Bozky pred kasárňami

Nie je nič nezvyčajné, keď sa čerstvo zosobášené páry nechávajú zvečniť na Hlavnej ulici v starom meste Košíc. V soboty si nevesty vykračujú v bielych šatách po kamennej dlažbe Hlavnej ulice, pred romantickou kulisou spievajúcej fontány, popri Dóme svätej Alžbety alebo sedia na schodoch Štátneho divadla. Sprievod fotografov spolu so ženíchmi sú im v pätách. Ženích ma obyčajne svoj veľký výstup najmä ako pomocník pri prekračovaní vodného kanála.

V novootvorenom kultúrnom centre Kasárne/Kulturpark vznikla počas babieho leta, neďaleko starého mesta, oáza pokoja. Počas posledných teplých dní tohto roku sa páriky a mládež prechádzajú po čerstvo položenom trávnatom koberci. Areál plný zelene ponúka nové možnosti vychádzok nielen pre majiteľov psov. Aj čerstvo zosobášené páry objavili šarm bývalého vojenského areálu. Pred sklenenou fasádou budúcej kaviarne sa pravé zosobášení bozkávajú v spŕške bleskov a pod lipami a gaštanmi tancujú na drevenom pódiu svoj prvý valčík.

Počas roka Európskeho hlavného mesta kultúry vznikli v Košiciach nové kulisy. Zdá sa, že Košičania sa už s novým kultúrnym centrom pomaly zblížili a svadobné páry si môžu aj tu, ďaleko od ruchu centra, byť isté, že budú mat dosť divákov.

O spievajúcom a lietajúcom vtáčikovi menom Iva Bittová

V rámci letného festivalu "Leto v parku", vystúpila česká speváčka, skladateľka a huslistka Iva Bittová spolu so skupinou Čikori minulú sobotu v Košiciach na koncerte v priestoroch bývalých kasární (Kasárne/Kulturpark). Iva Bittová je aj medzinárodne známa umelkyňa. Vo svojej vlasti je považovaná za jednen z najvýznamnejších zjavov alternatívnej scény.

Zmesou džezu, folklóru, klasiky a zvukov pralesa očarila umelkyňa svojím detským šarmom nielen mňa. Jej vstupy znejúce ako spievajúci a lietajúci vtáčik sú jedinečné. Mnoho Košičanov s ňou nahlas spievalo jej piesne. V ich usmievajúcich tvárach bolo vidno, že ako deti vyrastali s hudobnými kazetami Ivy Bittovej... Pre mňa bola skutočným objavom.

  

Iva Bittová sa narodila v roku 1958 v Bruntáli na Morave. Obidvaja rodičia boli hudobníci. Jej otec, Koloman Bitto, ktorý bol hlboko napojený na svoju juhoslovenskú domovinu, vedel hrať skoro na každom nástroji, a to v klasickom alebo aj folklórnom štýle. Svoj talent odovzdal ďalej Ive a jej obidvom sestrám.

Ako dieťa chodila Iva na balet a učila sa hrať na husliach. V juhomoravskom Brne vyštudovala konzervatórium v hudobnom a hereckom odbore. Už počas štúdia hrávala v experimentálnom divadle „Husa na provázku“. Neskôr vystupovala v televízii, hrala v rôznych filmoch a pracovala v divadle ako herečka.

Po predčasnej smrti svojho otca sa rozhodla ísť v jeho stopách ako hudobníčka a skladateľka. Začala sa viac sústreďovať na svoje hudobné vzdelávanie a od roku 1982 začala študovať husle. 

Po 17 rokoch, kedy jej domovom bola vidiecka oblasť pri Brne, sa v roku 2007 presídlila do USA. Tam žije v zelenom zázemí New Yorku v údolí Hudsonu. Jej syn Antonín, ktorý sa narodil v roku 1991, je tiež hudobník.

Viac informácií o jej hudbe a jej aktuálnych koncertoch nájdete tu.  Ešte viac vidieť a počuť môžete tu.

Košice 2013 EHMK – jedna veľká neznáma

Som tu už štyri a pol mesiaca. Najvyšší čas písať o tom, čo si Košičania v skutočnosti myslia o svojom titule Európske hlavné mesto kultúry.

Koncom marca, keď som uprostred pochmúrneho daždivého počasia vystúpila z nočného vlaku na stanici v Košiciach, bolo mesto ponorené do ťažkopádnej sivoty. Pre veľkú prestavbu nepôsobila staničná budova veľmi lákavo (a tak to je dodnes). Môj starý otec na aute jazdil slalom pomedzi mnohé výtlky a záplaty na asfalte tvorili veselý vzor. Cesty popraskané po tuhej zime sa postarali o všeobecné rozhorčenie občanov, ktorí s čoraz väčšou nedôverou pozorovali, čo sa v ich meste od januára deje.

