Košice 2013 EHMK – jedna veľká neznáma

Som tu už štyri a pol mesiaca. Najvyšší čas písať o tom, čo si Košičania v skutočnosti myslia o svojom titule Európske hlavné mesto kultúry.

Koncom marca, keď som uprostred pochmúrneho daždivého počasia vystúpila z nočného vlaku na stanici v Košiciach, bolo mesto ponorené do ťažkopádnej sivoty. Pre veľkú prestavbu nepôsobila staničná budova veľmi lákavo (a tak to je dodnes). Môj starý otec na aute jazdil slalom pomedzi mnohé výtlky a záplaty na asfalte tvorili veselý vzor. Cesty popraskané po tuhej zime sa postarali o všeobecné rozhorčenie občanov, ktorí s čoraz väčšou nedôverou pozorovali, čo sa v ich meste od januára deje.

Na obrovských čiernych plagátoch s postavami astronautov sa pod ružovým akronymom EHMK (Európske hlavné mesto kultúry Košice) ohlasovala veľká neznáma. S týmto titulom Košičania spočiatku spájali nespočetné staveniská, ktoré od júla minulého roka dominovali obrazu mesta a zvukovej kulise.  

Nebol to dobrý štart. Pravdepodobne sa však vždy na začiatku vryje do pamäti občanov stavebný hluk, ktorý ohlasuje rok kultúry. So strachom a hrôzou si všimli, že všetky ich ulice a parky v centre mesta sú „otvorené“, akoby v ich vlasti vyčíňal zdivený tím lekárov z Bruselu.

Ešte do konca apríla tu bolo jednoznačne viac počuť bagre ako pouličných muzikantov. To, že prestavba Kunsthalle za 7,5 miliónov eur a Kasární/Kulturparku za 24 miliónov eur, najnákladnejších projektov roka, sa začala až v lete minulého roka, vyvolalo všeobecné nepochopenie. Dôvody oneskoreného začiatku rekonštrukcie boli známe. Okrem iného práce na Kasárňach/Kulturparku oddialila likvidácia bomby z Druhej svetovej vojny.

Čím častejšie sa presúvali termíny otvorenia, tým viac rástlo podozrenie obyvateľov, že projekty sa tohto roku vôbec nedokončia. Vyše trojhektárový bývalý areál kasární sa mal teraz v lete premeniť na Kulturpark. Oficiálne otvorenie sa len prednedávnom presunulo na september, hoci v tom istom areáli je festival „Leto v parku“ v plnom prúde už od začiatku augusta. Budovy bývalých kasární sa prestavajú na multifunkčné priestory pre umenie, tanec a divadlo. Okrem toho začínajúci umelci a mladí kreatívni ľudia majú čoskoro dostať možnosť prenajať si tu za výhodné ceny kancelárie a ateliéry. Priamo na mieste si majú vymieňať nápady a budovať siete.

Hoci to na prvé počutie znie ako jednoduchá a nádejná myšlienka, mestskí starousadlíci nevedeli, čo si počať s cudzími slovami ako „kultúrny inkubátor“ či „Kulturpark“. Nedávno som bola svedkom prudkej debaty o tom, aký to je nezmysel, dať výstavnej hale na východnom Slovensku nemecký názov „Kunsthalle“, keď väčšina obyvateľov tomu výrazu nerozumie. Nato som vehementne obhajovala výraz „Kunsthalle“, nesie predsa zaužívané medzinárodné označenie galérie so striedajúcimi sa výstavami bez vlastnej zbierky umenia. Diskutéri to však nechceli ani počuť.  

Často sa opakujúca výčitka miestneho obyvateľstva znie, že aktivity hlavného mesta kultúry sú ušité na mieru výlučne pre spolupracovníkov organizačného tímu, namiesto toho, aby sa zaoberali záujmami a potrebami obyvateľov. „Dosadili tam do funkcií nejakých šašov, ktorí vôbec nič nevedia o ľuďoch v Košiciach a o dejinách mesta,“ počúvam tu často. Cítiť tu čoraz väčší odstup medzi „nimi“ a „nami občanmi“. Mnohí tunajší ľudia majú jednoducho pocit, že nie sú začlenení, alebo že ich program hlavného mesta kultúry neoslovuje.

