Rusínske tóny

K mojim ušiam doliehal spev mladých dievčat. Ich hlasy sa niesli malým priestorom umeleckej galérie Pyecka Studio v jednom zadnom dvore v Košiciach. Dve dievčatá spievali ľúbostnú pieseň postaršiemu pánovi; nato všetci návštevníci zmĺkli a započúvali sa do melódie. – Magický okamih.

Slová piesne boli zjavne v jednom zo slovanských jazykov, ale z ktorej krajiny pochádzali? V mojich ušiach to znelo ako zmes slovenčiny a ruštiny. 

Krátko nato som dievčatá oslovila. Natália a Ľudmila, dve košické študentky, mi po slovensky prezradili, že sú Rusínky.  

Vysvetlili mi, že Rusíni sú etnikom východných Slovanov, žijú prevažne v Zakarpatskej Ukrajine a v pohraničných oblastiach Poľska a Slovenska. Z 1,5 milióna Rusínov v Európe žije na Slovensku asi 34 000, prevažne na severovýchode krajiny.  

Na záver nášho rozhovoru ma Natália a Ľudmila pozvali na víkend k sebe domov, do Medzilaboriec. Zlákali ma na rusínsky „Festival kultúry a športu“, ktorý sa každoročne koná v ich rodnom meste. Spievajú a tancujú tam početné rusínske folklórne skupiny z viacerých východoslovenských obcí v tradičných krojoch.

ME-DZI-LA-BOR-CE. Úprimne povedané, najprv som si musela pozrieť na mape, kde presne mesto leží. O šesť týždňov sedím v aute a vyrážam smerom na Poľsko, do najsevernejšej oblasti východného Slovenska. V tomto regióne som v živote nebola. Prechádzam popri sovietskych tankoch a gigantickom pamätníku Dargov na počesť 20 000 padlých vojakov Červenej armády.  

Čím dlhšie idem, tým je cesta kľukatejšia a pribúdajú kopce. Krajine dodávajú ráz Nízke Beskydy, časť Východných Karpát na slovensko-poľskej hranici. Ak odhliadnem od krikľavých fasád novostavieb v dedinách, ktorými prechádzam, mám pocit, že sa tu zastavil čas. Cestu lemujú malé kamenné domy s krivými múrmi a hniezda bocianov na stĺpoch elektrického vedenia.  

Takmer v každej obci stoja oproti sebe dva kostoly – pravoslávny a grécko-katolícky; to sú dve hlavné vierovyznania slovenských Rusínov. Na dopravných tabuliach sa zrazu objavujú nápisy v azbuke.  

Prichádzam do cieľa, do mesta Medzilaborce so 6800 obyvateľmi. Úradným jazykom je tu síce slovenčina, ale veľa rodín rozpráva doma po rusínsky alebo po ukrajinsky. Pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2011 sa k rusínskej menšine prihlásilo v Medzilaborciach 35 percent obyvateľov. Okrem Ukrajincov a Poliakov žije v meste aj veľa Rómov.  

Míňam žiarivo biely pravoslávny kostol na vŕšku a idem na malé panelákové sídlisko. 21-ročná Natália ma už čaká pred svojím bytom a hneď ma objíme. Košická študentka trávi letné prázdniny doma. Jej matka Ľubica je však väčšinou sama. Má rovnaký osud ako mnoho iných žien v Medzilaborciach.   

„Veľa mužov odišlo von,“ hovorí Ľubica. Myslí tým do západnej Európy. Jej manžel, colník na dôchodku, odišiel pred ôsmimi rokmi do Londýna, kde pracuje ako šofér a v strážnej službe. Natáliini rodičia sa vidia raz za dva mesiace.

Počas nášho rozhovoru matke krátko zazvoní mobil. „To je môj muž. Raz denne si prezvoníme, že žijeme.“ Denne telefonovať je pre ňu drahé. Natáliina matka musí vyžiť z nízkeho platu, platiť nájom a podporovať svoju jedinú dcéru počas štúdia v Košiciach, vzdialených 120 kilometrov.  

V Medzilaborciach má dlhú tradíciu sklársky a strojársky priemysel. V priebehu privatizácie a krízy v strojárskom priemysle prišlo veľa robotníkov o prácu. Odvtedy je v meste vysoká nezamestnanosť. V dôsledku vĺn prepúšťania odišla viac než polovica mužov do zahraničia. „Viem o niekoľkých domácnostiach, kde musia maloleté deti žiť úplne samy, pretože obaja rodičia opustili Slovensko kvôli práci na Západe,“ prezrádza mi Ľubica, ktorá pracuje ako učiteľka na základnej škole. „Úradom to nikto neoznámi; veď všetci sme v rovnakej situácii. Susedia a príbuzní si tu navzájom pomáhajú.“

Mám pocit, že Natália a jej matka sa so situáciou zmierili. Natália sa dokonca teší, že teraz môže každý rok ísť do Londýna na dovolenku. Rodina je pragmatická. „Sme zvyknutí na skromný život. Taká je rusínska mentalita,“ hovorí s úsmevom matka. Stôl plný jedál, ktoré mi núkajú na privítanie, rozhodne nepôsobí skromne. Po láskyplne obložených chlebíčkoch, domácich pirohoch a čokoládovej torte sa konečne ide na festival kultúry. Moje hostiteľky sa pobavene smejú z môjho guľatého bruška.  

