Polčas

Je polčas. Dva a pol mesiaca mám za sebou, ostáva mi ešte ďalších dva a pol. Medzičasom som tu už doma. Najradšej by som zastavila čas - tak dobre sa cítim v mojej staro-novej domovine. Pri najlepšej vôli nemôžem zdieľať názor Thomasa Manna, že jediná možnosť proti zrýchleniu času je cestovanie. Od môjho príchodu do Hlavného mesta kultúry 2013 sa cítim ako dravec, ktorý je poháňaný dojmami, ktoré mi v noci, po dni plnom rôznych udalostí a zaujímavých stretnutí, víria hlavou.

Medzičasom som si už na všeličo zvykla – na zvuky huslí a trúbok, ktoré sa ráno z hudobnej školy predierajú k môjmu podkrovnému bytu, ktorý leží v budove Máraiho štúdio Divadla Thália na opačnej strane ulice, na vysoké obrubníky chodníkov, na ulice s „deravým a nabublaným“ asfaltom, po ktorých sa drkocem na mojom hrkotajúcom bicykli. Počas teplých dní si s obľubou vychutnávam nárazový letný vietor, ktorý sa preháňa cez dolinu Západných Karpát, cez Košickú kotlinu.

Teším sa z pohľadu na tetu v kroji, ktorej vetrom ošľahaná tvár je zarámovaná v šatke. Každý deň predáva v stánku na trhu na Dominikánskom námestí kvetiny. Pomaly si zvykám na pohľad na dlhé, tenké a polonahé ženské nohy. Hrdo sa premávajú na závrate vyvolávajúcich vysokých opätkoch po uliciach starého mesta, ktoré sú dláždené „mačacími hlavami“. Poobede na Hlavnej ulici vnímam tryskajúcu vodu farebne osvetlenej fontány pri Dóme Sv. Alžbety. Večer si fontána rytmicky poskakuje na melódiu pesničky „Yesterday“. Povedľa fontány sa celý deň prechádzajú chodci a v pohode si pochutnávajú na zmrzline.

Už sa neznervózňujem nad unudene hľadiacimi, žuvačku prežúvajúcimi predavačkami, ktoré si svoju osemhodinovú smenu pretelefonujúc odstoja za pultom obchodu. Radšej sa poteším nezvyklými a pre mňa neznámymi vôňami supermarketov a nechám ich, aby mi pošteklili nos. Privykla som si na špeciálnu chuť slovenského údeného syra, smotanový sedliacky jogurt a na mäkký, nesolený chlieb.

Bezproblémovo zvládam dokonca aj 60 percentnú slivovicu z domácich sliviek môjho starého otca, ktorú dostanem vždy pred nedeľným obedom. Starý otec mi pritom so zdvihnutým ukazovákom rozpráva, že jeho pálenka je najlepšia prevencia na najrozličnejšie zdravotné ťažkosti. Len zriedkakedy viem odolať sladkým pokušeniam mojej babičky, ktorá mi ich, jemne zabalené v krabičke, podá vždy, keď sa vydávam na cestu domov.

V „Dobrej čajovni“ na Mäsiarskej ulici ma vždy víta vôňa vodných fajok, keď si kráčam hore po schodoch na kurz jógy. Jedinečná je aj parná lokomotíva Katka, ktorá si pískajúc dychčí cez Čermeľské údolie na okraji mesta. Dym zhoreného uhlia sa prederie až k lesnej ceste, kde si niekedy chodím zabehať.

V Košiciach si po daždi privoniam k vzduchu. Vonia úplne inak ako v Hamburgu. Zvláštna atmosféra prichádza s tichom po letnom lejaku, ktorý bleskami dokáže ohlušiť ako padajúce betónové múry po odstrele. Je to pocit pralesa v strede panelákovej kulisy mesta! Na to všetko som si už teraz zvykla a nechcela by som o to prísť. Ostáva mi ešte dva a pol mesiaca. Našťastie.