Na obrovských čiernych plagátoch s postavami astronautov sa pod ružovým akronymom EHMK (Európske hlavné mesto kultúry Košice) ohlasovala veľká neznáma. S týmto titulom Košičania spočiatku spájali nespočetné staveniská, ktoré od júla minulého roka dominovali obrazu mesta a zvukovej kulise.  

Nebol to dobrý štart. Pravdepodobne sa však vždy na začiatku vryje do pamäti občanov stavebný hluk, ktorý ohlasuje rok kultúry. So strachom a hrôzou si všimli, že všetky ich ulice a parky v centre mesta sú „otvorené“, akoby v ich vlasti vyčíňal zdivený tím lekárov z Bruselu.

Ešte do konca apríla tu bolo jednoznačne viac počuť bagre ako pouličných muzikantov. To, že prestavba Kunsthalle za 7,5 miliónov eur a Kasární/Kulturparku za 24 miliónov eur, najnákladnejších projektov roka, sa začala až v lete minulého roka, vyvolalo všeobecné nepochopenie. Dôvody oneskoreného začiatku rekonštrukcie boli známe. Okrem iného práce na Kasárňach/Kulturparku oddialila likvidácia bomby z Druhej svetovej vojny.

Čím častejšie sa presúvali termíny otvorenia, tým viac rástlo podozrenie obyvateľov, že projekty sa tohto roku vôbec nedokončia. Vyše trojhektárový bývalý areál kasární sa mal teraz v lete premeniť na Kulturpark. Oficiálne otvorenie sa len prednedávnom presunulo na september, hoci v tom istom areáli je festival „Leto v parku“ v plnom prúde už od začiatku augusta. Budovy bývalých kasární sa prestavajú na multifunkčné priestory pre umenie, tanec a divadlo. Okrem toho začínajúci umelci a mladí kreatívni ľudia majú čoskoro dostať možnosť prenajať si tu za výhodné ceny kancelárie a ateliéry. Priamo na mieste si majú vymieňať nápady a budovať siete.

Hoci to na prvé počutie znie ako jednoduchá a nádejná myšlienka, mestskí starousadlíci nevedeli, čo si počať s cudzími slovami ako „kultúrny inkubátor“ či „Kulturpark“. Nedávno som bola svedkom prudkej debaty o tom, aký to je nezmysel, dať výstavnej hale na východnom Slovensku nemecký názov „Kunsthalle“, keď väčšina obyvateľov tomu výrazu nerozumie. Nato som vehementne obhajovala výraz „Kunsthalle“, nesie predsa zaužívané medzinárodné označenie galérie so striedajúcimi sa výstavami bez vlastnej zbierky umenia. Diskutéri to však nechceli ani počuť.  

Často sa opakujúca výčitka miestneho obyvateľstva znie, že aktivity hlavného mesta kultúry sú ušité na mieru výlučne pre spolupracovníkov organizačného tímu, namiesto toho, aby sa zaoberali záujmami a potrebami obyvateľov. „Dosadili tam do funkcií nejakých šašov, ktorí vôbec nič nevedia o ľuďoch v Košiciach a o dejinách mesta,“ počúvam tu často. Cítiť tu čoraz väčší odstup medzi „nimi“ a „nami občanmi“. Mnohí tunajší ľudia majú jednoducho pocit, že nie sú začlenení, alebo že ich program hlavného mesta kultúry neoslovuje.

Multikultúrne mesto Košice. Aj keď veľmi rado prezentuje o sebe tento obraz, niektoré menšiny, ktoré tu žijú, nie sú na mestských javiskách zastúpené. Napríklad je márne hľadať v oficiálnej programovej knihe 2013 podujatia k nemeckým a maďarským dejinám mesta. Pritom je známe, že Košice boli od 11. storočia

súčasťou Uhorského kráľovstva, a to až do roku 1918. „Villa Cassa“ vznikla z dvoch osád, slovanskej/slovenskej a nemecko-flámskej. O dejinách nemeckých osadníkov v stredovekých Košiciach dnes vie málokto.

V auguste roku 2013 sa rok kultúry pomaly dostáva do poslednej tretiny. Nielen staršia generácia, ale aj mnohí mladí tvoriví ľudia sa vážne pýtajú: „Čo sa stane so všetkými novými projektmi po uplynutí roka 2013?“ Obávajú sa, že „trvalé“ projekty, ako premena starých výmenníkov tepla na kultúrne centrá, chátrajúcej krytej plavárne na umeleckú galériu či prázdnych kasární na multifunkčný Kulturpark, budú onedlho zase nevyužité.

