Polčas

Je polčas. Dva a pol mesiaca mám za sebou, ostáva mi ešte ďalších dva a pol. Medzičasom som tu už doma. Najradšej by som zastavila čas - tak dobre sa cítim v mojej staro-novej domovine. Pri najlepšej vôli nemôžem zdieľať názor Thomasa Manna, že jediná možnosť proti zrýchleniu času je cestovanie. Od môjho príchodu do Hlavného mesta kultúry 2013 sa cítim ako dravec, ktorý je poháňaný dojmami, ktoré mi v noci, po dni plnom rôznych udalostí a zaujímavých stretnutí, víria hlavou.

Medzičasom som si už na všeličo zvykla – na zvuky huslí a trúbok, ktoré sa ráno z hudobnej školy predierajú k môjmu podkrovnému bytu, ktorý leží v budove Máraiho štúdio Divadla Thália na opačnej strane ulice, na vysoké obrubníky chodníkov, na ulice s „deravým a nabublaným“ asfaltom, po ktorých sa drkocem na mojom hrkotajúcom bicykli. Počas teplých dní si s obľubou vychutnávam nárazový letný vietor, ktorý sa preháňa cez dolinu Západných Karpát, cez Košickú kotlinu.

Teším sa z pohľadu na tetu v kroji, ktorej vetrom ošľahaná tvár je zarámovaná v šatke. Každý deň predáva v stánku na trhu na Dominikánskom námestí kvetiny. Pomaly si zvykám na pohľad na dlhé, tenké a polonahé ženské nohy. Hrdo sa premávajú na závrate vyvolávajúcich vysokých opätkoch po uliciach starého mesta, ktoré sú dláždené „mačacími hlavami“. Poobede na Hlavnej ulici vnímam tryskajúcu vodu farebne osvetlenej fontány pri Dóme Sv. Alžbety. Večer si fontána rytmicky poskakuje na melódiu pesničky „Yesterday“. Povedľa fontány sa celý deň prechádzajú chodci a v pohode si pochutnávajú na zmrzline.

Už sa neznervózňujem nad unudene hľadiacimi, žuvačku prežúvajúcimi predavačkami, ktoré si svoju osemhodinovú smenu pretelefonujúc odstoja za pultom obchodu. Radšej sa poteším nezvyklými a pre mňa neznámymi vôňami supermarketov a nechám ich, aby mi pošteklili nos. Privykla som si na špeciálnu chuť slovenského údeného syra, smotanový sedliacky jogurt a na mäkký, nesolený chlieb.

Bezproblémovo zvládam dokonca aj 60 percentnú slivovicu z domácich sliviek môjho starého otca, ktorú dostanem vždy pred nedeľným obedom. Starý otec mi pritom so zdvihnutým ukazovákom rozpráva, že jeho pálenka je najlepšia prevencia na najrozličnejšie zdravotné ťažkosti. Len zriedkakedy viem odolať sladkým pokušeniam mojej babičky, ktorá mi ich, jemne zabalené v krabičke, podá vždy, keď sa vydávam na cestu domov.

V „Dobrej čajovni“ na Mäsiarskej ulici ma vždy víta vôňa vodných fajok, keď si kráčam hore po schodoch na kurz jógy. Jedinečná je aj parná lokomotíva Katka, ktorá si pískajúc dychčí cez Čermeľské údolie na okraji mesta. Dym zhoreného uhlia sa prederie až k lesnej ceste, kde si niekedy chodím zabehať.

V Košiciach si po daždi privoniam k vzduchu. Vonia úplne inak ako v Hamburgu. Zvláštna atmosféra prichádza s tichom po letnom lejaku, ktorý bleskami dokáže ohlušiť ako padajúce betónové múry po odstrele. Je to pocit pralesa v strede panelákovej kulisy mesta! Na to všetko som si už teraz zvykla a nechcela by som o to prísť. Ostáva mi ešte dva a pol mesiaca. Našťastie.

Interview v sprievodcovi košickou kultúrou „Zajtrajšie noviny“

Keď sa šéfredaktorka „Zajtrajších novín“ Lucia Zacharová prvý krát dopočula o existencii „mestskej kronikárky“, v mysli sa jej okamžite vynoril obrázok čarovnej starej dámy s holubom na pleci, ktorá naspamäť pozná každé zákutie mesta a rada rozpráva všakovaké prihody. Pri našom prvom stretnutí bola o to viac potešená, ked  som nie celkom zodpovedala jej pôvodnej predstave...

Článok „Kto je naša mestská kronikárka“ si môžete vďaka priateľskému povoleniu "Zajtrajších novín" prečítať tu (strana 4, v čísle 12) alebo aj v on-line vydaní novín. Na strane 4 tiež nájdete moju novú rubriku, ktorú v štrnásťdňových intervaloch budem môcť napĺnať slovami.  

Úryvok z článku:

Aké máš spomienky na detstvo v Košiciach?

