Kde je Tony Cragg?

Nedávno som sa uprostred pešej zóny v Košiciach náhodou zoznámila s Jiřím Svestkom, galeristom britského sochára a výtvarného umelca Tonyho Cragga.  

Galerista so sivým melírom a nápadnými okuliarmi mal trochu naponáhlo, narýchlo mi však vysvetlil, že sa ponáhľa na otvorenie výstavy Tonyho Cragga v Kunsthalle/Hale umenia. Na vernisáž príde aj samotný umelec, prezradil pán Svestka a zmizol.

Na toto otvorenie sa čakalo celé mesiace. Kunsthalle/Hala umenia Košice (HUK) je jedným z kľúčových projektov roka Európskeho hlavného mesta kultúry. Sedem miliónov eur stála premena starej krytej plavárne na multifunkčnú výstavnú halu, ktorá bola roky mimo prevádzky. Termín otvorenia sa viackrát presúval. Na začiatku rekonštrukčných prác vlani v lete firma OHL ŽS oznámila, že urobí všetko pre to, aby bola prestavba hotová do konca roka 2012. Krátko nato bolo jasné, že 5-mesačný harmonogram nie je realizovateľný, pretože vyvstal statický problém s klenbou a hrozilo jej spadnutie. Nový termín dokončenia sa posunul na jar 2013.

V máji 2013, kedy bol rok hlavného mesta kultúry v plnom prúde, tu však bolo jednoznačne viac počuť bagre, ako pouličných muzikantov. Parky, Kasárne Kulturpark, ako aj Kunsthalle sa skrývali za kopami hliny a boli ohradené páskou. Kritika miestnych médií bola čoraz ostrejšia a občania Košíc s nevôľou pozorovali, že turistom v slovenskom hlavnom meste kultúry môžu zatiaľ prezentovať jedine staveniská.  

O to väčší bol nával v deň otvorenia Kunsthalle minulú stredu, 3. júla. Všetci prišli – s výnimkou Tonyho Cragga.  

Spolu s ďalšími dvoma zahraničnými umelcami patrí Tony Cragg k prvým, kto vystavuje v košickej Hale umenia. Radí sa medzi popredných a najodvážnejších sochárov súčasnosti a za svoje diela získal početné medzinárodné ocenenia, ako napríklad Turner Prize 1988 a Praemium Imperiale 2007. Rodený Liverpoolčan žije a pracuje od roku 1977 vo Wuppertale a donedávna bol rektorom Akadémie umenia v Düsseldorfe. Niet pochýb o tom, že Tony Cragg je veľká hviezda novej Haly umenia. V ten večer však po ňom nebolo ani stopy.  

Keď som v deň otvorenia po prvýkrát vstúpila do čerstvo zrekonštruovanej haly, zvedavo som načúvala reakciám návštevníkov. Kým ešte hala nebola dokončená, veľa sa o nej hovorilo, písalo a kritizovalo; čo hovoria ľudia teraz?

Ak odhliadnem od elektronickej hudby, ktorá v hale znie, spočiatku tu vládne pozoruhodné ticho. Je to dobré znamenie? Podobné obozretné ticho vládne po dlhej túre, ktorá človeka odmení ohromnou panorámou. Potom začujem prvú, takmer váhavú poznámku grafika, ktorého poznám: „Som skutočne prekvapený. Z trojrozmerných animácií sa síce dali vytušiť priestory haly umenia, ale tak pôsobivo som si to naozaj nepredstavoval.“

Áno, výstavná plocha je pôsobivo veľkorysá, pričom sa zachovalo nemálo prvkov bývalej plavárne. Stojím na špičkách na siedmom schodíku a dívam sa hore na štartovacie bloky na okraji bazéna. Môj pohľad zablúdi ponad 25-metrový bazén až k presklenej stene, ktorá umožňuje výhľad na jagavý tyrkys vonkajšieho bazéna.  

V prázdnom betónovom bazéne, ako aj v bočných krídlach vyniká niekoľko skulptúr sochára Tonyho Cragga. Nespočetné nádoby z mliečneho skla sa takmer strácajú na sivom podklade, až sa zdá, akoby plávali na vode.  