Bývalá koniareň sa zmenila na galériu v Kulturparku

Málokto z miestnych verí, že mesto finančne zvládne dlhodobo udržiavať mnohé nové budovy kultúry, ktoré majú slúžiť verejnosti a naďalej ich napĺňať životom.

Odkiaľ sa berie tá veľká nedôvera občanov Košíc? Prečo sú tak málo nadšení?   

výmenník Važecká

Strach z nebývalých projektov, ktoré v tejto podobe vznikli na pôde Slovenska po prvýkrát, je pochopiteľný. Nikde inde sa nelesknú sklené pavilóny v areáli bývalých kasární, kde sa teraz budú konať workshopy pre amatérskych umelcov. Nikde inde nedopadol asteroid na sídlisko pri jazere, ako v mestskej časti „Nad Jazerom“. Nikde inde sa v bývalom bazéne nečľapotajú sochy slávnych umelcov.

To všetko je nóvum, jedna veľká neznáma. V tomto jedinom roku mení mesto svoju tvár tak rýchlo, ako nikdy predtým. Košice a ich obyvatelia podstupujú odvážny krok, aj keď tu prevláda veľká nedôvera voči politike, štátu, ako aj administratíve – v neposlednom rade k nej podľa občanov patrí aj kultúrna organizácia Košice 2013 EHMK. Príčina tejto silnej nedôvery voči vrchnosti je istotne historicky podmienená. Vyše 40 rokov komunizmu zanechalo aj 23 rokov po rozpade východného bloku svoje stopy.  

S nedôverou ľudí voči štátnym organizáciám sa pravdepodobne dá stretnúť na celom Slovensku, ale predovšetkým v Košiciach má dodatočnú pikantnú príchuť: práve starší obyvatelia Košíc patrili počas života do viacerých politických zriadení, a tak ich rok kultúry nevyvedie z miery. Moja stará mama mi raz povedala: „Naša rodina žila v piatich republikách, najprv sme boli Maďari, potom nakrátko Čechoslováci, neskôr sme opäť patrili k Maďarsku. Potom sme zrazu neboli vítaní. Nakoniec sme si boli všetci rovní a teraz sme všetci slobodní.“ Keď niekto zažil toľké politické prevraty a zmeny režimu bez toho, aby sa čo i len pohol z miesta, netreba mu zazlievať sklon ku skepse a to, že potrebuje trochu viac času, kým si zvykne…

Ale nad skepsou napokon predsa len zvíťazí zvedavosť. Tretieho augusta sa na otvorenie letného festivalu „Leto v parku“ valilo do areálu bývalých kasární vyše dvetisíc obyvateľov. Na veľkú plochu v čerstvo zrenovovaných halách a výstavných priestoroch ich lákala hudba rôznych skupín. Dokonca ani organizátori nepočítali s takým návalom.

Košičanom želám, aby sa im odvážny krok vydaril a aby z roka kultúry ešte dlho profitovali. Mnohé sa mení, je tu veľmi veľa možností. Cítim to denne. Uzavriem to slovami rímskeho cisára Marca Aurelia (121-180): „Vesmír je zmena; náš život je taký, akým ho urobia naše myšlienky...

Dodatok

Festival "Leto v parku" patrí k zostave letného programu obyvateľov a návštevníkov Košíc už päť rokov. Okrem silného hudobného programu prinesie divadelné predstavenia pre deti i dospelých, filmové projekcie a literatúru."Leto v parku" sa koná od 3. do 25. augusta. (Program festivalu) 

Kasárne/Kulturpark (tesne pred "Letom v parku")
 

 

Kde je Tony Cragg?

Nedávno som sa uprostred pešej zóny v Košiciach náhodou zoznámila s Jiřím Svestkom, galeristom britského sochára a výtvarného umelca Tonyho Cragga.  

Galerista so sivým melírom a nápadnými okuliarmi mal trochu naponáhlo, narýchlo mi však vysvetlil, že sa ponáhľa na otvorenie výstavy Tonyho Cragga v Kunsthalle/Hale umenia. Na vernisáž príde aj samotný umelec, prezradil pán Svestka a zmizol.

Na toto otvorenie sa čakalo celé mesiace. Kunsthalle/Hala umenia Košice (HUK) je jedným z kľúčových projektov roka Európskeho hlavného mesta kultúry. Sedem miliónov eur stála premena starej krytej plavárne na multifunkčnú výstavnú halu, ktorá bola roky mimo prevádzky. Termín otvorenia sa viackrát presúval. Na začiatku rekonštrukčných prác vlani v lete firma OHL ŽS oznámila, že urobí všetko pre to, aby bola prestavba hotová do konca roka 2012. Krátko nato bolo jasné, že 5-mesačný harmonogram nie je realizovateľný, pretože vyvstal statický problém s klenbou a hrozilo jej spadnutie. Nový termín dokončenia sa posunul na jar 2013.

