Ktorý je teda slovenský národný nápoj?

fotené na námestí osloboditelov

                                      ...pýtala sa americká skupina Astronautalis v jednom košickom dvore

Pobúrenie v Košiciach – Ako nemecké média rozhnevali „Hlavné mesto kultúry“

Ako sa obyvatelia Košíc stotožňujú s titulom „Európskeho hlavného mesta kultúry“? Túto otázku som už veľa krát počula od mojich nemeckých známych. Najneskôr od januára 2013 mesto zaplavuje žiara reflektorov svetových mediálnych javísk. Na toľkú pozornosť ale mesto nie je zvyknuté. A zároveň ani na toľko kritiky.

Časť obyvateľov mesta zazerá na rozrobené mestské kultúrne „staveniská“ so sarkastickým pohľadom a zároveň sa ani nesnaží skrývať mierny úsmev na svojich perách. Početné plagáty s nápisom „Košice – Európske hlavné mesto kultúry“ zdobia šedé múry v centre mesta do výšky niekoľkých metrov. Vzbudzuje to očakávanie niečoho veľkolepého. Je tu nádej, že aspoň jeden z pompézne definovaných projektov, sa do konca „Kultúrneho roka“ aj dokončí – snáď sa to stihne ešte včas, lenže dovtedy už budú davy turistov z mesta dávno preč.

Druhá polovica obyvateľov mesta pôsobí už menej pobavene. Kritický pohľad zahraničia na projekt „Košice – Európske hlavné mesto kultúry“ je ponímaný ako krivda a neobjektívnosť. Nuž a tento pocit sa do myslí i sŕdc obyvateľov zahniezdil dosť hlboko. Zahraničné spravodajstvo je považované za tvrdé a nespravodlivé. Západní novinári zneužívajú titul mesta - ich spravodajstvo neinformuje  o historickom a kultúrnom bohatstve mesta. V konečnom dôsledku sa žurnalisti zaujímajú len o nekontrolovateľne sa rozrastajúce rómske getá v Košiciach a v jeho okolí.

Pritom ale mesto ponúka oveľa viac! Prvá písomná zmienka o Košiciach sa datuje na rok 1230. Košický dóm Sv. Alžbety je najväčšia sakrálna stavba na území Slovenska a je zároveň najvýchodnejšie situovanou stavebnou pamiatkou neskorej gotiky v Európe. Košice – mesto, v ktorom v pokoji a mieri spolunažívali Maďari, Slováci, Židia, Nemci, Rusíni. Mesto, ktoré seba vždy ponímalo cez svoju multikultúrnu pestrosť. Prečo sa tí zo zahraničia chcú rozprávať len o situácii “cigánov”?   

Ak sa objektívne pozrieme na spravodajstvo o „Hlavnom meste kultúry” v nemeckých médiách, jednoznačne vidíme, že príspevky sú plné „hrôzostrašných” správ o Rómoch žijúcich v meste a hlavne o tých, ktorí sú z Luníku IX.

Spravodajstvo Tagesthemen (Televízne noviny) sa 20. januára 2013, v deň oficiálnych slávností k zahájeniu roku „Hlavného mesta kultúry” sa hovorí: „Slovenské mesto Košice je popri francúzskom Marseille oficiálnym Európskym hlavným mestom kultúry (…). V okolí Košíc vládne veľká bieda. Najbiednejší z biednych sú Rómovia.“