Kunsthalle v Košiciach prezentuje diela súčasných slovenských a zahraničných umelcov. Na rozdiel od múzeí nebude vlastniť vlastnú zbierku. Popri meniacich sa výstavách umenia sa tu majú konať aj multimediálne podujatia, divadelné a tanečné predstavenia. Predstavujem si halu v tme, ako v nej zažiari svetelná show. Návštevníci sa zišli okolo bazéna. Tanečnice v trblietavých modrých šatách sa zvŕtajú po prázdnom bazéne pri dramatickej husľovej hudbe a elektronických beatoch.

Tony Cragg sa na otvorení vlastnej výstavy neukázal. Povráva sa, že pánovi - ročník 1949 - je v Košiciach jednoducho príliš horúco. Jiří Švestka mi prezrádza pravý dôvod jeho neprítomnosti: „Tony si myslí, že po Louvri nemôže predsa vystavovať v plavárni.“ Český galerista to hovorí s povzdychom, s prekríženými rukami a slovo p-l-a-v-á-r-e-ň zvláštne rozťahuje. Švestka pôsobí vyčerpane; zrejme má za sebou týždeň neúspešného presviedčania. Skutočne by výstava v novej Kunsthalle vo vypustenom krytom bazéne uškodila renomé slávneho umelca? Jiří Švestka myká plecami.  

Tak či onak, Tony tu nie je. Pravdepodobne pracuje vo svojom wuppertálskom ateliéri na novej soche z plastu, skla alebo kovu. Ja som v každom prípade nadšená novými priestormi. Košice majú vlastnú Kunsthalle/Halu umenia, nateraz prvú a jedinú svojho druhu na území Slovenska.  

Kunsthalle/Hala umenia Košice je otvorená šesť dní v týždni, denne okrem pondelka od 11:00 do 18:00. Vstup je do 25.8.2013 zdarma. Viac informácií na Homepage.

Interview v sprievodcovi košickou kultúrou „Zajtrajšie noviny“

Keď sa šéfredaktorka „Zajtrajších novín“ Lucia Zacharová prvý krát dopočula o existencii „mestskej kronikárky“, v mysli sa jej okamžite vynoril obrázok čarovnej starej dámy s holubom na pleci, ktorá naspamäť pozná každé zákutie mesta a rada rozpráva všakovaké prihody. Pri našom prvom stretnutí bola o to viac potešená, ked  som nie celkom zodpovedala jej pôvodnej predstave...

Článok „Kto je naša mestská kronikárka“ si môžete vďaka priateľskému povoleniu "Zajtrajších novín" prečítať tu (strana 4, v čísle 12) alebo aj v on-line vydaní novín. Na strane 4 tiež nájdete moju novú rubriku, ktorú v štrnásťdňových intervaloch budem môcť napĺnať slovami.  

Úryvok z článku:

Aké máš spomienky na detstvo v Košiciach?

Moje spomienky vychádzajú z fotiek a videa, ktoré točil môj dedo na Bukovci, kde mali chatu. Potom si pamätám chatu druhých starých rodičov v Hnilčíku v Slovenskom raji, kde stále chodievame. Slovensko som si idealizovala prírodou. Priamo Košice si z detstva pamätám prostredníctvom zmrzliny z Aidy, banánov v čokoláde, medvedíka s medom, sabinovského jogurtu či makovej štrúdle. Na veľkých oslavách sa u nás veľa spievalo. Čiže spomienky mám rodinné, prírodné, gurmánske a veselé.

Med z fľaše bolo dostať už pred tridciatimy rokmi

Total(itár)na nostalgia

Vytrácala sa z tvojej reči po emigrovaní slovenčina a nahradila ju nemčina?

Určite. Ako trojročná som hovorila po slovensky len málo. Nechodila som do slovenskej školy a nenaučila som sa správne gramaticky písať. V Nemecku bolo naším prvým cieľom integrovať sa a naučiť dobre po nemecky. Dokonca som mala v detstve obdobie, keď som sa slovenčine bránila. Moja babka sa musela učiť pár slov po nemecky, aby sme si rozumeli. Až v dospelosti som si uvedomila, že je to moja identita, že je to dôležité. S mamou sa rozprávam mixom slovenčiny a nemčiny.

Dokážeš vnímať premenu Košíc ako mesta?

Mesto sa zmenilo po architektonickej stránke. Každý rok narastie niečo nové. Najmä nákupné centrá. Postupne sa dá pozorovať, že aj malé obchodíky sa menia, hoci pár socialistických stôp ostáva. Napríklad na Mäsiarskej ulici je drogéria s obsluhou. Podobne aj papiernictvo na Mlynskej.  Popri obchodných reťazcoch, ktoré sú rovnaké na celom svete, nájdete v Košiciach aj stopy minulosti. Tento stret a kontrast sa mi páči.