Moje spomienky vychádzajú z fotiek a videa, ktoré točil môj dedo na Bukovci, kde mali chatu. Potom si pamätám chatu druhých starých rodičov v Hnilčíku v Slovenskom raji, kde stále chodievame. Slovensko som si idealizovala prírodou. Priamo Košice si z detstva pamätám prostredníctvom zmrzliny z Aidy, banánov v čokoláde, medvedíka s medom, sabinovského jogurtu či makovej štrúdle. Na veľkých oslavách sa u nás veľa spievalo. Čiže spomienky mám rodinné, prírodné, gurmánske a veselé.

Med z fľaše bolo dostať už pred tridciatimy rokmi

Total(itár)na nostalgia

Vytrácala sa z tvojej reči po emigrovaní slovenčina a nahradila ju nemčina?

Určite. Ako trojročná som hovorila po slovensky len málo. Nechodila som do slovenskej školy a nenaučila som sa správne gramaticky písať. V Nemecku bolo naším prvým cieľom integrovať sa a naučiť dobre po nemecky. Dokonca som mala v detstve obdobie, keď som sa slovenčine bránila. Moja babka sa musela učiť pár slov po nemecky, aby sme si rozumeli. Až v dospelosti som si uvedomila, že je to moja identita, že je to dôležité. S mamou sa rozprávam mixom slovenčiny a nemčiny.

Dokážeš vnímať premenu Košíc ako mesta?

Mesto sa zmenilo po architektonickej stránke. Každý rok narastie niečo nové. Najmä nákupné centrá. Postupne sa dá pozorovať, že aj malé obchodíky sa menia, hoci pár socialistických stôp ostáva. Napríklad na Mäsiarskej ulici je drogéria s obsluhou. Podobne aj papiernictvo na Mlynskej.  Popri obchodných reťazcoch, ktoré sú rovnaké na celom svete, nájdete v Košiciach aj stopy minulosti. Tento stret a kontrast sa mi páči.

Papiernictvo na Mlynskej ulici

Drogeria na Mäsiarskej ulici

Čo ťa na meste ešte fascinuje?

Úprimne som nadšená z kultúrnych podujatí, pretože sú veľkomestské. Napríklad z festivalu Use The C!ty som bola očarená. Zaujímavý program, inštalácie, atmosféra. Ponuka kultúry v Košiciach je taká veľká, hoci mesto je v porovnaní s Hamburgom malé. Keď sa prechádzam rôznymi dvormi, cítim tu akoby mediteránsku atmosféru. Fascinuje ma, že hoci by mesto mohlo byť provinčné, nepríde mi tak. Zaslúži si titul Európskeho hlavného mesta kultúry. Vidím, že mnohé festivaly sa konali aj v minulosti. Páči sa mi, že som v priebehu 24 hodín mohla byť na židovskom koncerte klezmer hudby a zároveň na rómskom divadle Romathan. V jeden deň som mohla zažiť dve výrazné kultúry. Aj pri prechádzkach mestom počujem mnohé jazyky, maďarčinu, nemčinu, angličtinu, ruštinu. Cítim sa tu ako vo veľkomeste.

Cítiš sa v Košiciach už ako doma?

Už áno. Veľmi mi v tom pomohol bicykel. Keď na ňom jazdím po uliciach Košíc, mám pocit, že je to aj moje mesto. Zároveň môžem ísť v nedeľu k babke na obed. Viac si užívam svoju slovenskú rodinu.

Čo je cieľom tvojho štipendijného pobytu na východe Slovenska?

Napísať môj subjektívny pohľad na mesto Košice. Skúmam ho z kultúrneho a historického pohľadu. Ukázať dojmy, obraz plný detailov a zabudnutých príbehov mesta. Cieľom je aj nakrútiť film. Dokument o obyvateľoch, ktorí vyrozprávajú, ako prežili politické zmeny za celú svoju históriu od prvej Československej republiky. Aké vplyvy mali na nich rôzne politické zmeny. Päť rokov som študovala nemecko-francúzske politické vedy a žurnalistický program v Lille a Münsteri. Redakčne som pracovala na dokumentárnych filmoch. Rada sa stretávam s ľuďmi, rozprávam sa s nimi o ich príbehoch.

Je domáce obyvateľstvo prístupné? Rado s tebou zdieľa svoje spomienky, názory?

Áno, ľudia sú ochotní, nájdu si na mňa čas, neponáhľajú sa a neberú sa príliš vážne, ak to priamo porovnám s Hamburgom. Košičania sú sebaironickí, pohodoví. Väčšinou nie je problém dohodnúť si stretnutie do pár dní. Musím sa priznať, že aj moja rodina mi otvára dvere, pretože sa tu každý s každým pozná. A to je veľké šťastie.

Ďakujem za rozhovor.