V Košiciach sa počet rómskeho obyvateľstva odhaduje na 25 tisíc. Je to 10% mestských obyvateľov. Paneláky sídliska Luník IX boli postavené koncom 1970-tych rokov a tým patri sídlisko k najnovším v meste. Avšak domy, čo sú tak zničené ako tu, nachádzate v meste len málokde. Chýbajúce okná, vyhorené dvere. Kopy smetia sa hromadia pred sivými betónovými stavbami. Na sídlisku, ktoré bolo plánované pre 2400 obyvateľov, žije dnes odhadom 7000 ľudí. Alebo aj viac. Presne sa to povedať nedá. Málokto má totiž odvahu, tam ísť. V jednej domácnosti žije v priemere 12 až 14 osôb. Skoro všetci obyvatelia Luníka IX sú rómskeho pôvodu. Na sídlisku je 498 bytov. Už roky tu skoro nikto neplatí nájomné. Správa mesta natrvalo odpojila Luník IX z inžinierskych sietí a nedodáva sídlisku pitnú vodu, elektrinu a ani ho nevykuruje.

Ostrá kritika zaznieva aj z on-line vydania TAZ z 23.03.2013. Zaoberá sa problematikou vytvárania rómskych get. „Na Luníku IX omietky z priečelí domov už dávno opadali, ale ako sa jednoznačne javí, Košiciam – Európskemu hlavnému mestu kultúry - ktoré je tak hrdé na svoju mnohonárodnostnú pestrosť, je zrejme úplne ľahostajné, že sa v strede mesta odohráva tragédia, ktorá zahanbuje celý mestský kultúrny marketing.“

Ja osobne si ale myslím, že obyvatelia Košíc sa k situácii s Rómami vôbec nestavajú ľahostajne. Hovoriť o nej hovoria ale neradi. V tomto duchu sa vyjadruje v rozhovore pre televízne spravodajstvo na 3sat aj viceprimátorka mesta, pani Renáta Lenartová. Bezradnosť obyvateľov so situáciou sa odzrkadľuje aj v absurdnosti návrhov na jej „riešenie”. Patria k nim – deportácia Rómov do Indie, už čiastočne realizovaná dobrovoľná sterilizácia rómskych žien za peňažnú odmenu, ako aj návrh jednej miestnej obyvateľky – „Najlepšie by bolo na Luník IX zhodiť bombu!”

Košické obyvateľstvo ale pravdepodobne dúfa, že problém sa onedlho vyrieši sám od seba. Každý rok mnoho rodín opúšťa geto a vydáva sa hľadať lepšie životné podmienky v západnejších krajinách Európskej únie. Pani riaditeľka Anna Koptová vyučuje vo svojej škole deti takmer výhradne z Luníka IX. Hovorí o tom, že v priebehu posledného školského roku jej triedu opustilo 6 rómskych detí. Obľúbené ciele rodín sú Dánsko, Švédsko, Holandsko, Anglicko a Nemecko. „Rómsky problém” je už dlhodobo problémom európskym.

Ak sa v rozhovore s Košičanom spýtam, či má nápad, čo podniknúť proti chudobe, chýbajúcemu vzdelaniu a nespútane vyčíňajúcej nezamestnanosti medzi Rómami, náš dialóg zažíva veľmi rýchly emotívny zvrat a zmenu. Diskusia sa potom vždy ukončuje vyrozprávaním negatívneho osobného zážitku s jedným rómskym spoluobčanom. Na konci takéhoto rozhovoru musím ale aj ja pripustiť: cítim sa bezmocná.

Zahraniční novinári, ako i ja osobne, máme na situáciu samozrejme len náš pohľad z perspektívy vonkajšieho pozorovateľa. Je to obmedzený náhľad na problém, ktorý má dlhú históriu. V rýchlosti sa nechať previesť cez Luník IX a tam nafilmovať chudobu, je samozrejme veľmi plakatívne a v médiách veľmi pôsobivé a zároveň aj účinné riešenie. Dokázať sa ale k téme priblížiť z rôznych uhlov pohľadu, je už o niečo zložitejšie.

O životných podmienkach ľudí, čo tam žijú, nevieme skoro nič. Nie sme v rodičovskej poradni a neprizeráme sa a zároveň nevieme ani posúdiť, ako si predstavuje neplnoleté rómske dievča, ktoré nemá občiansky preukaz, ktoré nemá ani kartu zdravotného poistenca a je ešte k tomu vo vysokom štádiu tehotenstva, svoju prvú návštevu u gynekológa.