Čaká nás obrovský areál s charakterom ľudovej veselice: stánky s pivom, kolotoče, perníkové srdcia. Na pódiu amfiteátra v Medzilaborciach vystupujú rôzne skupiny a predvádzajú tradičné ľudové tance. Medzi hlavné atrakcie patrí tanečná skupina folklórneho súboru Šarišan:

Aj keď od Nežnej revolúcie prešlo 23 rokov a Slovensko sa čoraz viac otvára zahraničiu, folklór má v modernej spoločnosti ešte stále prekvapivo silné postavenie. Mestský festival kultúry bez tanečných a speváckych skupín v tradičných krojoch je takmer nemysliteľný. Na špecializovaných hudobných a hereckých školách, napríklad na Konzervatóriu na Exnárovej v Košiciach, patrí do bežného repertoáru každého žiaka okrem jazz dance, baletu a hip hopu aj tradičný folklórny tanec.  

Na konci dlhého večera v Medzilaborciach, ktorý zavŕšil ohňostroj a búrlivý potlesk, dokonca aj ja ovládam veselé ujúkanie tanečníc. Natália vyžaruje spokojnosť. 

Na ďalšie ráno mi rozlúčka s mojimi hostiteľkami nepadne ľahko. Pohrúžená do myšlienok a oduševnená srdečnosťou, ktorej sa mi dostávalo za posledných 24 hodín, sa vydávam na spiatočnú cestu. Po niekoľkých minútach prichádzam do obce Volica. Dedinčania práve vychádzajú z kostola na ulicu. Náhodou medzi nimi zbadám pani z folklórneho súboru „SOSNA zo Zbojného“, ktorý vystupoval predošlý večer a potom sme sa stretli v zákulisí, kde mi so svojou skupinou spontánne zaspievala niekoľko piesní.  

Len čo ma spozná vo svojej rodnej dedine, natešene mi máva a onedlho mi už ukazuje malý dedinský kostol zvnútra. Žasnem nad ručne ilustrovanou modlitebnou knižkou z roku 1874 so starým písmom. Dodnes sa tu omše konajú v cirkevnej slovančine, liturgickom jazyku tunajšej pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi.

 

Na rozlúčku sa objímeme ako starí priatelia. „Dúfam, že sa čoskoro vrátite,“ vraví postaršia pani. Určite sa vrátim.


Cesta v obrazoch:  

„Hej, ty, odfoť aj nás!“ - V Medzilaborciach sedia Rómovia vpredu, ostatní vzadu

Absolútny hit v stánkoch s občerstvením nielen v Maďarsku – langoš

Tradičné slovenské pečivo trdelník sa navíja na valčeky

Úsmev pred vystúpením folklórneho súboru Šarišan

Rozlúčenie

Rozhovor v Rádiu Patria (nemecky)

Nemecký magazín z vysielania RTVS, redaktorka Ingrid Puchalová, odvysielaný 29.06.2013 o 19:00 hodine v Rádiu Patria, Národnostné vysielanie

Kúsok zeme na tanieri

Počas košickej návštevy predsedu organizácie „Nemeckého kultúrneho fóra východnej a strednej Európy“ pána Winfrieda Smaczného z Potsdamu si moja stará mama nenechala ujsť príležitosť a pozvala jeho a jeho manželku k sebe domov na večeru. "V žiadnom prípade nie je možné stráviť na Slovensku niekoľko dní bez toho, aby sa neochutnalo slovenské národné jedlo – bryndzové halušky," mienila moja babička a hneď si uviazala zásteru. 

Samozrejme, nezostalo len pri haluškách. Moja stará mama, ktorá pochádza z Moravy, nám večer podávala tradičné moravské koláčiky z kysnutého cesta, ako aj rozvoniavajúci makový závin, ktorý vybrala čerstvo upečený priamo z pece. Vôňa koláčov sa miešala s nezameniteľnou vôňou opraženej slaninky. 