Multikultúrne mesto Košice. Aj keď veľmi rado prezentuje o sebe tento obraz, niektoré menšiny, ktoré tu žijú, nie sú na mestských javiskách zastúpené. Napríklad je márne hľadať v oficiálnej programovej knihe 2013 podujatia k nemeckým a maďarským dejinám mesta. Pritom je známe, že Košice boli od 11. storočia

súčasťou Uhorského kráľovstva, a to až do roku 1918. „Villa Cassa“ vznikla z dvoch osád, slovanskej/slovenskej a nemecko-flámskej. O dejinách nemeckých osadníkov v stredovekých Košiciach dnes vie málokto.

V auguste roku 2013 sa rok kultúry pomaly dostáva do poslednej tretiny. Nielen staršia generácia, ale aj mnohí mladí tvoriví ľudia sa vážne pýtajú: „Čo sa stane so všetkými novými projektmi po uplynutí roka 2013?“ Obávajú sa, že „trvalé“ projekty, ako premena starých výmenníkov tepla na kultúrne centrá, chátrajúcej krytej plavárne na umeleckú galériu či prázdnych kasární na multifunkčný Kulturpark, budú onedlho zase nevyužité.

Bývalá koniareň sa zmenila na galériu v Kulturparku

Málokto z miestnych verí, že mesto finančne zvládne dlhodobo udržiavať mnohé nové budovy kultúry, ktoré majú slúžiť verejnosti a naďalej ich napĺňať životom.

Odkiaľ sa berie tá veľká nedôvera občanov Košíc? Prečo sú tak málo nadšení?   

výmenník Važecká

Strach z nebývalých projektov, ktoré v tejto podobe vznikli na pôde Slovenska po prvýkrát, je pochopiteľný. Nikde inde sa nelesknú sklené pavilóny v areáli bývalých kasární, kde sa teraz budú konať workshopy pre amatérskych umelcov. Nikde inde nedopadol asteroid na sídlisko pri jazere, ako v mestskej časti „Nad Jazerom“. Nikde inde sa v bývalom bazéne nečľapotajú sochy slávnych umelcov.

To všetko je nóvum, jedna veľká neznáma. V tomto jedinom roku mení mesto svoju tvár tak rýchlo, ako nikdy predtým. Košice a ich obyvatelia podstupujú odvážny krok, aj keď tu prevláda veľká nedôvera voči politike, štátu, ako aj administratíve – v neposlednom rade k nej podľa občanov patrí aj kultúrna organizácia Košice 2013 EHMK. Príčina tejto silnej nedôvery voči vrchnosti je istotne historicky podmienená. Vyše 40 rokov komunizmu zanechalo aj 23 rokov po rozpade východného bloku svoje stopy.  

S nedôverou ľudí voči štátnym organizáciám sa pravdepodobne dá stretnúť na celom Slovensku, ale predovšetkým v Košiciach má dodatočnú pikantnú príchuť: práve starší obyvatelia Košíc patrili počas života do viacerých politických zriadení, a tak ich rok kultúry nevyvedie z miery. Moja stará mama mi raz povedala: „Naša rodina žila v piatich republikách, najprv sme boli Maďari, potom nakrátko Čechoslováci, neskôr sme opäť patrili k Maďarsku. Potom sme zrazu neboli vítaní. Nakoniec sme si boli všetci rovní a teraz sme všetci slobodní.“ Keď niekto zažil toľké politické prevraty a zmeny režimu bez toho, aby sa čo i len pohol z miesta, netreba mu zazlievať sklon ku skepse a to, že potrebuje trochu viac času, kým si zvykne…

Ale nad skepsou napokon predsa len zvíťazí zvedavosť. Tretieho augusta sa na otvorenie letného festivalu „Leto v parku“ valilo do areálu bývalých kasární vyše dvetisíc obyvateľov. Na veľkú plochu v čerstvo zrenovovaných halách a výstavných priestoroch ich lákala hudba rôznych skupín. Dokonca ani organizátori nepočítali s takým návalom.