My, zahraniční novinári, sme na tom finančne úplne inak. Je pochopiteľné, že nedokážeme posúdiť, ako sa dá hospodáriť a prežiť s 200 eurovým mesačným dôchodkom, ktorý ľudia dostávajú po 40-tich odpracovaných rokoch. My nemusíme stáť v rade na sociálnom úrade a prizerať sa, keď sa objavia nezamestnaní rómski rodičia s kŕdľom detí a v pokladni pred nami skasírujú dávky sociálnej podpory.

A nie, nás zahraničných novinárov v priebehu našej krátkej cesty cez Východné Slovensko ani náhodou neokradli prefíkaným a úkladným spôsobom rómske detičky a to počas toho, čo na nás hľadeli svojimi nevinnými a prenikavými očkami.

Nuž ale aj my, zahraniční, vidíme a vnímame do dymu sa haliace usadlosti na okrajoch dedín a vidieckych miest, vidíme kopiace sa smetie, v ktorom Rómovia žijú. Vidíme diery v múroch a stenách domov, ktoré Rómovia (snáď vedome?!) vypálili. Preľakneme sa, keď zisťujeme, že už aj dieťa v škôlke si myslí, že tvrdenie, že „všetci Cigáni smrdia a sú asociálni“, je pravdivé. Ako môžeme ale v takomto prípade odvrátiť zrak a tváriť sa, že nič nepočujeme?

Nie v neposlednom rade práve nám naskakuje husia koža práve nás – nemeckých novinárov – keď sa stretávame so spoločensky akceptovaným rozlišovaním medzi „Bielymi“ a „Cigánmi“. Tieto ako aj podobné etnické pomenovania sa žiaľ používajú s takou každodennou prirodzenosťou, že obyvatelia Košíc ich už ani nevnímajú. I v tomto prípade je „cudzí pohľad“ nevyhnutný, napriek tomu, že niekedy spôsobí bolesť.

„Košice – Európske hlavne mesto kultúry“ ponúka jednu platformu aj pre Rómov. Ich zapojenie do kultúrneho programu výrazne prekračuje hranice obligátnych hudobných vsuviek. O tom svedčí výstava fotografií „The Real People“. Na portrétoch vidieť známych i neznámych košických spoluobčanov rómskeho pôvodu.

Vôňa Dunajskej monarchie

Dĺžim Vám priznanie. Priznávam, čo sa od môjho detstva, počas všetkých tých návštev môjho košického domova, nezmenilo (pozri aj druhý članok): moja stará mama ma ešte stále rozmaznáva s tými najčarovnejšími sladkými pokušeniami, ktoré sa kedy v bývalých krajinách Dunajskej monarchie napiekli!  

Včera naposledy mi žmurknúc podstrčila krabičku s „bratislavskými rohlíčkami“. Boli plnené makom. Hrdo ešte dodala, že recept je od pani Ireny Košikovej osobne. Dámu tu pozná každý len ako pani Čirinu. Preslávila sa tým, že dlhé roky nevarila pre nikoho iného, než ako pre bývalého českého pána prezidenta - Václava Havla. A on z jej dobrôt nemal nikdy dosť...

„Prečo potrebuje Julia Mensch 20 kíl jabĺk?“

Táto trochu čudesná veta ma láka z košickej Hlavnej ulice cez jednu bránu do Vitézovho dvora, kde sa otvára výstava argentínskej umelkyne Julia Mensch.

Vystupujem po vŕzgajúcich, drevených točitých schodoch. Spojovacia chodba ma vedie ďalej k malým dverám. Je to vchod do Pyecka Studio. Ťažisko novej galérie definuje Street Art a práca s mladými, začínajúcimi umelcami.  