Papiernictvo na Mlynskej ulici

Drogeria na Mäsiarskej ulici

Čo ťa na meste ešte fascinuje?

Úprimne som nadšená z kultúrnych podujatí, pretože sú veľkomestské. Napríklad z festivalu Use The C!ty som bola očarená. Zaujímavý program, inštalácie, atmosféra. Ponuka kultúry v Košiciach je taká veľká, hoci mesto je v porovnaní s Hamburgom malé. Keď sa prechádzam rôznymi dvormi, cítim tu akoby mediteránsku atmosféru. Fascinuje ma, že hoci by mesto mohlo byť provinčné, nepríde mi tak. Zaslúži si titul Európskeho hlavného mesta kultúry. Vidím, že mnohé festivaly sa konali aj v minulosti. Páči sa mi, že som v priebehu 24 hodín mohla byť na židovskom koncerte klezmer hudby a zároveň na rómskom divadle Romathan. V jeden deň som mohla zažiť dve výrazné kultúry. Aj pri prechádzkach mestom počujem mnohé jazyky, maďarčinu, nemčinu, angličtinu, ruštinu. Cítim sa tu ako vo veľkomeste.

Cítiš sa v Košiciach už ako doma?

Už áno. Veľmi mi v tom pomohol bicykel. Keď na ňom jazdím po uliciach Košíc, mám pocit, že je to aj moje mesto. Zároveň môžem ísť v nedeľu k babke na obed. Viac si užívam svoju slovenskú rodinu.

Čo je cieľom tvojho štipendijného pobytu na východe Slovenska?

Napísať môj subjektívny pohľad na mesto Košice. Skúmam ho z kultúrneho a historického pohľadu. Ukázať dojmy, obraz plný detailov a zabudnutých príbehov mesta. Cieľom je aj nakrútiť film. Dokument o obyvateľoch, ktorí vyrozprávajú, ako prežili politické zmeny za celú svoju históriu od prvej Československej republiky. Aké vplyvy mali na nich rôzne politické zmeny. Päť rokov som študovala nemecko-francúzske politické vedy a žurnalistický program v Lille a Münsteri. Redakčne som pracovala na dokumentárnych filmoch. Rada sa stretávam s ľuďmi, rozprávam sa s nimi o ich príbehoch.

Je domáce obyvateľstvo prístupné? Rado s tebou zdieľa svoje spomienky, názory?

Áno, ľudia sú ochotní, nájdu si na mňa čas, neponáhľajú sa a neberú sa príliš vážne, ak to priamo porovnám s Hamburgom. Košičania sú sebaironickí, pohodoví. Väčšinou nie je problém dohodnúť si stretnutie do pár dní. Musím sa priznať, že aj moja rodina mi otvára dvere, pretože sa tu každý s každým pozná. A to je veľké šťastie.

Ďakujem za rozhovor.

Lucia Zacharová

Foto: Lucia Zacharová

 

Rýchla jazda do Medzeva

Bolo pol tretej poobede, sedeli sme v kaviarni a premýšľali o tom, ako by sme sa mohli čo najrýchlejšie dostať do Medzeva, aby sme načas stihli začiatok divadelného predstavenia o piatej. Môj spoločník pri kaviarenskom stole krátko telefonoval a onedlho po tomto rozhovore sme už sedeli v aute - s Rudolfom Schusterom, bývalým prezidentom Slovenska. Pán Schuster vyrastal v Medzeve a sám je Manták.

Vodič si to hnal razantnou jazdou smerom do Medzeva, na ceste odvážne predbiehal. Zapla som si bezpečnostný pás, čo pán Schuster s pobavením ohodnotil ako „typickú nemeckú opatrnosť“. Neprešlo ani šesťdesiat sekúnd a už mi po nemecky rozprával svoj pohnutý životný príbeh. Rozprával mi o svojom bratovi, ktorý ako partizán bojoval proti nacistom a o svojom otcovi, ktorý v brazílskom pralese filmoval anakondy. Na ceste plnej zákrut, ktorá nás viedla cez zelené kopce Slovenského krasu, mi s hrdosťou líčil pribeh ako v poslednom medzevskom hámri učil švédskeho kráľa kováčskemu remeslu… 

Počas našej 30 minútovej „rýchlojazdy“ sa vo svojom rozprávaní naozaj rozohnil – rozplýval sa v spomienkach na svoju prvú cestu do Západnej Európy, na prvú Coca Colu, ktorú ochutnal vo Viedni, na Reeperbahn (najslávnejšia zábavná tepna na svete) aj s Herbertstrasse, kde ho prepašoval bratranec, ktorý vtedy žil v Hamburgu – samozrejme len čisto za účelom poznávania!