Košičanom želám, aby sa im odvážny krok vydaril a aby z roka kultúry ešte dlho profitovali. Mnohé sa mení, je tu veľmi veľa možností. Cítim to denne. Uzavriem to slovami rímskeho cisára Marca Aurelia (121-180): „Vesmír je zmena; náš život je taký, akým ho urobia naše myšlienky...

Dodatok

Festival "Leto v parku" patrí k zostave letného programu obyvateľov a návštevníkov Košíc už päť rokov. Okrem silného hudobného programu prinesie divadelné predstavenia pre deti i dospelých, filmové projekcie a literatúru."Leto v parku" sa koná od 3. do 25. augusta. (Program festivalu) 

Kasárne/Kulturpark (tesne pred "Letom v parku")
 

 

Ľudmila a noví dargovskí hrdinovia

To, že „kedysi bolo všetko lepšie“, počúva Ľudmila Horňáková znova a znova. V skupine seniorov, ktorej sa od jesene minulého roka venuje raz týždenne, sa táto veta naozaj často opakuje. Zrejme práve v utorky, kedy sedia spolu v spoločenskej miestnosti na sídlisku Dargovských hrdinov a vylepšujú svoj štvrťročný časopis „Letokruhy“.

27-ročná Ľudmila sa však témam z minulosti nevyhýba, naopak. Zaujíma ju, čo presne bolo za socializmu inak a do akej miery sa na vzťahoch medzi starými a mladými odrazil prechod od vtedajšieho k dnešnému politickému systému.  

Rodená Košičanka študovala v Bratislave výtvarné umenie a v rámci projektov sa špecializuje na prácu so skupinami laikov. V 8- až 12-člennej skupine „Von z kruhu“, ktorej sa Ľudmila venuje v rámci projektu EHMK Košice 2013 SPOTs, chce popri remeselných prácach stavať mosty medzi generáciami. „Odkedy pracujem so seniormi, môj pohľad na staršiu generáciu sa úplne zmenil. Rozprávajú o láske a sexe, majú obavy, ciele a sny rovnako, ako my všetci,“ vraví Ľudmila. 

Jej rozhovory s dôchodcami vyvolávajú dojem, že počas komunizmu rodiny viac držali pokope. „A to už aj z toho dôvodu, že pre priestorové a finančné obmedzenia museli žiť spolu a viac sa deliť s inými. Kedysi človek nemohol jednoducho dať starú mamu do domova dôchodcov. V tých časoch také zariadenia takmer neexistovali,“ vysvetľuje Ľudmila. „Vtedy ešte nebola taká veľká priepasť medzi generáciami, lebo všetci mali popri zamestnaní aj pevné funkcie v rodine a v okruhu známych, či už ako starí rodičia, rodičia alebo priatelia.“ Tá súdržnosť sa vraj v „novej dobe“ rozplynula, ľudia sa od seba dištancujú a izolujú. 

Zato ja mám často pocit, akoby starý systém prežíval naďalej v zvykoch mnohých ľudí. Nevyhnutne musím pri tom myslieť na mnohé lekváre, ktoré sa mi v priebehu posledného víkendu nazbierali na kuchynskom stole. Časť z nich pochádza od môjho priateľa a kolegu Ernesta, ktorý mi nedávno doniesol domáci džem a domácu pálenku. Druhá časť je od mojej starej mamy, ktorá ma zásobila čerešňovým likérom a svojím marhuľovým lekvárom.  

– Samozrejme, domáce džemy nie sú ani v Nemecku zriedkavosťou. Zrejme aj tam sa nájde zopár odvážlivcov, ktorí doma v prísnej tajnosti pália pálenku. Tu sa však znova a znova stretávam s malými gestami, každodennými výmennými obchodmi medzi susedmi: „Vymením zeleninu zo svojej záhradky za ovocie z tvojich stromov.“ Je často citovaná srdečnosť tunajších ľudí nebodaj „postkomunistickým dedičstvom“? 