Môj prvý pohľad padá na dve vrecia zo sieťoviny. Sú naplnené červenými jablkami. Je to prvý exponát výstavy. Meno osady „Salashi“ dáva výstave jej názov a je zároveň aj jej témou - rozpráva rodinný príbeh umelkyne. Priestory Pyecka Studia nie sú veľké, je to len niekoľko málo metrov štvorcových. Vysoké, neogotické stropy starej stavby však malý priestor „zväčšujú”.

Početní návštevníci vo výstavnej miestnosti Juliu Mensch – malú, jemnú osobu s tmavými vlasmi – trocha zastrašujú. Stojí utiahnuto v rohu galérie. Hosťom vernisáže začína rozprávať príbeh svojej cesty do obce Salashi. Vie ho vyrozprávať žiaľ len tým, čo rozumejú anglicky.

Cesta argentínskej umelkyne po stopách jej židovského starého otca začína pred ôsmymi rokmi v jej bydlisku – na predmestí Buenos Aires. Vedie ju krížom cez Európu a to až do dediny Salashi – do bývalého domova a rodiska jej argentínskej rodiny. 

Juliino rozprávanie sprevádza upokojujúci klikot dvoch starých diaprojektorov, ktoré v pravidelných odstupoch maľujú na steny vždy nové obrázky. Klik, klak – a už sa aj objavuje ďalšia fotka – na nej domček v lese, starenky v šatkách s kvetinovými vzormi. Majú prepletené prsty a sedia na priedomí. Cudzie miesto, iný čas – alebo sa tam čas len zastavil?

Salashi – ukrajinská dedina, 800 obyvateľov. Je obklopená lesmi a lúkami a leží len niekoľko málo kilometrov od Poľska čiže od európskeho, schengenského priestoru. Počas prechádzky hustým lesom sa človek po niekoľkých kilometroch i nechtiac ocitne pred stráženým plotom ukrajinskej vojenskej základne.

33-ročná umelkyňa hľadá v dedine rodný dom svojho starého otca. Juliin prastarý otec opúšťa v roku 1927-28 dedinu, ktorá v tom čase leží na poľskom území a trápi ju hlad. Svojej rodine sľubuje, že sa postará o lepší život a to v Južnej Amerike. V roku 1935 sa za ním na námornom parníku vydávajú aj jeho štyria synovia, ktorí ešte nie sú plnoletí. Medzi nimi je aj Juliin, vtedy osemročný, starý otec Rafael. Matka súrodencov je v tom čase vo väzení za nelegálne obchodovanie s umelým sladidlom. Po uplynutí trestu sa aj ona vydáva za rodinou a na plavbu cez Atlantický oceán. V Buenos Aires začína pre Juliinho starého otca Rafaela nový život. O 45 rokov neskôr uzrieva svetlo sveta jeho vnučka Julia.

Je prvá, ktorá sa z rodiny Mensch, vracia do bývalého, ukrajinského domova. V Salashi nachádza viac než len jednoduchú drevenicu - rodný dom starého otca - ktorá tam dodnes stojí v takmer nezmenenej podobe. Dnes je v nej miestna knižnica. Juliu v dedine vítajú príbuzní ako aj známi jej starého otca. Pozývajú ju do svojich domov, domovov a hostia ju domácimi klobásami a pálenkou.

Klik, klak. Diaprojektor maľuje na stenu nový obraz. Jablone. Lúku plnú jabĺk. Mach a hustú, vysokú trávu. Malebnú prírodu. Dôvernú idylu. Juliu obklopenú dedinčanmi.

Ľudia v Salashi žijú skromne. Nevlastnia veľa. O to málo, čo majú, sa delia. A tak sa stáva, že sa cudzinka z krajiny svojich predkov vydáva na spiatočnú cestu a vezie so sebou nielen pocit šťastia ale aj plné mechy jabĺk. Tieto pocity, dojmy a skúsenosti, ako aj niekoľko jabĺk, nám Julia zanecháva aj tu - v Košiciach.