V máji 2013, kedy bol rok hlavného mesta kultúry v plnom prúde, tu však bolo jednoznačne viac počuť bagre, ako pouličných muzikantov. Parky, Kasárne Kulturpark, ako aj Kunsthalle sa skrývali za kopami hliny a boli ohradené páskou. Kritika miestnych médií bola čoraz ostrejšia a občania Košíc s nevôľou pozorovali, že turistom v slovenskom hlavnom meste kultúry môžu zatiaľ prezentovať jedine staveniská.  

O to väčší bol nával v deň otvorenia Kunsthalle minulú stredu, 3. júla. Všetci prišli – s výnimkou Tonyho Cragga.  

Spolu s ďalšími dvoma zahraničnými umelcami patrí Tony Cragg k prvým, kto vystavuje v košickej Hale umenia. Radí sa medzi popredných a najodvážnejších sochárov súčasnosti a za svoje diela získal početné medzinárodné ocenenia, ako napríklad Turner Prize 1988 a Praemium Imperiale 2007. Rodený Liverpoolčan žije a pracuje od roku 1977 vo Wuppertale a donedávna bol rektorom Akadémie umenia v Düsseldorfe. Niet pochýb o tom, že Tony Cragg je veľká hviezda novej Haly umenia. V ten večer však po ňom nebolo ani stopy.  

Keď som v deň otvorenia po prvýkrát vstúpila do čerstvo zrekonštruovanej haly, zvedavo som načúvala reakciám návštevníkov. Kým ešte hala nebola dokončená, veľa sa o nej hovorilo, písalo a kritizovalo; čo hovoria ľudia teraz?

Ak odhliadnem od elektronickej hudby, ktorá v hale znie, spočiatku tu vládne pozoruhodné ticho. Je to dobré znamenie? Podobné obozretné ticho vládne po dlhej túre, ktorá človeka odmení ohromnou panorámou. Potom začujem prvú, takmer váhavú poznámku grafika, ktorého poznám: „Som skutočne prekvapený. Z trojrozmerných animácií sa síce dali vytušiť priestory haly umenia, ale tak pôsobivo som si to naozaj nepredstavoval.“

Áno, výstavná plocha je pôsobivo veľkorysá, pričom sa zachovalo nemálo prvkov bývalej plavárne. Stojím na špičkách na siedmom schodíku a dívam sa hore na štartovacie bloky na okraji bazéna. Môj pohľad zablúdi ponad 25-metrový bazén až k presklenej stene, ktorá umožňuje výhľad na jagavý tyrkys vonkajšieho bazéna.  

V prázdnom betónovom bazéne, ako aj v bočných krídlach vyniká niekoľko skulptúr sochára Tonyho Cragga. Nespočetné nádoby z mliečneho skla sa takmer strácajú na sivom podklade, až sa zdá, akoby plávali na vode.  

Kunsthalle v Košiciach prezentuje diela súčasných slovenských a zahraničných umelcov. Na rozdiel od múzeí nebude vlastniť vlastnú zbierku. Popri meniacich sa výstavách umenia sa tu majú konať aj multimediálne podujatia, divadelné a tanečné predstavenia. Predstavujem si halu v tme, ako v nej zažiari svetelná show. Návštevníci sa zišli okolo bazéna. Tanečnice v trblietavých modrých šatách sa zvŕtajú po prázdnom bazéne pri dramatickej husľovej hudbe a elektronických beatoch.

Tony Cragg sa na otvorení vlastnej výstavy neukázal. Povráva sa, že pánovi - ročník 1949 - je v Košiciach jednoducho príliš horúco. Jiří Švestka mi prezrádza pravý dôvod jeho neprítomnosti: „Tony si myslí, že po Louvri nemôže predsa vystavovať v plavárni.“ Český galerista to hovorí s povzdychom, s prekríženými rukami a slovo p-l-a-v-á-r-e-ň zvláštne rozťahuje. Švestka pôsobí vyčerpane; zrejme má za sebou týždeň neúspešného presviedčania. Skutočne by výstava v novej Kunsthalle vo vypustenom krytom bazéne uškodila renomé slávneho umelca? Jiří Švestka myká plecami.  

Tak či onak, Tony tu nie je. Pravdepodobne pracuje vo svojom wuppertálskom ateliéri na novej soche z plastu, skla alebo kovu. Ja som v každom prípade nadšená novými priestormi. Košice majú vlastnú Kunsthalle/Halu umenia, nateraz prvú a jedinú svojho druhu na území Slovenska.  

Kunsthalle/Hala umenia Košice je otvorená šesť dní v týždni, denne okrem pondelka od 11:00 do 18:00. Vstup je do 25.8.2013 zdarma. Viac informácií na Homepage.