Lucia Zacharová

Foto: Lucia Zacharová

 

Klezmer v Košiciach

S Pavlom Šalamonom, kontrabasistom KaschauerKlezmer Bandu sedíme na slnkom zaplavenej terase kaviarne Schalkház v pešej zóne Hlavnej ulice. Popri nás prechádzajú spevácke zbory v ľudových krojoch. Každých 10 metrov sa pristavia a niečo zaspievajú. Ženy si pritom skrížia ruky a rozhojdajú svoje boky v pestrých sukniach. Z času na čas počuť veselé zaujúkanie.

Prerušujeme na chvíľu náš rozhovor a pozorujeme predstavenie na ulici. Je to jeden z tých nezabudnuteľných momentov tu v Košiciach, keď sa úplne neočakávane otvára pred vami nový svet. Počas každoročného Zemplínskeho majálesu stretávate v pešej zóne mesta veľa ľudových spevokolov z Klubu zemplínčanov v Košiciach.

Dnešné teplé predpoludnie patrí k tým, keď je najlepším a najjednoduchším riešením posadiť sa do kaviarne na Hlavnej ulici, vychutnávať vyslovene dobrú šálku espressa a pozorovať okoloidúcich ľudí. Niečo si hneď všimnete: ľudia majú v Košiciach čas. Vzácny to jav, s ktorým sa v Paríži, Berlíne, New Yorku alebo Barcelone už len málokedy stretávate. Tu som ešte nikoho nevideľa, kto by sa bol býval hekticky náhlil po uliciach mesta.

S mojim diskusným partnerom v duchu košickej tradície necháme, aby lúče slnka svietili na naše tváre. Pavol Šalamon pritom rozpráva príbeh založenia hudobnej skupiny, ktorá pozostáva v prevažnej väčšine z amatérskych hudobníkov, akým je aj on sám. Pred dvoma rokmi mu zavolal jeho terajší spoluhráč - klarinetista Vlado Sidimák - a navrhol mu, aby založili skupinu, ktorá bude hrať klezmer. Počas dlhých večerov študovali staré platne s nahrávkami klezmerovej hudby. Inšpirovaní nahrávkami začala kapela hrať úpravy Ferenca Jávoriho z Budapest Klezmer Bandu. Pre necvičené uši aké sú moje, znie táto hudba ako zmes ruských a arabských melódií, beatu z Balkánu ale aj východoslovenského folklóru.

Klezmer vznikol medzi 17. a 19. storočím v obciach s vysokým podielom židovského obyvateľstva niekde vo Východnej Európe. Presne sa to dnes už povedať nedá. Klezmerská hudba hrala centrálnu úlohu v každodennom živote v židovských štvrtiach miest v Poľsku, Bielorusku, Rumunsku, Ukrajine ako aj na území dnešného Východného Slovenska. Jedno príslovie hovorí, že „svadba bez klezmeru je horšia ako pohreb bez sĺz.“ Výraz „klezmer“ pochádza z hebrejčiny a skladá sa z dvoch slov – „kley“ (nádoba) a „zmer“ (melódia). Vo voľnom preklade slovo znamená - „nádoba na hudbu“ alebo „hudobný nástroj“.

Kaschauer Klezmer Band nehrá výhradne len na židovských podujatiach, práve naopak. Ja osobne som sa so skupinou stretla už v Dome umenia a vo Východoslovenskej galérii. 

„Muzikanti bandu pochádzajú z rôznych kútov Slovenska a rôzneho jazykového prostredia“, pokračuje Pavol Šalamon. Svojou hudbou chcú jednoducho osloviť ľudí, pretože „na hudbe je krásne to, že prekonáva národné a jazykové hranice!“ 

V rámci festivalu Mazal Tov! (18.-22.07.13) vystúpi 20. júla v priestoroch košickej Historickej radnice Kaschauer Klezmer Band ako predkapela slávneho Budapest Klezmer Bandu.

Povesť o drakovi po mantácky

"De metzenseifna Kiech"

Trinásťročný Matej Drábik z Medzeva sa zdokonaľuje pomocou pána Walter Bistiku v detailoch mantáckej výslovnosti... 

Medzevský básnik Peter Gallus (1868-1921) zapísal povesť o drakovi v mantáckom dialekte. Jeho balada "De metzenseifna Kiech" začína takto:  

"Bo itzt de Kiech steht

duet boa a grosse Sott

ond me—en en Gesüda,

duet hot a Drach gebohnt.

Dea Drach hatt dreuzehn Haapa,

hot Feua ond Flamm gespeit,

hot andas nüscht gefressen,

als Metzenseifna Leut."

Scéna s bábkou a zo smoly:

"Noch vilen langen Bälzen

hot en es Peech zetriim,

von Drach es andas goa nüscht,

non Staab ond Äsch gepliim.

Vom Feua bos-a gespeit hot,

es de Sott schö- ausgetreugt

ond es a schöna Platz boan

ond es a Platz noch heut."