Bryndzové halušky podávala stará mama na tanieroch s kobaltovo-modrým cibuľovým vzorom – takáto jedálenská súprava totiž nesmie v žiadnej československej domácnosti chýbať! K jedlu sme popíjali kyslé mlieko. Pred jedlom i po ňom sme si niekoľkokrát pripili domácou slivovicou zo sliviek môjho starého otca. Manželia Smaczny nie sú veľkí jedáci, no môj starý otec ich neúnavne ponúkal, aby si z halušiek i koláčov ešte pridali a veľkoryso im dolieval i do pohárikov domácu slivovicu. V ten večer určite nikto nezostal hladný a celkom triezvy...

Každý Slovák - bez výnimky - bryndzové halušky zbožňuje už od narodenia. Moja rodina si vždy „zašpásovala“ s nemeckými mužmi, ktorých sme počas rokov priviedli do našej slovenskej domoviny. Národné jedlo im bolo predložené ako test: ak jedlo hosťovi chutilo, bol okamžite vyhlásený za „originálneho Slováka“. 

Ale - z čoho sa vlastne pripravujú tieto bledookrové, lesklé halušky? Bryndzové halušky sú zo zemiakov – zo základnej suroviny slovenskej kuchyne. Na cesto potrebujete zmiešať postrúhané zemiaky s múkou a soľou. A podobne ako pri príprave rakúskych halušiek (s vajcom) sa zemiakové cesto pretlačí cez "strúhadlo", ktoré je položené na hrnci s vriacou vodou, do bublajúcej vody. Uvarené halušky, ktoré vyplávajú hore, sa vyberú sitkom z vody a krátko sa opláchnu studenou vodou, potom sa premiešajú s bryndzou – špeciálnym druhom slovenského ovčieho syra. (Tradičnú slovenskú bryndzu dostať len na Slovensku – vyrába sa z nepasterizovaného ovčieho mlieka a preto sa nesmie vyvážať do EU.) 

Bryndzové halušky sa podávajú ozdobené lyžicou kyslej smotany, praženou slaninkou a polejú sa výpekovou masťou a niekto ich dochucuje aj kôprom. Halušky sa robia aj s kyslou kapustou alebo tvarohom. K jedlu sa pije kyslé mlieko, cmar alebo zákvas.

Toto tradičné jedlo odzrkadľuje spôsob života na slovenskom vidieku – chov oviec tu patrí k najstarším poľnohospodárskym aktivitám a robí sa dodnes. Ovce boli v minulosti na Slovensku najčastejšie chované domáce zvieratá, a to nielen kvôli mlieku a syru, ale aj pre kožušinu, z ktorej sa vyrábalo oblečenie. Od 14.-ho storočia sa chov oviec zaslúžil o rozvoj remesiel a cechov – kožušníckych, garbiarskych a obuvníckych. Kultúra pastierov má aj veľmi významné postavenie v slovenskom folklóre.  

Pastierske hudobné nástroje ako je fujara – dlhá, drevená, zvislo držaná flauta, píšťaly, ovčie kožušiny na podlahách a ovčie guby na stenách - to všetko patrí ku klasickému inventáru každého salaša.

Manželom Smacznym bryndzové halušky chutili. Na spiatočnej ceste do hotela mi povedali, že z jedla bolo cítiť „spätosť so zemou“. Nuž a ja som bola spokojná, keď ma pán Smaczny nasledujúce ráno uistil, že po slivovici nemá žiadnu opicu ...

S plavkami k Mlynskému náhonu

„Keď sa spýtate obyvateľov Košíc, čo im v meste z minulosti najviac chýba, ich odpoveď bude: Mlynský náhon“, hovorí Milan Kolcun a myslí tým na bývalý vodný kanál v centre. Mestský sprievodca a spisovateľ pozná túžby obyvateľov mesta lepšie ako ktokoľvek iný. Nie je snáď taký košičan, ktorého by Kolcun nebol býval sprevádzal jeho domovinou.  

Pri pretrvávajúcich tridsiatich piatich stupňoch by som si aj ja najradšej zbalila plážovú tašku a išla sa ponoriť do ochladzujúceho moku. Lenže jediný zdroj osvieženia, ku ktorému v meste prídete po svojich, sú početné fontány na Hlavnej ulici.  

Dobové obrazy a fotografie svedčia o romantickej kulise trblietajúcej sa vodnej hladiny pri Jakabovom paláci. Tento je na Mlynskej ulici, ktorá je jednou z krížových ulíc pešej zóny Hlavnej ulice. Rieka v strede mesta? To si dnes môžu pamätať už len staršie ročníky.  

„Mlynský náhon“, ktorý vďačí za svoje meno bývalému vodnému mlynu, bol ramenom rieky Hornád. V roku 1968 však bola voda vypumpovaná a romantická „benátska kulisa“ nahradená rýchlostnou cestou. Od tohto okamžiku to v hlbokej priekope bez prestávky hučí – cesta je totiž hlavnou dopravnou spojnicou medzi severom a juhom mesta.