Na záver som do daru dostala tri z jeho štyridsiatich kníh, ktoré napísal o svojom živote a svojich dobrodružstvách. Pre istotu má niekoľko knižiek vždy so sebou v kufri auta …Ďalšia expedícia na tohoročné leto je už naplánovaná – zavedie 79-ročného do najvýchodnejšieho polostrova Ázie v Rusku – na Čukotku.

Rudolf Schuster sa narodil v roku 1934 v Košiciach ako syn medzevského tesára s karpatsko-nemeckými koreňmi. Od 1964 do roku 1990 bol členom komunistickej strany, od 1983 bol primátorom vo svojom rodnom meste Košice. V novembri 1989 sa pripojil k opozícii a bol zvolený za predsedu parlamentu, na tomto poste zotrval do konca júna 1990. V roku 1994 sa opätovne vrátil do úradu ako primátor mesta Košíc. Od 1999 do 2004 bol prezidentom Slovenskej republiky. 

Noc múzeí

18. mája 2013 bola v Košicach „Noc múzeí“. Mesto sa predviedlo vo svojej čokoládovo-sladkej podobe – vo svojej tradičnej multikulturálnej pestrosti. Osobne sa mi podarilo zažiť len malý útržok z nespočetných podujatí, ktoré sa uskutočnili od piatej poobede do pólnoci v múzeách a galériách Starého mesta.

Dom remesiel na Hrnčiarskej ulici

Hrnčiarsky kurz

Zmena miesta - Mäsiarska ulica 35, pamätná izba Sándora Máraiho: Počas „Noci múzeí“ vkĺzol istý mladý muž v obleku, kravate a lakovkách naspäť do doby roku 1900, kedy sa narodil Sándor Márai.

v pamätnej izbe Sándora Máraiho

Márai sa narodil ako Sándor Károly Henrik Grosschmid. Bol synom advokáta a neskoršieho kráľovského vicenotára. Po Prvej svetovej vojne Márai opustil Košice a študoval žurnalistiku v Lipsku. Pracoval pre „Frankfurter Zeitung“ (Frankfurtské noviny) vo Frankfurte až pokým sa nepresťahoval do Berlína, kde v 1920-ich rokoch v prostredí literárnej anvatgardy a kaviarenskej kultúry nachádza svoju skutočnú identitu ako spisovateľ. 

V roku 1929 sa po dlhom pobyte v Paríži vratil spolu so svojou židovskou manželkou Ilonou (Lola) Matzner do Maďarska, kde sa z neho čoskoro stáva jedna z najdôležitejších spisovateľských osobností vtedajšej generácie. Jeho kritické postoje a názory o kolaborácii maďarskej hlavy štátu Miklósa Horthyho s nacistami počas Druhej svetovej vojny, urobili z neho vo vlastnej krajine „personu non grata“, čo ho v roku 1948 priviedlo k emigrácii. Jeho život skončil tragicky – v americkom exile v roku 1989 spáchal samovraždu.

Legitimácia emigranta Sándora Máraiho

Pamätná izba na Mäsiarskej ulici 35 vystavuje spisovateľové osobné predmety. Do svojho rodičovského domu v Košiciach, po svojej emigrácii Máraiprišiel už len ako návštevník. Sándor Márai sa dnes považuje za najznámejšieho syna mesta Košíc. 

Ďalšia zmena miesta - vo vnútornom dvore Východoslovenskej galérie hrala skupina Romathan hudbu z 20. rokov 20. storočia.

Predtým než som padla do postele, nakukla som ešte do podzemnej časti Archeologického múzea, videla som bývalú "Dolnú bránu" Hlavnej ulice.  

v podzemnej časti Archeologického múzea "Dolná brána" 

Košice obdržali výsadu možnosti stavby mestkého opevnenia v roku 1290. Vykopávky v múzeu pochadzajú z tejto doby.Počas rekonštrukcie mestkého jadra v rokoch 1996-98 sa objavili pozostatky pôvodného mestského opevnenia. 

 

Košice s mestským opevnením