Takmer mám ten dojem. Dokonca pri návštevách lekárov, povoleniach nakrúcať a iných termínoch je neformálna, osobná cesta cez známych a príbuzných často oveľa sľubnejšia. Takéto vybavovania nie sú ani zďaleka také byrokratické, ako som na to zvyknutá z Nemecka. Zato tu vládne tak isto veľký údiv a bezmocnosť nad demografickou zmenou a rozpadom spoločenských štruktúr.  

Minulý víkend využila umelkyňa Ľudmila veľkú reklamnú plochu na sídlisku Dargovských hrdinov (hovorovo na Furči) a oslovovala okoloidúcich, aby na ňu fixkami zaznamenali svoje myšlienky o vzťahoch k príbuzným. Vedľa pútačov na hladké nohy, rýchle autá a ďaleké dovolenkové destinácie písali pasanti vety o svojich blížnych. 

Výsledkom je veľká biela popísaná plocha. Na prvý pohľad je síce nenápadná, ale zapôsobila na autorov, okoloidúcich, Ľudmilu, aj na mňa. Mladé dievča napríklad napísalo, že svojich starých rodičov vidí denne, že sa týmto spôsobom spolupodieľajú na jej výchove a dúfa, že nesklame ich očakávania. Spoznávam sa v tomto vyznaní. Ani mne nie je tento vnútorný pocit cudzí. 

Iný človek na plochu poznamenal: „Je ťažké povedať niekomu, že si ho vážiš, keď je s nami každý deň. Keď však odíde, uvedomíme si, ako nám chýba pri každej maličkosti, aj keď nás hneval.“ Jedna zrejme staršia pani sa sťažuje, že ešte stále nemá vnúčatá, že momentálne je na to veľmi zlá doba… 

Zrazu mi zíde na um stretnutie s jednou postaršou dámou, s ktorou som nedávno sedela na lavičke v parku. Na moju otázku, aký vzťah má k svojim susedom, bývalá operná speváčka odpovedala: „Pred komunizmom sa ľudia báli Boha, počas komunizmu nás spájal strach pred stranou. A dnes? Dnes sa viac nikto nikoho nebojí! Dnes vládne anarchia!“ 

Zdá sa mi, akoby priepasť medzi generáciami bola ešte hlbšia ako v štátoch bývalého „západného bloku“. Kým starší ľudia sčasti vychvaľujú obdobie komunizmu do nebies, porevolučné ročníky poznajú „zlaté časy“ len z rozprávaní príbuzných a môžu sa nad tým len pousmiať. Mám dojem, že táto mladá generácia čoraz väčšmi vypĺňa tú priepasť materiálnymi vecami, o akých sa ich rodičom a starým rodičom kedysi mohlo len snívať. Ľudmila to volá „postkomunistický komplex“. 

Umelkyňa žije pod jednou strechou s rodičmi, starším bratom a starou mamou. – Je to zanikajúci model, a to v celej Európe…  

Ľudmila realizovala svoj projekt na reklamnej ploche v rámci 10-dňového projektu Medzicentrum IV., ktorý sa po prvýkrát konal v dňoch 19. - 27. júla v Košiciach pod vedením Niny Šoškovej.  

Ďalšie informácie a kontakty na skupinu „Von z kruhu“ nájdete tu. 

 

MAZAL TOV?

„Tu to je,“ vraví Milan Kolcun a cieľavedome kráča po stavebnej sutine a divom poraste na okrovom kamennom múre niekdajšieho domu. Patrí ku komplexu dvoch domov židovskej náboženskej obce. Milan zastane pred starými, tmavohnedými dverami, cez ktoré je prechod zahradený kopou prekrížených dosák. Skutočne sa za týmito dverami nachádza mikve?