Pre obyvateľov Košíc ostalo v centre mesta na zotavenie niekoľko parkov. V rámci programu „Hlavné mesto kultúry 2013“ boli parky za 6,5 milióna Euro rekonštruované, dnes potešia obyvateľov novými lavičkami, detskými ihriskami a vyštrkovanými chodníkmi. Náročná prestavba parkov, ktorá z časti prekryla betónom pôvodné zelené plochy, vyvolala u obyvateľov mesta nemalé znechutenie. 

Kritické stanovisko voči investíciám v rámci programu „Hlavné mesto kultúry Košice 2013“ zaujíma aj Zuzana Pacákova, jedna zo štyroch organizátorov projektu „Návrat vody do mesta“. 27 ročná Zuzana hovorí, že “je pekné vidieť, ako sa parky obnovujú, škoda je ale, že sa voda nestala jednou z hlavných tém „Hlavného mesta kultúry“. To by bolo bývalo zmenilo tvár mesta natrvalo“. 

Zuzana je ako zamestnankyňa organizácie v projekte „Košice 2013“ zodpovedná za oblasť „Vizuálneho umenia“. Spolu s Petrom Radkoffom, majiteľom alternatívneho kultúrneho centra „Tabačka“, Petrom Vrábeľom, členom umeleckej skupiny „Kassaboys“ a Petrom Kočišom, spoluzakladateľom divadla „na peróne“, chce Zuzana svojim projektom vyvolať diskusiu, ktorá sa zasadí o doslovný návrat vody do mesta.

Počas uplynulého víkendu štvorčlenný tím vytiahol na ulice tisíce ľudí. V Mlynskom náhone sa konali aktivity vizuálneho umenia, koncerty, hralo sa divadlo a na malej, ešte existujúcej vodnej ploche pred hotelom Yasmín oproti Tabačke, sa dalo vo vode športovať. Prvý krát od roku 1968 bola na dôležitej mestskej spojnici zastavená doprava – na viac než 48 hodín.

V stanoch diskutovali zástupcovia mesta, vodohospodárski odborníci a obyvatelia o možnosti ako by sa dal uskutočniť „Návrat vody“ do hlavnej dopravnej tepny mesta. Konkrétne architektonické plány sú už vypracované. Doposiaľ ale na mestskej správe narážajú na „hluché uši“ – príčinou sú vysoké investičné náklady, ktoré sa vraj šplhajú až do miliardových výšok. 

Postoj obyvateľov k projektu, že v betonovej mulde niekedy opäť potečie voda, je tiež pomerne skeptický a to i napriek tomu, že jednoznačná väčšina z nich si prinavrátenie romantického Mlynského náhonu praje. „Keď sa to Schusterovi, ako bývalému primátorovi Košíc, nepodarilo, tak sa to nepodarí nikomu!“ – znie promptná odpoveď obyvateľstva. Rudolfovi Schusterovi, ktorý bol pred ako aj po zmene režimu primátorom mesta Košíc, a v deväťdesiatich rokoch zásadným spôsobom rekonštruoval a asanoval centrum mesta, sa stalo, že sa peniaze na ďalšie nákladné rekonštrukcie centra mesta minuli. 

Peniaze ale nie sú pre Zuzanu Pacákovú dôvodom, aby sa projektu vzdala – „Podobné projekty boli v Európe už úspešne realizované. Ako príklad – projekt v mestskej časti holandského mesta Utrech,“ vysvetľuje Zuzana. „Zameriavame sa na projekty v európskych mestách a chceme tým ukázať, že i napriek vysokým nákladom, je realizácia možná. Samozrejme tieto príklady poukazujú aj na niečo iné – projekty sa vydaria len s pomocou aktívnej účasti občanov. Ich iniciatíva je sila, ktorá projekty poháňa.“

Tento víkend sa pre projekt „Návrat vody“ dokázalo zmobilizovať 10.000 občanov. V neskorých hodinách sa ináč vyľudnená betónová priekopa premenila na tanečný parket, kďe na zvuky elektornickej hudby sa uvoľnene bavila a oslavovala mládež. Post-romantika dvadsiatého prvého storočia...

Dojmy z akcií

Kubánska atmosféra v Košiciach

Košice a jeho fasády vo farbe terrakoty, morbidný šarm odlupujúcej sa omietky, bielo nalíčené kostoly a robustné kamenné múry v nietkorých zákutiach v nás prebúdzajú klamlivý obraz starej rybárskej osady.  

Nádych Kuby alebo Stredozemného mora? Samotní košičania sa nad tým len pousmejú...