Dodatok

Fotografie Julie Mensch môžete vidieť v Pyecka Studio ešte do konca apríla. Kniha o ceste je tiež k dispozícii – v španielčine s anglickým, slovenským a ukrajinským prekladom. 

Julia Mensch je jedna z „Artists in Residence“ a v rámci programu K-A-I-R strávila minulý rok tri mesiace v Košiciach.

Ja ešte zostávam na výstave a zahĺbene sa pozerám na okrúhle zásobníky diaprojektorov. V pozadí vnímam zmes hlasov v rôznych jazykoch. Tiché mrmlanie z jedného okamžiku na druhý ale utícha. Niekoľko dievčat spieva ľudovú pieseň v jazyku pre mňa cudzom. Slová sa ale na slovenčinu podobajú. Všetci sú započúvaní do melódie, ktorá by sa akoby vznášala pod vysokými klenbami miestnosti. Je to magický okamžik.

Onedlho sa od 20-ročnej Natálie dozvedám, že tak ako ona, aj jej priateľky - speváčky, patria k rusínskej národnostnej menšine. Skoro 3000 Rusínov v Košickom okrese tvorí, po Maďaroch, Rómoch a Čechoch, štvrtú najpočetnejšiu národnostnú menšinu. 21-ročná Ľudmila mi hovorí, že sa dopočula, že Nemci na svadbách vraj presedia celý večer pri jednom poháriku. Pýta sa ma, či je to naozaj pravda. Pozýva ma na dvojdňový kultúrno-športový festival. Koná sa koncom júna v jej rodisku – v Medzilaborciach. Tam sa vraj potom naučím, ako sa poriadne oslavuje a pije! Na zdaróvie!

Fotky : Michaela Bottková 

Zvuky mesta

Stojím na špičkách prstov a vykláňam sa z okna môjho podkrovného bytu. Keď sa do Košíc vkráda noc, mesto opatrne prikrýva svoje strechy perinou šumiaceho šumotu. Na pozadí poloosvetlených ulíc starého mesta pôsobia obrysy gotického dómu Sv. Alžbety až strašidelne.

V diaľke počujem hrkotanie vlakov, z času na čas aj tiché mrmlanie a prskanie električiek. Inak nič! Žiaden ľudský hlas, žiaden smiech, žiadne klopkanie vysokých opätkov na kamennej dlažbe – nič z toho si ku mne nenachádza cestu. Vo večernom tichu mi pripadá to monotónne, pospevujúce brblanie, ako v hrnci sa pomaly prevárajúca polievka.

Výhlad na Dominikánsky kostol

Za zvláštnu akustiku vďačí mesto svojej polohe. Leží v doline vo vnútornom oblúku Západných Karpát, na brehu rieky Hornád. Historické jadro mesta objímajú novodobé mestské hradby - sídliská sa týčia z kopcov na okraji doliny. Bielo-šedé betónové stavby tu vyrastali od šesťdesiatych rokov, keď počet obyvateľov mesta začal rapídne stúpať. Sídliská pôsobia ako spustnuté, pohodené kocky domina.

Ráno hrniec prekypí. Najprv je to prenikavý, piskľavý tón, ktorý sa ku mne prediera cez stenu môjho suseda a budí ma. Neskôr sa rozozvučia stupnice z konzervatória z druhej strany ulice. Husle a klarinety sa rozcvičujú do nového rána.

Keď sa mesto prebudí, ticho bublajúci kotol sa premieňa na duniacu a rinčiacu obludu, ktorá znásobí každé zatrúbenie, každé zavytie sirény. Malý nádych Los Angeles v Košiciach...