Takmer som tomu nemohla uveriť, keď som nedávno čítala, že v Košiciach vraj existuje mikve, rituálny židovský kúpeľ. Taký kúpeľ by som si určite už všimla, pomyslela som si a požiadala som o radu košického spisovateľa a sprievodcu mestom Milana Kolcuna. 

Milan zatlačí na pravé krídlo drevených dverí. Na moje prekvapenie sa bez problémov otvoria. Kráčame za sebou cez metrovú kopu dreva a vchádzame do úzkej, temnej chodby, do ktorej preniká svetlo jedine cez jedno štvorcové okienko. Do nosa mi udrie pach zatuchnutej vlhkej pivnice. V jednom rohu mi pohľad padne na rozbité sklo s hebrejským nápisom.  

„Tade sa ide,“ vraví Milan a hneď mizne v tme. Ponáhľam sa za ním, takmer sa potkýnam o dlhé tenké rúry, porozhadzované po zemi. Až o pár metrov sa chytám točitého zábradlia.

Schod za schodom zostupujeme opatrne dolu schodišťom. Každým krokom nás obklopuje čoraz väčšia tma. Predstavujem si, ako tadiaľ kedysi schádzali muži a ženy na rituálny kúpeľ. Podľa tradičných židovských pravidiel by sa muži mali ponoriť do mikve pred sabatom a Dňom zmierenia Jom Kippur. Ženy zas večer pred svadbou, po menštruácii alebo pôrode. Aj moja stará mama tu bola pred svadbou na očistný kúpeľ.

Keďže voda v nádrži musí byť „živá“, väčšina rituálnych kúpeľov sa nachádza v podzemí. Od stredoveku sa z tohto dôvodu v židovských štvrtiach miest kopali hlboké šachty v pivniciach obytných domov. Táto mikve vznikla v polovici 19. storočia.

Konečne sa dostávame celkom dolu. Je tu tma ako v rohu. Nedovidím si ani na koniec ruky, ktorou stláčam spúšť fotoaparátu. Blesk na krátky okamih rozžiari temnú studenú miestnosť. Zrak mi padne na displej a nemôžem uveriť vlastným očiam.

 

„V 90. rokoch, keď sa kúpeľ po zamatovej revolúcii opäť začal používať, niekoľko neskúsených ľudí zjavne napustilo nádrž teplou vodou,“ vysvetľuje môj sprievodca. „Nato začali odpadávať kachličky. Odvtedy sa kúpeľ viac nepoužíva.“ – A čoraz viac upadá...  

Vraciame sa hore na denné svetlo. Milan sa rozlúči, ja sa zhlboka nadýchnem a ostávam trochu stratená stáť v dvore. Slnko nízko nad obzorom svieti na šikmú strechu okrovej modlitebne. Na nádvorí židovskej obce niet ani živej duše. Mám dojem, akoby som bola ďaleko od mestského zhonu, hoci od rušnej Zvonárskej ulice ma delí iba jeden vysoký múr. Nádvorie skryté v srdci starého mesta na mňa pôsobí ako zabudnutá enkláva, na ktorom sú stopy zašlých čias viditeľné na každom kroku.

Židovské spoločenstvo je ťažko poznačené holokaustom. Z vyše 15000 deportovaných Židov sa z toho mála, ktoré prežilo, po roku 1945 vrátilo veľmi málo. Mnohí z nich sa vysťahovali v rokoch 1948 a 1949 do Izraela. Dodnes sa počet Košičanov židovského vierovyznania znížil asi na 300.

V malej modlitebni sa v piatok a sobotu večer konajú židovské bohoslužby. Nie vždy sa to však podarí. Na to, aby sa bohoslužba mohla uskutočniť, sa totiž musí zísť 10 dospelých mužov. Pre to málo Košičanov, ktorí ju pravidelne navštevujú, modlitebňa úplne postačuje. Posledný rabín Jossi Steiner opustil židovskú obec pred dvoma rokmi. Teraz túto úlohu prechodne prevzal Liron Yosef, 27-ročný študent medicíny z Izraela.

