10-dňového projektu Medzicentrum IV., ktorý sa po prvýkrát konal v dňoch 19. - 27. júla v Košiciach pod vedením Niny Šoškovej.
Príspevky