Medzev – návšteva u Mantákov

Opúšťam Košice a vydávam sa autom na juhovýchod, smerujem k malej obci Medzev alebo Metzenseifen. Medzev je nemecky hovoriace mestečko v Slovenskom krase, kde od sveta trocha ukryto a utiahnuto, žijú Mantáci. Medzev je vzdialený od Košíc len 30 kilometrov a Mantáci tam žijú už viac než 800 rokov. Ja sa ale musím priznať, že som o nich ešte nikdy nepočula. 

Informácie o zlom stave slovenských ciest dostávam už pred začiatkom mojej cesty. Po nezvyčajne tuhej zime sa z narýchlo zaplátaných výmoľov, na mnohých miestach už opäť vytratil asfalt. Na jasovskej ceste sa výmole len tak hemžia! Vyhýbam sa im, akoby som jazdila po slalomovej dráhe. Musím si spomenúť na bratranca, ktorý sa ma nedávno opýtal, či viem, ako sa spozná opitý slovenský vodič – „Tí triezvi, jazdia na ceste slalom, tí opití, jazdia priamo!“ Tento vtip bol pre mňa aj úvodom do suchého slovenského humoru.

Kľukatá cesta ma vedie cez krajinu s dlhými dedinami a nezáživnými pasienkami, ktoré po čase vystriedajú tmavé lesy. Mňa sa pomaly zmocňuje pocit, že som zablúdila. Potom sa objavuje tabuľa s nápisom Jasov. Na mape to vyzerá, že do Medzeva je to len skok. 

Cesta sa ale zrazu mení na „chodník“. Oproti autu si bezstarostne vykračujú tri dievčatá. Držia sa za ruky. Skupina mladíkov tlačí fúrik s drevom na kúrenie. Pozdĺž hlavnej ulice Jasova stoja domy miestnych Rómov. 

Z príbytkov stúpa dym. Niektoré steny domov sú z vlnitého plechu. Všade sa kopia odpadky a smeti. Na kopci, neďaleko rómskej osady, sa hrdo týčia veže jasovského premonštrántského kláštora. Za ním sa rozprestiera Slovenské rudohorie. Pod hustými lesmi sa jasne trblietajú horniny Slovenskeho krasu. V akej bezprostrednej blízskosti spolunažíva prírodná krása a realita Rómov! 

Prechádzam popri rómskej „škole“ – vyhorenej betónovej oblude. Smerujem ďalej do Medzeva, kde ma víta tabuľa so slovensko-nemeckým nápisom Medzev-Metzenseifen.

Už aj nápis hovorí o dlhých dejinách nemeckých usadlíkov. Ich dejiny siahajú až do stredoveku. Po objavení bohatých rudných ložísk v údolí rieky Bodva, uhorský panovník Béla IV. vysiela svojich poslov na západ, aby do regiónu naverbovali nemeckých baníkov a remeselníkov. 

Medzev sa rýchlo stáva dôležitým hospodárskym centrom. I na cisárskom dvore je známy svojim kováčskym umením. V roku 1842 prevádzkuje v obci 109 hámrov 198 vyhní – v tom čase má medzevský region najvyčšiu koncentráciu kováčskeho remesla na svete! Ale zo starého lesku a slávy sa zachovalo len veľmi málo. Jeden hámor by vraj ešte mal byt' v prevádszke. Prechádzam vedl'a neho, pripadá mi ako vymretý. Medzičasom pracuje väčšina obyvateľov v drevárskom priemysle. Nezamestnanosť je ale vysoká. Svedčí o tom veľa opitých mužov, ktorí sa potácajú na chodníkoch. 

Keď vystupujem z auta, po slovensky ma oslovuje jeden z miestnych. Vidieť, ze už má čo-to vypité. Pýta si cigaretu. Nemeckou odpoveďou – „Ich verstehe nicht“ – sa snažím vyhovoriť. Nepomáha mi to. Na moje prekvapenie, muž bez zaváhania mení jazyk a pokračuje v rozhovore v nemčine. Na Slovensku sa mi to stáva poprvé!