Synagóga, ktorá stojí v tom istom areáli, dnes slúži len ako výstavný priestor. Je to najstaršia zachovaná synagóga v Košiciach. Bola postavená v roku 1883 v maurskom štýle. Po Druhej svetovej vojne ju používala Vedecká knižnica ako sklad. Na rekonštrukciu vnútrajška chýbajú doposiaľ peniaze.  

Predstavujem si, aký čulý ruch musel vládnuť na nádvorí ešte pred 80 rokmi. Dnes už nevyužívané synagógy, roztrúsené v centre mesta, pripomínajú živú a rôznorodú židovskú obec. V roku 1841 bolo Židom po prvýkrát udelené dlhodobé právo usadiť sa v centre mesta. Už o dva roky tu žilo 32 židovských rodín.  

Po roku 1868 bola v Košiciach ortodoxná, neologická a chasidská náboženská obec. V roku 1927 tu otvorili zaraz dve synagógy. Prvá synagóga postavená v roku 1867 dnes už neexistuje. Neologická synagóga na Moyzesovej bola po Druhej svetovej vojne prestavaná na Dom Umenia a tá na Puškinovej bola reštaurovaná a používa sa len počas veľkých židovských sviatkov.

Kultúrne židovské dedičstvo sa v súčasnosti takmer vytratilo. Zdôrazňujú to aj organizátori viacdňového festivalu židovskej kultúry MAZAL TOV!. Tohtoročný festival, ktorý sa konal v Košiciach už druhý rok po sebe, priviedol do Európskeho hlavného mesta kultúry celý rad slávnych hudobníkov, ako napríklad dirigenta a skladateľa Petra Breinera, či izraelského speváka a jazzového basistu Avishaia Cohena.

V internetovej prezentácii v angličtine organizátori festivalu MAZAL TOV! píšu: „Hoci židovská menšina výrazne obohatila život a atmosféru mesta Košice, majoritná spoločnosť o jej náboženstve a kultúre zväčša toho veľa nevie.“

Jana Šargová, umelecká riaditeľka festivalu MAZAL TOV!, zdôrazňuje, že viacdňový festival je len začiatok. Od jesene znovu oživia židovskú kultúru v meste pravidelné podujatia, napríklad filmové večery, výstavy a workshopy. Cieľom je priblížiť obyvateľom židovské dejiny ich mesta. – Ostáva dúfať, že si tak uvedomia aj potrebu reštaurovať zničené náhrobky a rituálne stavby, aby sa zachovala pamiatka na takmer zaniknutú, kultúrnohistorickú epochu tohto mesta...

Zdá sa, že v Prešove, vzdialenom 30 minút cesty autobusom, sa to aspoň čiastočne podarilo. Obnovená ortodoxná synagóga prešla v roku 1993 pod správu Slovenského národného múzea, čo ju zachránilo pre zbúraním. A práve tento týždeň v Prešove pribudlo deväť pamätných tabuliek, ktoré pripomínajú obete holokaustu. Su to kamene, o ktoré sa potkneme, takzvané "Stolpersteine". – Mazal Tov!

Pocit pralesa uprostred panelákovej kulisy

Keď v Košiciach prší, vzniká zvláštna atmosféra. Lejak vytlačí všetko ostatné. Zmetie z ulice zvyšné zvuky a ľudí. Je to pocit pralesa uprostred panelákovej kulisy mesta.

Zrazu, v tom hukote je všetko ostatné tiché a neviditeľné. Z prechodu cez ulicu sa stáva hrdinský čin. Valia sa prívaly vody z neba, temné mraky visia nízko nad mestom, akoby sa v Košiciach schyľovalo k nešťastiu. Potom v údolí zaduní hrom ako padajúce betónové múry po odstrele.

A ten vzduch po daždi, keď opäť zavládne ticho! Vonia inak ako v Nemecku – ostro, ťažko, pikantne.

Foto: Dr. Heinz Schleusener (srdečná vďaka)