Medzev je dnes považovaný za „hlavné mesto“ Nemcov na Slovensku. Z 4300 obyvateľov obce sa pri sčítaní ľudu v roku 2011, k nemeckej menšine hlásilo 400. V roku 1999 to bol ešte skoro dvojnásobok. 

Helmut Bistika je umelec „na voľnej nohe“ a pracuje aj ako umelecký pedagóg. Stretávam ho v Medzeve v jeho kaviarni na namestí pri kostole. Galerie Café je oáza, ktorá zaváňa kávou, škoricou a čokoladou. Ulice mesta sa zahalujú do vône dreva. Ďalší kontrast v meste sú výklady, z ktorých mi niektoré pripadaju, že sú už roky prázdne – k tomu ako protipól – žiarivé farby obrazov vystavených v Galerie Café. 

Helmut Bistika spoločne so svojou manželkou pred dvoma rokmi zrenovovali miestnosti dnešnej kaviarne. Obaja si tým splnili svoj sen. Obyvatelia mesta si ovšem len pomaly zvykajú na s láskou zariadenú kaviareň, na jej pult s lesknúcimi sa, lososovo-ružovými, obkladačkami. Miestny hosť sem zavíta len zriedkakedy.

Helmut Bistika je jeden z mála narodených po 1960, ktorý ešte plynulo rozpráva mantácky. Dnes už nie je samozrejmé hovoriť v mantáckom nárečí. Dialekt sa v rodinách už len zriedkakedy odovzdáva ďalšej generácii. Mantáčtinu ohrozuje vymretie.

V mojích ušiach znie tento dialekt ako zastaralé bavorské nárečie. Zdanie pritom ale klame! Mantáčtina bola totiž po stáročia ovplyvnená aj nárečiami usadlíkov z iných častí Nemecka, ktorí sem prišli z Thüringen alebo z Rýnsko-Mohanského regiónu. 

Ako je možné, že práve v Medzeve sa zachoval jazyk vo svojej stáročnej podobe? Domnievam sa, že za to vďačí odľahlosti udolia rieky Bodva. V porovnaní s inými karpatsko-nemeckými usadlosťami na Slovensku, do Medzeva prichádzalo výrazne menej inojazyčných usadlíkov.

Jednu stenu v medzevskej kaviarni zdobia slová básne v mantáčtine. Snažím sa vylúštiť význam slov. Je to úryvok z balady „Medzevský kostol/Die Metzenseifner Kirch“ od básnika Petra Gallusa. Miesto „Hund/pes“ sa použiva „Hond“, “Grund/zem, pozemok“ je „Grond“ a z “Was ist das/Co je to“ je „Bos es dos“. Zrazu sa musím pousmiať, lebo v mysli mi znejú skomolené slová jednej nemeckej detskej pesničky "Drei Chinesen mit dem Kontrabass" (v slovenčine napríklad "Pec nám spadla").

Helmut sa medzitým venuje skupine žien v strednom veku. Rozpráva sa s nimi v tajomnej mantáčtine a rozhovor podfarbuje nespútanou gestikuláciou. Potom sa z kaviarne vytráca. Po jeho návrate vidieť, akú má radosť z neočakávaných hostí. Pokiaľ pre dámy pripravuje „Sachertorte“, pýtam sa ich, kde by som sa mohla dozvedieť viac o mantáckej kultúre i dejinách. Radia mi, aby som sa obrátila na členov Karpatsko-nemeckého spolku, ktorí sa raz do týždňa schádzajú na spoločné spievanie. 

– Nuž a tým je ďalšia cesta do Medzeva už naplánovaná. Vrátim sa ale radšej autobusom, nerada by som totiž ešte raz „presilila” servo v aute mojej babičky…

Dojmy z Medzeva

Konečne je tu jar!

Prvá zmrzlina

Dóm Sv. Alžbety

Hlavná ulica v Starom meste